Galéria Ikona Neplač nado mnou, Matka

19. marec 2021

Ikonografia:

Kompozícia je venovaná momentu, kedy Kristovo telo, po smrti sňaté z kríža, spočinulo v matkinom náručí. Tento námet sa nazýva aj „Pieta“, je prevzatý z „irmosu“, deviatej piesne kánonu utierne Veľkej soboty: „Neplač nado mnou, Matka, keď vidíš v hrobe Syna, ktorého si v lone počala bez semena. Veď ja vstanem, budem oslávený a nekonečne v sláve vyvýšim tých, ktorí ťa s vierou a túžbou zvelebujú.“

Prvé ikony tohto typu sa v sakrálnom umení Byzancie objavujú v 13. storočí a rýchlo sa rozšírili na Balkáne. V Rusku ikony tohto typu neboli až tak populárne. Objavujú sa v období 14. – 15. storočia. Tieto ikony sa všeobecne rozšírili nie skôr ako v 16. – 17. storočí, pričom sa ruskí umelci často inšpirovali kompozíciami západných majstrov, čo viedlo k vzniku mnohých ikon, ktoré sa svojou kompozíciou či už v menšej, alebo väčšej miere líšili od prvotných byzantských vzorov, čo je evidentné aj pri tejto ikone.

Pod vplyvom západného umenia sa na rozdiel od prvotných vzorov ikona Neplač nado mnou, Matka kompozične mení na výjav Piety, kde Kristus nestojí podopieraný Matkou, ktorá sa k nemu túli, ale Kristus, často proporčne menší, leží v Matkinom náručí.

 

Popis ikony:

Ikona zobrazuje Bohorodičku, ktorá v lone drží a nežne objíma telo svojho mŕtveho Syna. Kristus leží v matkinom náručí ako spiace dieťa, čo naznačuje jeho zmenšené telo. Aj Matka Božia je vyobrazená s voľne rozpustenými vlasmi siahajúcimi po plecia, čo je vo východnej ikonografii veľmi zriedkavé. Tieto dve symboliky prenášajú Máriu od momentu Zvestovania, cez Kristovo detstvo, až po Jeho smrť. Vydávajú svedectvo o naplnení Zákona i Prorokov.

Oči Bohorodičky sú upriamené mimo scénu, na ľudstvo. Jej pohľad nesie v sebe nádej prameniacu z absolútnej kontemplácie Boha. Maforion, plášť Presvätej Bohorodičky, je purpurovej kráľovskej farby. Z vnútornej strany je na znak krvi a bezhraničnej lásky červený. Chitón, spodný odev, je tmavomodrý, s perlovým lemom okolo krku a na narukávnikoch. Perly symbolizujú duchovnú čistotu, narukávniky jej oddanosť pre službu Cirkvi.

Keď Božia Matka stojí pod krížom, ľudsky povedané, je svedkom popretia týchto slov. Jej Syn umiera v bolestiach, na dreve kríža, ako odsúdenec, ktorý je „Opovrhnutý a posledný z ľudí, muž bolestí, ktorý poznal utrpenie, pred akým si zakrývajú tvár, opovrhnutý, a preto sme si ho nevážili. Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení.“ (Iz 53,3-5)

Chvíľa Máriinho utrpenia pri zložení Kristovho tela z kríža je sprevádzaná oddanosťou: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“ (Lk 1,38). Tieto slová vyslovila skrze tú istú vieru, s ktorou prijala, čo jej zjavil anjel pri Zvestovaní.

Akú veľkú a hrdinskú poslušnosť preukázala Bohorodička pred "nepochopiteľnými Božími súdmi"! Ako bezvýhradne "sa oddala Bohu", "podriadiac úplne svoj rozum a vôľu" Tomu, ktorého "cesty sú nevyspytateľné" (porov. Rim 11,33). A zároveň ako mocne pôsobí milosť v jej duši, aký prenikavý je vplyv Svätého Ducha, jeho svetla a jeho sily!

Touto vierou je Božia Matka dokonale spojená s Kristom v Jeho pokorení. Kristus, "hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom": Na Golgote "sa uponížil a stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži." (porov. Flp 2,5-8)

Pod krížom má Bohorodička účasť na strhujúcom tajomstve tohto poníženia. Azda je to tá najhlbšia kenóza (prázdnota) viery v dejinách ľudstva. Matka súcití so svojím Synom v momente jeho smrti na kríži. Na rozdiel od učeníkov, ktorí sa rozutekali, jej viera bola oveľa osvietenejšia. Na Golgote Kristus definitívne potvrdil, že je "znamením, ktorému budú odporovať", ako to predpovedal prorok Simeon. Súčasne sa však naplnili aj slová adresované Bohorodičke: "A tvoju vlastnú dušu prenikne meč." (Lk 2,35)

Božia Matka prijíma mŕtve telo svojho Syna práve s takou pokorou, s akou prijala správu o svojom materstve. Jej Syn je teraz mŕtvy, ale bolestná chvíľa ukrýva budúcu radosť z Jeho víťazstva. Cez utrpenie, kríž, pochovanie a zmŕtvychvstanie Kristus prichádza k osláveniu a každému človeku dáva istotu večného života. Apoštol Pavol píše: „Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje. Lebo keď zomrel, zomrel raz navždy hriechu, ale keď žije, žije Bohu.“ (Rim 6,9-10)

Kristus je pre nás pozvaním na cestu viery, aby sme konali podľa jeho slov: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ (Mt 16,24)

 

Duchovný odkaz:

„Teba, ktorý sa odievaš svetlom ako rúchom, z kríža sňali Jozef s Nikodémom. Zaplakali, keď ťa videli mŕtveho, nahého a nepochovaného: ,Ó, najsladší Ježiš, slnko ťa na kríži visieť videlo, preto svoju tvár mrakom zastrelo. Aj zem sa hrôzou triasla. Chrámová opona sa roztrhla. Teraz na teba hľadia naše oči. Dobrovoľne si za nás zomrel, Bože náš, ako ťa pochovať máme? Do akého plátna ťa obvinieme? Ako sa len hriešnymi rukami tvojho tela dotkneme? Dobrodinec náš, aký pohrebný spev ti zaspievame? Velebíme tvoje prehorké umučenie, pohreb i slávne vzkriesenie. Sláva tebe, Pane.ʻ“ (stichira večierne Veľkého piatku)