Galéria Prorok Eliáš

20. júl 2018

 

Na Rusi mali Eliáša vo veľkej úcte, o čom svedčí tzv. Iľjin deň (Eliášov deň), ktorý sa stal nie len cirkevným ale aj tradičným ľudovým sviatkom (20. júl/2. august), spájaným so striedaním leta a jesene, so zberom úrody, ktorý sprevádzalo množstvo zvykov. Prvý kresťanský chrám v Kyjeve bol zasvätený Eliášovi. Aj svätá kňažná Oľga dala postaviť chrám na severe Rusi, v dedine Vybuty, zasvätený prorokovi. Pravoslávni veriaci Eliáša vnímali ako svätca najbližšieho Bohu.

 

Eliáš býva zobrazovaný na ikone sám ako starec, so zvitkom v rukách, alebo v jaskyni, často sú však na ikone aj rôzne udalosti z jeho života. Môže byť zobrazené aj len jeho nanebovzatie na ohnivom koči.

 

Ikona zobrazuje výjavy zo života proroka Eliáša a jeho vystúpenie do neba na ohnivom voze. Meno Eliáš má hebrejský pôvod a znamená „Môj Boh je Jahve“. Eliáš, najväčší prorok v severnom kráľovstve Izrael, pochádzal z Tisbe vo východojordánskej krajine Gilead.  Jeho meno predznamenalo jeho povolanie i život: výlučné uctievanie Jahveho. O pôsobení tohto typického putujúceho proroka informujú dva starozákonné spisy – Knihy kráľov. Eliáš pôsobil v 9. storočí pred Kristom v čase kráľov Achaba (875-854) a Achazijáša (854-853).

 

Achab si vzal za ženu Izebel, dcéru týrskeho kráľa Etbála. Izebel uctievala pohanských bohov Baala a Aštartu. Achab jej to nielen dovolil, ale postavil Baalovi chrám s oltárom v Samarii a živil 450 Baalových kňazov - "prorokov". Tiež nezasiahol, keď dala Izebel pozabíjať prorokov Jahveho, izraelského Boha. Preto prišiel k Achabovi prorok Eliáš a oznámil mu Boží trest za modloslužbu: katastrofálne sucho. Často sa hovorí, že v dôsledku Eliášovho proroctva nepršalo tri roky. V skutočnosti bolo bez dažďa iba niečo vyše roka: koniec jedného roku, celý druhý rok a začiatok tretieho. Prorok sa na Boží pokyn v prvom období sucha zdržiaval pri potoku Kerit, ktorý priteká z východnej strany do Jordánu. Jedlo (chlieb a mäso) mu prinášali krkavce, vodu pil z potoka. Keď potok vyschol, Boh ho poslal k istej vdove do Sarepty (Sarefta, Sarefat, Sarafand) pri Sidone, aby ho živila. Keďže však žena mala iba trocha múky a oleja, na Eliášovo slovo neubúdalo ani z múky ani z oleja až do čias, kým neprišiel úrodný dážď. Vdova mala syna, ktorý v čase Eliášovho pobytu ťažko ochorel a zomrel. Na Eliášovu modlitbu však chlapec ožil.

 

Niektoré zdroje uvádzajú, že vzkriesený chlapec mohol byť prorok Jonáš (zdroj: https://azbyka.ru/days/sv-iona).

 

Ku koncu bezdažďového obdobia prišiel Eliáš ku kráľovi Achabovi a požiadal ho, aby povolal na vrch Karmel 450 Baalových a 400 Aštartiných prorokov. Malo tiež prísť čo najviac izraelského ľudu. Stretnutie sa uskutočnilo pravdepodobne na juhovýchodnom okraji pohoria. Tam Eliáš kázal Baalovým kňazom pripraviť býčka na obetovanie, ale oheň nepodkladať. Nech vzývajú svoje božstvo, aby zapálilo obetu. Keď na krik Baalových obetníkov oheň neprichádzal, Eliáš postavil oltár, naň pripravil druhého býčka na obetu a všetko dal poriadne poliať vodou. Potom vzýval Jahveho, aby ukázal mimoriadnym spôsobom, že on je pravý Boh. Vtedy "spadol Pánov oheň (pravdepodobne blesk) a strávil obetu, drevo i kamene". Keď to ľudia videli, verejne vyznali vieru v Jahveho. Pri tejto príležitosti dal Eliáš pozabíjať všetkých Baalových prorokov. Po tomto očistení Izraela od modloslužby prišiel výdatný dážď. Kráľovná Izebel sa dozvedela o osude svojich chránencov a prisahala Eliášovi pomstu. Prorok utekal pred ňou až na Sinajský polostrov, na vrch Horeb, kde kedysi Mojžiš prijal Božie poverenie a kde dostal aj Desatoro. Cestou Boh posilnil skormúteného proroka pokrmom, v sile ktorého kráčal "štyridsať dní a štyridsať nocí k Božiemu vrchu Horeb". Tam sa uchýlil do jaskyne, kde sa v trpkej modlitbe sťažoval Bohu na svoj osud, ktorý ho postihol za horlivosť v Božej službe. Odpoveďou na Eliášovu modlitbu bolo osobitné Božie zjavenie. Prišiel prudký vietor, po ňom zemetrasenie a po ňom oheň. Ale v žiadnom z týchto búrlivých živlov nebol Pán. Až jemný vánok prezradil prorokovi Božiu blízkosť.

 

Na vrchu Sinaj počul Eliáš Boží hlas v tichom, lahodnom šume.

 

1 Kr 19,9-13

 

 

 

Vtedy Boh kázal Eliášovi, aby sa vrátil skade prišiel. Má pomazať Hazaela za aramejského kráľa a vojvodcu Jehua za kráľa Izraela. Má tiež ustanoviť za proroka a svojho nástupcu Elizea. Eliáš šiel splniť Boží rozkaz. Cestou našiel Elizeus, ako práve oral na otcovej roli. Eliáš naňho hodil svoj plášť. Bolo to povolanie za proroka, ktoré Elizeus bez výhovoriek a odkladania prijal.

 

Mocné vystupovanie proroka Eliáša bolo náboženskou a politickou podporou Izraelitov verných Jahvemu a prispelo k pádu Achabovho domu. Neskôr vplyv Eliášovho boja za Jahveho natoľko zosilnel, že ho začali prirovnávať k Mojžišovi. Pretože bol Eliáš vzatý do neba živý, verili židia najneskôr v poexilovej dobe, že sa vráti krátko pred eschatologickým Jahveho súdnym dňom.

 

V kresťanstve sa Eliáš stal vzorom bojovníka proti bezbožnosti a predchodcom kresťanského mníšstva a askézy. V ľudovej zbožnosti ho považovali za divotvorcu a pomocníka v naliehavých záležitostiach, najmä pri zlom počasí.

 

V Konštantínopole podporovali jeho kult byzantskí cisári Zenón (474-491) a Bazil I. (867-886). Považovali ho za pomocníka v boji a zasvätili mu viacero chrámov. Cez Konštantínopol sa jeho kult dostal aj medzi Slovanov, kde vytlačil pohanské božstvo blesku Perúna. V Grécku nahradil po nebi chodiaceho Helia. V oblasti východnej tradície je po ňom pomenované veľké množstvo miest, chrámov a kaplniek.

 

V Palestíne si jeho sviatok spoločne pripomínajú kresťania, Židia a moslimovia na hore Karmel.

 

Západná cirkev bola spočiatku voči kultu starozákonných postáv zdržanlivá. V rímskom martyrológiu sa Eliáš po prvýkrát spomína v roku 1583.