Galéria Praotec ABRAHÁM

10. január 2018

ABRAHÁM – Praotec vo viere

Ruska ikona z 2. polovice 19.storo?ia. Abrahám je na nej  v pohybe, nohami na zemi , a  zárove? akoby sa vznášali hore, prichystané ís? tam, kam ho volá Boh, krá?a? už nielen po ceste sveta so svojím plánom,  ale  vykro?i? na Cestu s Bohom a k Bohu. Palcom ?avej nohy sa odráža od zeme na vyššiu Cestu, na ktorej sa mu Boh dáva spozna?, že On je „ EL Šaddaj, Boh Všemohúci, Pán  Vševládca, Stvorite? neba a zeme“  /Gn 14,22; 17,1/ , ?o hovorí aj nápis na zvitku, ktorý Abrahám drží v ruke.  Jeho tvár prezrádza  báze? a radostný úžas nad týmto spoznaním, lebo vo svojej vlasti bol obklopený mnohými pohanskými bohmi a m?tvymi modlami. No tento Boh sa mu  prihovoril , je živý, je Osobou, ktorá ho oslovuje po mene, pozýva ho do dialógu „Ja a Ty“ a na Cestu. Vrchný pláš? zelenej farby je „rozoviatý“ vetrom,  znak, že Abrahám je uchvátený Bohom, ktorý s ním za?al dialóg, a pripravený necha? sa Ním vies?. Spodná tunika bielej farby poukazuje na duchovnos? Abraháma, ?istú a úprimnú túžbu po hlbokom vz?ahu s Bohom, túžbu krá?a? vo viere s Ním. Vlasy a brada symbolizujú múdros? Patriarchu, ruky vznešenos? otca, ?o vyjadruje už význam jeho pôvodného mena Abram „otec je vznešený.“ Poslanie otca je vznešená úloha, ktoré Boh rozšíril u Abraháma na poslanie by? „otcom mnohých národov.“  Obklopuje ho nadprirodzený svet, znázornený zlatou farbou na pozadí ikony. Hoci Biblia hovorí o pokro?ilom veku Abraháma v ?ase povolania, Abrahám je na ikone zobrazený  v zrelom veku,  nie však  ako bezmocný starec, ale v plnej sile, v dynamike života, ktorú s ním robí Boh.

Abrahám žil okolo r. 1800 pr. Kr. Pôvodne sa volal Abram,  „otec je vznešený“. Neskôr mu Boh mení meno na Abrahám, „otec mnohých národov.“ Praotec vyvoleného národa, má výsadné miesto v dejinách spásy. Jeho život sa rozvíja celkom v znamení slobodnej  iniciatívy Boha. Boh zasahuje prvý. On vyberá Abraháma v rodine, ktorá slúžila iným bohom /Joz 34,2/, vyvádza ho z Úru a svojimi cestami ho vedie do neznámej krajiny. Abrahám po?úva Boha, zanecháva svoju vlas?, svoje zvyky, pohodlie, všetko, v ?om bol „zabývaný.“ Vykro?il do neznáma, do tmy, ale jeho svetlom bol hlas Boha, ktorému uveril.

Boh od za?iatku prejavuje vo?i Abrahámovi ve?kodušnos?. V Jeho prís?uboch sa ?rtá akási krásna budúcnos?. S?ubuje Abrahámovi zem, požehnanie, plodnos?, obdarí ho zvrchovane.

Avšak všetky okolnosti protire?ia týmto prís?ubom. Abrahám je ko?ovník, nemá vlastnú zem, Sára nie je už vo veku, aby mu dala potomstvo. Jeho budúcnos? závisí celkom od Božej moci a od Božej dobroty. Boží prís?ub sa za?ína plni?, Sára porodí Abrahámovi syna Izáka. No jeho viera  sa má o?isti? a posilni? v skúške. Abrahám má obetova? Izáka, hoci práve na ?om spo?íva prís?ub /Gn 22,1n/. Abrahám neodopiera svojho syna, svojho jediného a v hlbokej bázni a dôvere vo?i Bohu krá?a s Izákom na horu  k obetnému oltáru. No Boh zachová Izáka a sám sa postará o baránka na zápalnú obetu.

V kanaánskych kruhoch bolo bežné obetovanie deti. Tým, že Boh zachoval Izáka a sám sa postaral o baránka na obetu, ukázal, že jeho zámer nie je upretý na smr?, ale na život. „On sa neteší zo záhuby živých“ /Múd 1,13/ a krv zabitého ?loveka, zvláš? krv nevinných „kri?í k nemu zo zeme“ /Gn 4,10/. Ba „sedemnásobnú pomstu pritiahne na seba ten, kto zabije Kaina“ /Gn 4,15/.  Bohu sa nepá?ia ani obety zvierat: „obety, ani dary, ani obety zápalné, ani obety za hriech si nechcel, ani sa ti nepá?ili“ /Hebr 10,8/.

Nastane de?, ke? smr? bude premožená; „obetovanie Izáka“ ukáže sa potom ako ur?itá prorocká scéna, ke? sám Boh neušetril svojho Jediného Syna, ktorý zomrel a svojou vykupite?skou smr?ou na kríži a zm?tvychvstaním premohol smr?. „Nechcem smr? hriešnika, ale aby sa obrátil a žil.“ Iba Boží Syn, on Jediný môže zomrie? a vylia? krv, aby zaplatil za nás výkupné. „Lebo je nemožné, aby krv býkov a capov odstránila hriechy“  /Hebr.10,4/.

„Abrahám uveril Bohu a po?ítalo sa mu to za spravodlivos?“ /Gal 3,6/. Teda viera je základom spásy, no Ján Krstite?  dôrazne upozor?uje, že nesta?í sa hlási? iba k dedi?stvu Abraháma, ak je náš život ?aleko od Božej vôle, lebo „Boh môže aj z týchto kame?ov vzbudi? dietky Abrahámovi“ /Mt 3,9/. Sv. Jakub píše: „?i nebol náš otec Abrahám ospravodlivený zo skutkov, ke? obetoval na oltári svojho syna Izáka?  Viera spolupôsobila s jeho skutkami a skutkami viera dosiahla dokonalos?.“ /Jak 2,21-22/. Abrahámova ve?kos? spo?íva v jeho vytrvalej viere a sláva v jeho otcovstve. Bol otcom na plný úväzok.