Galéria Prepodobná Mária Egyptská

6. apríl 2018

Prepodobná Mária Egyptská

Sviatok:  1. apríl a piata nedeľa Veľkého pôstu.

Veľmi jemne a detailne napísaná ikona technikou vaječnej tempery na dreve. Rozmer 30,8 x 26,5 cm. Ide o ruskú ikonopiseckú školu nadväzujúcu na tzv. stroganovskú tradíciu zo 16. až 17. storočia, teda písaním ikon ešte pred rozdelením cirkvi na novo a staro obradníkov. Vznik ikony sa datuje okolo roku 1800.

Popis ikony.

V kovčegu, teda vo vyhĺbenej časti ikony, je centrálne zobrazená postava Márie stojacej na skale a okolo nej sú štyri scény opisujúce stretnutie mnícha Zosimu so svätou kajúcnicou na púšti. Nad postavou Márie dominuje žehnajúci Kristus sediaci na nebesiach a vyžarujúci zlaté lúče Božského svetla. Jeho slávu umocňuje zlatý krížový nimbus, v ktorom sú grécke písmená omikron, omega, ní, čo sú začiatočné písmená Božieho mena: „Som, ktorý som“. Po pravej a ľavej strane svätožiary sú iniciály IC XC mena ISUSA CHRISTA podľa písmen cyriliky. Spodné purpurovočervené rúcho symbolizuje Boha na Nebi a Kráľa na zemi a súčasne Kristovu mučenícku krv a Jeho víťazstvo nad smrťou. Vrchný modrý odev značí ľudskú podstatu, ktorú vzal Boží Syn na seba. Obidve rúcha sú bohato zlátené. V kontraste s Pánom je hnedé, slnkom púšte spálené a vychudnuté telo Márie v cudnom postoji zakrývajúcom vlastnú nahotu rukami skríženými na hrudi. Hnedá farba je farba zeme, púšte, chudoby a pominuteľnosti avšak kus himationu, ktorý jej daroval  Zosima je hnedočervený, vyjadrujúci spojenie ľudskej pokory s Božou láskou a Jeho milosrdenstvom. Mária upiera pohľad na Krista, svojho Spasiteľa. Stojí na skale v spodnej časti hnedej a v hornej sviežo zelenej. Je to farba Ducha Svätého, ktorý prináša život, zvlažuje a občerstvuje. Skala je zrkadlom jej života. Prostitútka sa mení na Božiu dcéru, na nádhernú duchovnú bytosť. Na ikone sa stretávajú dve ľudské bytosti, muž a žena, mních Zosima a kajúcnica Mária, pochádzajúca z Egypta. Máme pred sebou dva životné príbehy a dva spôsoby cesty k duchovnej zrelosti a dokonalosti. Ľudský a Boží. V prípade Zosimu je to cesta neustálej askézy, horlivosti a nadľudského úsilia a v prípade Márie je to milosť, dar hlbokej ľútosti, pravé pokánie a pokora.

Legenda sa v úvode obsiahlo zmieňuje o zvláštnych pôstnych praktikách palestínskych mníchov, mnísi na začiatku Veľkého pôstu prešli rieku Jordán a rozptýlili sa po púšti s malým množstvom potravy zodpovedajúcej obdobiu pôstu. Niektorí si vzali iba potrhaný odev a svoje telo sýtili iba trávami rastúcimi na púšti. Z púšte sa vracali až na Kvetnú nedeľu. Obdobie pôstu trávili v samote. Jeden z mníchov, starec Zosima, ktorý už prešiel všetkými stupňami askézy, ale stále túžil stretnúť niekoho, kto by bol v askéze dokonalejší než on sám, po 20 dňoch cesty púšťou zbadal neznámeho človeka. Ten „bol nahý a kožu mal tmavú, ako by ho spálila slnečná žiara, a vlasy mal biele ako rúno“. Keď ho Zosima dostihol, delilo ich vyschnuté koryto rieky. Zosima zisťuje, že je to úplne nahá žena, daruje jej preto polovicu svojho plášťa. Neznáma mu po dlhšom naliehaní rozpovie svoj príbeh. Zosima sa dozvedá, že v mladosti 17 rokov ako pobehlica v Alexandrii kupčila so svojím telom, nie však kvôli peniazom, bezplatne robila iba to, po čom bezuzdne prahla. Nebola pritom bohatá: „...stávalo sa mi, že som musela prosiť o milodary alebo sa živiť pradením – ale bola som zachvátená nenásytnou a nezadržateľnou túžbou.“ Raz sa pridala k davu pútnikov plaviacich sa loďou do Jeruzalema na sviatok Povýšenia svätého Kríža. Odhodila svoje vreteno a bežala k moru za náhliacim sa davom. Počas plavby sa mužskí členovia posádky stali obeťou jej telesnej túžby: „K čomu som tých nešťastníkov pozývala, dokonca aj proti ich vôli! Neexistuje žiadna neresť, či už opísateľná alebo neopísateľná slovami, v ktorej by som ja nebola učiteľkou tých nešťastníkov. Čudujem sa, otče, že more vydržalo moju roztopašnosť, že zem neotvorila svoje útroby a zaživa ma nepohltila, keď som vtiahla do svojich sietí toľko duší.“ Na sviatok Povýšenia sv. Kríža v Jeruzaleme ju tajomná sila nevpustila do chrámu, po troch ba štyroch neúspešných pokusoch budúca kajúcnička pochopila, prečo nemohla uvidieť „drevo životodarného Kríža“. Príčinou bola nemravnosť jej činov. Pred ikonou Bohorodičky sľúbi: „ ...že už nikdy viac nepoškvrní svoje telo hanebným spojením, veď len čo vzhliadnem drevo Kríža Tvojho Syna, ihneď sa zrieknem všetkého svetského a odídem kam mi Ty, záruka môjho spasenia, prikážeš a kam ma povedieš.“ Po tomto sľube vstupuje do chrámu chvejúc sa po celom tele a uzrie „sväté tajomstvá“. Začína nová, ostro odlíšená etapa jej ženského osudu. Vychádzajúc z chrámu počuje z diaľky hlas: „Prejdi Jordán a nájdeš blažený pokoj.“ Pri východe z chrámu jej ktosi dá tri medené mince, za ne si kúpi tri chleby a vezme si ich na cestu. Kajúcnička prichádza k chrámu sv. Jána Krstiteľa pri Jordáne. Po modlitbe vstúpi do Jordánu a skropí si „posvätnou vodou tvár a ruky“, potom v chráme Predchodcu Pána prijme „čisté a životodarné sviatosti“ (eucharistiu), zje polovicu jedného so svojich troch chlebov a napije sa vody z Jordánu. Následne sa preplaví na druhý, neobývaný a pustý breh rieky, kde ostane do stretnutia so starcom Zosimom. Žije osamote a v prísnej askéze celých 47 rokov. Z toho prvých 17 rokov bojuje so sexuálnou túžbou, túži aj po mäse a egyptských rybách, po víne, ktorého predtým „mnoho vypila“, na púšti však nemá ani vodu a nevýslovne trpí smädom. Živí sa spomenutými chlebmi, a keď ich zje, živí sa „trávami a všetkým, čo mohla na púšti nájsť“. Šaty sa jej postupne rozpadli, jej nahé telo zakrývali iba dlhé vlasy a k hladu a smädu sa tak pridáva aj ďalšie utrpenie: „Cez deň ju spaľovalo slnko a v noci sa triasla od zimy takže často klesala k zemi a ležala nehybne a takmer bez dychu.“ Neustále  bola napádaná diabolským pokušením. Na záver stretnutia kajúcnička Zosimu požiada, aby na budúci rok v čase Veľkého pôstu neprešiel Jordán, ako je u nich v kláštore zvykom. Prorocky podotkne, že aj keby chcel, nebude môcť. Zosimu skutočne v tento čas zachváti zimnica a preto nemôže opustiť kláštor. Požiada ho, aby presne v deň „svätej večere Pána“ v tú istú hodinu, v ktorej Pán „zhromaždil svojich učeníkov“ vzal v posvätených nádobách „telo a krv Kristovu“, počkal „na tom brehu Jordánu, ktorý je bližšie k osadám“ a umožnil jej prijať sväté dary. Od čias, ako opustila kláštor sv. Jána Krstiteľa, totiž neprijímala eucharistiu. Po týchto slovách kajúcnička opäť odišla do púšte, neprezradiac mu ani svoje meno. Zosima jej prosbu splní, rok po tomto stretnutí v súlade s proroctvom kajúcničky nemôže kvôli zimnici opustiť v dobe Veľkého pôstu kláštor. Keď sa ostatní mnísi vrátia z púšte a keď nadíde deň „večere Pána“, urobí to, čo mu neznáma prikázala. Do malého pohárika vezme „najčistejšie telo a ctihodnú krv“ Ježiša Krista, zoberie aj košík, v ktorom sú „figy, datle a pár napučaných šošovíc“. Neskoro večer opustí kláštor a posadí sa na breh Jordánu, aby vyčkal na príchod svätice. Obáva sa toho, ako svätica prejde rieku. Za jasnej noci ju zazrie na protiľahlom brehu. Kajúcnička urobí nad Jordánom znamenie kríža, vstúpi na hladinu a suchou nohou kráča po vode k nemu. Starec si pri pohľade na ňu uvedomí, ako ďaleko má k dokonalosti on sám napriek tomu, že je vzorový mních. Na jej výzvu sa pomodlí. Potom obidvaja prijmú „životodarnú sviatosť“. Pre kajúcničku je to skutočne posledná večera, v tú istú noc totiž zomiera. Zosima jej teda nevedomky podá viaticum. Po týchto úkonoch sa svätica obráti na starca Zosimu s poslednou prosbou. Žiada ho, aby budúci rok prišiel na to miesto v púšti, kde ju prvýkrát stretol. Starec jej odpovie: „Och, kiež by som Ťa mohol nasledovať a večne pozerať na Tvoju vzácnu tvár. Ale splň aspoň jednu prosbu starcovu a ochutnaj z toho, čo som Ti tu priniesol.“ A ukázal jej košík. Svätica sa len končekmi prstov dotkla šošovice, tri z nich si vzala a dala do úst, povediac, že jej postačí „duchovná milosť, zachovávajúca dušu človeka v čistote“.  Po zjedení troch šošovíc, svätica opäť pokrižuje Jordán, vstúpi na hladinu a prejde po nej späť do púšte. Zosima ľutuje, že sa jej neopýtal ani na jej meno.  Rok nato mních odchádza v dobe pôstu opäť do púšte. Tam vo vyschnutom koryte rieky nachádza mŕtvolu kajúcničky obrátenú tvárou k východu. Vedľa tela je na zemi nápis: „Tu pochovaj, otče Zosima ostatky kajúcnice Márie, ktorá zomrela podľa egyptského kalendára v mesiaci  Farmufi“, podľa rímskeho kalendára v apríli, v noci Spasiteľovho umučenia potom, čo prijala sväté sviatosti. Zosima sa pokúša malým kusom dreva vykopať hrob, ale vo vyprahnutej zemi to nedokáže. Vtedy pri mŕtvej kajúcničke zbadá leva lížuceho jej nohy. S nádejou, že zázračná sila mŕtvej ho ochráni, sa Zosima k levovi obráti so slovami: „Šelma, veľká svätica prikázala pochovať jej telo, ale ja – starec – nemám silu vykopať hrob. Vyhrab jej svojimi labami jamu, aby sme do nej uložili telo svätice.“ Lev ho poslúchne a starec následne pochová telo, ktoré „bolo ako predtým nahé, oblečené iba do himationu, ktorý jej  Zosima daroval“ pri ich prvom stretnutí. Lev počas uloženia tela do zeme stojí nablízku, potom sa obaja rozchádzajú: „... lev odchádza ako ovečka do hlbín púšte“ a Zosima  sa vracia  do kláštora.

Od chvíle kedy sa Márie dotkla Božia milosť a ona v jej svetle videla a vyznala svoj hriech je pre nás inšpiráciou k zamysleniu. Prečo Boh zabránil práve Márii vojsť do chrámu? Vari boli všetci ostatní bezúhonní? Prešla by som ja? Čo sa deje v mojom srdci, keď vchádzam? Deje sa vôbec niečo? Koho tam hľadám, s kým sa chcem stretnúť? Mária v očistnom plači prosila prečistú Bohorodičku o príhovor. Duch Svätý sa s ňou modlí a Mária v najhlbšej pokore prosí  Matku, aby smela uvidieť drevo Kríža, na ktoré aj ona pribila jej Syna. S chvejúcim sa vnútrom prichádza k dverám a prekračuje prah. Už nemyslí na seba. Túži len padnúť pod kríž a vyplakať svoju vinu. Pozná ohavnosť  hriechu a objavuje krásu Kríža. Dáva sa celá Kristovi a nechá sa premeniť. Koľkokrát som povedala Pánovi, keď sa premieňal na oltári: „Aj mňa Ježišu premeň, zmeň moje srdce!?“ Alebo som povedala: „Nechaj ma  Pane tak! Nič nemeň na mne, lebo to bolí. A vzal by si mi, čo mám rada.“ Mária radikálne vykročí na cestu pokánia a pôstu. Nevie, čo ju na púšti čaká. Vedela iba to, že nenávidí svoj hriech a chce sa očistiť v tichu pred božím zrakom, ktorý osvetľuje všetko a pozná, čo je v skrytosti. Slnko spáli jej šaty a Božské svetlo spáli klamstvá, do ktorých zahalila svoju dušu. Zostáva pred Bohom úplne nahá, ale už sa nehanbí lebo je čistá. Vyprahnutá púšť sa stáva pre ňu rajom, kde zakúša blažený pokoj a harmóniu.

Ďakujeme Bohu za túto sväticu, ktorá nám dala svojim pokáním príklad ako odumrieť hriechu a žiť s Kristom.