Galéria Ikona Matka Božia Jeruzalemská

3. máj 2020

Z ikony, na ktorú sa pozeráme, vyžaruje pokoj a vrúcnosť. Obe vychádzajú z hlbokého vnútorného prepojenia Matky s dieťaťom. Toto prepojenie však nie je vyjadrené prudkými citmi a veľkými gestami ale tichom, v ktorom postavy spočívajú. No nie je to ticho vtieravé, nemé či prázdne ale naopak, je naplnené porozumením a silou ich vzájomného vzťahu. Ježiš cez obraz odkazuje na cestu, ktorou prichádza k človeku - v tichu a rozjímaní. S láskou, s akou hľadí na svoju matku sa pozerá aj na nás a chce nám zanechať posolstvo spásy. Boh, ktorý je schopný veľkých divov a zázrakov, sa bezbranne túli k Márii, pretože z lásky k ľudstvu dovolil, aby sa stal podobný nám. Chce sa nám ukázať podobne, ako sa vo vánku zjavil Eliášovi na vrchu Horeb. V prvej knihe kráľov čítame: „Pred Pánom išiel vietor, veľký a prudký, ktorý trhá vrchy a láme skaly. Ale Pán nebol vo vetre. Po vetre zemetrasenie, ale Pán nebol v zemetrasení. Po zemetrasení oheň, ale Pán nebol v ohni. A po ohni tichý, lahodný šum.“ Práve takto nám ikonopisec ukazuje Boha, ktorého môžeme počúvať len tak, ako bola naňho pozorná Mária, s pokorou a odovzdanosťou.

 

Ikona Matky Božej Jeruzalemskej

Ikona Matky Božej Jeruzalemskej sa radí medzi tzv. „zázračné“, pretože sa s ňou spája množstvo vyslyšaných prosieb. Okrem uzdravenia počas moru v roku 1771 pomohla zastaviť epidémiu cholery, ktorá sa v 19. storočí blížila do Moskvy. Obyvatelia dedín v Kolomenskom, Dyakove, Saburove a ďalších vtedy požiadali predstavených cirkvi, aby im prepustili zázračnú ikonu pre verejné modlitby.
Po ukončení ceremoniálu už viac ľudí na choleru v danom okrese nezomrelo.

Autorstvo ikony sa podľa tradície pripisuje svätému evanjelistovi Lukášovi. Verí sa, že ju vytvoril v Getsemanskej záhrade v 15. roku po Nanebovstúpení Pána (48 n. l.). Bola jeho prvotinou z celkového počtu 70 ikon Panny Márie, ktoré počas svojho života vytvoril a pôvodne mala slúžiť malej kresťanskej komunite v Jeruzaleme.

Do Konštantínopolu bola prevezená v roku 463. Keď o necelé dve storočia neskôr mesto obkľúčili kmene Skýtov, ľudia sa zhromaždili pred „Matkou Božou Jeruzalemskou“, aby ju žiadali o pomoc. Onedlho nato bola nepriateľská armáda skutočne zastavená a Byzantínci nečakaný útok odrazili.

Následne, v roku 988, bola odovzdaná kniežaťu Vladimírovi do Korsúnu, kde v tom čase prijal krst. Neponechal si ju však nadlho, pretože keď obyvatelia Novgorodu prijali kresťanstvo, poslal im ako dar práve túto ikonu. Na príkaz cára Ivana Hrozného bol napokon obraz prevezený do Uspenskej katedrály v Kremli. Nenávratne odtiaľ zmizol počas Napoleonskej invázie v roku 1812, v dôsledku čoho musel byť originál nahradený zodpovedajúcou kópiou. Dnes túto vzácnu podobizeň môžeme vidieť, okrem iných významných miest, i v bezprostrednej blízkosti Getsemanskej záhrady, v hrobke Matky Božej v Jeruzaleme.2

Popis Ikony

Námet Ikony, na ktorú sa pozeráme, vznikol, ako je vyššie uvedené, v ranných časoch kresťanstva. Postupom času dochádzalo k čoraz širšiemu rozvíjaniu tohto sujetu, ktorý sa pravidelne opakuje v rozličných variáciách. Môžeme povedať, že z nej vychádzajú tri ďalšie, základné vyobrazenia Panny, ktoré nazývame: Hodegetria (v preklade z gréčtiny znamená Sprevádzačka, resp. „Tá, ktorá ukazuje cestu“), Eleussa (Nežná, „Prejavujúca súcit“) a Oranta (Orodovníčka). Všetky sa vyznačujú takmer totožnou pózou a odevom, pričom sa v priebehu histórie stali predlohou pre ďalšie typy obrazov, každý s osobitným názvom.3

Otázkou ostáva, ako odlíšiť ikonu Matky Božej Jeruzalemskej od ostatných malieb, s rovnakou témou. Môžeme si všimnúť, že Mária drží malého Ježiška ľavou rukou a ukazuje naňho vystretou dlaňou pravej ruky. Týmto gestom predstavuje božské dieťa, skrze ktoré je možné nájsť skutočnú cestu života, cestu do nebeského kráľovstva. Sú to slová, ktoré Kristus neskôr sám vysloví: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ (Jn 14,6)

Pohľad Matky a Spasiteľa taktiež nie je smerovaný na diváka, ako môžeme pozorovať na väčšine výjavov, ale obe tváre sú otočené k sebe v dôvernej jednote. Láska, akou Mária objíma svojho jednorodeného syna je prejavom starostlivosti o každého, kto sa k nej utieka. Prostredníctvom Krista sa Mária stala matkou všetkých veriacich a dobrotou, ktorou zahŕňa dieťa, chce zahrnúť i celé ľudstvo.

Posledným znakom, potvrdzujúcim výnimočnosť ikony, je osobitný odtieň výraznej červenej farby, zvlášť viditeľný v záhyboch vrchného Máriinho odevu. Červená je vyjadrením svätosti a bolesti, ktorú počas života zakúšala. Jej utrpenie koniec koncov predpovedal už prorok Simeon pri obetovaní Pána v chráme: „A tvoju vlastnú dušu prenikne meč, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc." (Lk 2,35) Avšak červené farbivo, z dôvodu svojej vysokej ceny, bolo tiež jedinečnou výsadou vladárov, čo naznačuje, že Mária nebola len obyčajným človekom. Tým, že priviedla na svet Božieho syna, sama sa stala nebeskou kráľovnou. Tmavá tunika, ktorá zahaľuje vlasy i ramená, odkazuje na stav vydatej ženy. Z tohto dôvodu nemôžme pozorovať v ortodoxnej cirkvi Máriu bez závoja či s jednoducho rozpustenými vlasmi, čo je v západnej ikonografii pomerne bežný jav.4

Za povšimnutie stoja aj tri hviezdy na Máriinom čele a oboch jej ramenách. Sú označením jej čistoty a panenstva pred Kristovým počatím, pri jeho nosení v lone i po pôrode. Modrá farba na spodnom rúchu Božej Matky dokladá jej ľudský pôvod. Dieťa Ježiš má taktiež oblečenú modrú tuniku, pretože sa prostredníctvom Panny stal človekom, no zlatým plášťom dáva najavo svoju Božskú prirodzenosť. Dokazuje ním svoju zvrchovanú vládu nad nebom i zemou.

V svätožiare, ktorá má tvar kríža, môžeme vidieť grécke písmená O - Ѡ - N. Nahrádzajú slová „Som, ktorý som“ (Ex 3,14), čo je meno Božie známe zo starého zákona. Veľké iniciály v oboch horných rohoch: МР ОУ uvádzajú, že postava na ikone je Božou Matkou. Ježiško v náručí Panny žehná dvomi prstami, čím zjavuje svoju dvojakú podstatu – božskú i ľudskú. Zvitok v druhej ruke je predobrazom jeho neskoršieho učenia. Zlatý podklad, prevládajúci na celom zobrazení, vyzdvihuje majestát oboch osôb a zdôrazňuje ich výsostné postavenie.

 

 Modlitebná tradícia

Veriaci sa k nej modlia za vyslobodenie z rozličných chorôb, vrátane tých, pred ktorými sú lekári bezmocní. Je známych veľa prípadov uzdravenia zo slepoty, ochrnutia, dokonca i z masových epidémií. Mnohí ju okrem iného prosia za ochranu svojho domova alebo krajiny, pred útokmi nepriateľov,
pred krádežami, hmotnými škodami či prírodnými katastrofami. Jej príhovor posilňuje duchovnú silu, pomáha zachovávať súdržnosť v rodine a každý, kto sa vydá na dlhú cestu, by ju mal vopred požiadať o sprevádzanie. Mnohý ju uctievajú i v predvečer dôležitých alebo neistých udalostí, aby zavrátila možné riziká.