Galéria Simeon Stylita

4. september 2018

Simeon Stylita (390–459)

Anjel na zemi a telom občan nebeského Jeruzalema

 

Stylitizmus (stylos: stĺp, pilier) je jednou z najneobvyklejších foriem mníšskeho života, ktorý bol rozšírený hlavne v prostredí Sýrie. Za života prichádzalo k stylitom mnoho ľudí z rôznych spoločenských vrstiev a krajín, a po ich smrti sa tieto stĺpy stávali pútnickými miestami.

Je zaujímavé, že hnutie stylitov sa na Západe nikdy neujalo, hoci na Východe vydržalo nepretržite až do 12. storočia. Mimo územia starobylej Sýrie je známe u jedného z najobľúbenejších ruských svätcov sv. Serafima Sarovského, divotvorcu (1754–1833), ktorý podľa tradície strávil  „1000 nocí“ na skale.

 

Už pred kresťanskými stylitmi existovali v pohanských reáliách askéti, ktorí nejaký čas roka bývali na stĺpoch, aby sa venovali duchovnej činnosti. Existencia rôznych foriem mníšskej spirituality je doložená vo všetkých centrách mníšskeho života. Niektorí žili v ohrade pod holým nebom a nazývali sa stacionári, pretože sa snažili minimalizovať akýkoľvek pohyb. V Etiópii zase mnísi praktizovali niekoľkohodinové státie na jednej nohe a pod. Z iných foriem mníšstva sú známi tzv. zatvornici (zatvorení v uzavretom priestore), boskoi (pasúci sa, teda tí, ktorí sa živia tým, čo poskytuje príroda), dendriti (žijúci v dutinách starých stromov) a tzv. jurodiví (blázni pre Krista).

 

Je potrebné povedať, že tieto formy mníšskeho života, ktoré sa nám môžu zdať v súčasnosti bizarné, nemôžeme hodnotiť očami dnešného človeka, ale pochopiť dobu a kontext, v ktorom sa odohrával ich život. Napokon tieto formy boli prítomné aj v iných náboženstvách antického sveta. Jediným kritériom je povolanie konkrétneho človeka a úmysel srdca, ktorý rozhoduje o správnosti takejto cesty.

 

Z nájdených artefaktov sa dá usúdiť, ako vyzerali stĺpy stylitov. Skladali sa zo základne, drieku, hlavice, zábradlia (aby stylita nespadol), a občasne aj z malej búdky na vrchu. Prvotní styliti však žili na stĺpe pod holým nebom a znášali neduhy počasia. Keďže styliti zo stĺpu neschádzali a nemohli chodiť na eucharistiu, túto im prinášali kňazi. Stylita spúšťal svoj košík, kde mu dali svätú eucharistiu, resp. kňaz vyšiel po rebríku k stylitovi.

 

Strava stylitov bola podľa dochovaných prameňov veľmi jednoduchá a skromná. Sýrske mníšstvo ako také sa vyznačovalo veľmi prísnou askézou stravy, ale aj obydlí pre mníchov. Niektorí styliti žili v úplnej odlúčenosti a ľudia im nosili potravu na dlhšie obdobie. Iní mali učeníkov, ktorí žili v ich blízkosti a starali sa o základné živobytie pre seba aj stylitu.

 

Styliti žili na stĺpoch zväčša až do svojej smrti. Simeon Stylita (Veľký), alebo Simeon Starší, aby sa odlíšil od Simeona Mladšieho (521–592), ktorý rovnako pochádzal z prostredia Antiochie v Sýrii, si zvolil tento neobvyklý spôsob života zrejme preto, aby unikol zástupom, ktoré ho prenasledovali pre jeho stále sa rozširujúci chýr svätosti. Stĺpnikom bol 37 rokov od roku 423 až do svojej smrti. Jeho spôsob života mal priamy vplyv aj na mnohých jeho súčasníkov, ktorí si zvolili túto cestu svätosti. Z najznámejších spomeňme Daniela Carihradského (Daniel Stylita 409–493), ktorý mal po smrti Simeona Veľkého videnie, že má nasledovať jeho príklad. So samotným Simeonom sa stretol vo svojich dvanástich rokoch. Primárnym prameňom pre život sv. Simeona Stylitu je dielo Historia religiosa od jeho súčasníka Theodoreta z Kýru (393–460) napísané ešte pred Simeonovou smrťou.

 

 

Simeon Veľký sa narodil okolo 390 v Sisán (Sis) v krajine Nikepol v dnešnej Islahiye v Turecku pri hraniciach so Sýriou. Bol pastierom oviec a často rozmýšľal nad slovami evanjelia „Blahoslavení plačúci a čistého srdca“. Keď musel kvôli snehovej búrke nechať ovce v stajni, odišiel do chrámu, a keď sa po týždni vrátil mal prorocký sen, v ktorom kopal jamu a neustále ju musel prehlbovať. To pre neho znamenalo, že Boh ho volá k mníšskemu životu.

 

Simeon podľa Evagria Scholastika (536–600) je v jeho diele Historia ecclesiastica (Cirkevné dejiny) opísaný ako slávny muž, ktorý žil v čase, keď bol biskupom v Antiochii

Domnus (442–449). Výslovne píše, že Domnus chcel podobne zapísať to, čo nezapísali iní, a čo si pamätajú obyvatelia žijúci okolo jeho pustovne. Keď sa chcel o ňom viac dozvedieť, lebo bol fascinovaný jeho životom, prišiel za ním a spoločne slávili eucharistiu a podali si sväté prijímanie. Evagrius zase o ňom hovorí, že žil ako anjel v ľudskej podobe a úplne sa zriekol pozemských vecí. Modlil sa za všetkých ľudí a prinášal im pokoj.

 

To, čo vyvolávalo pozornosť, ktorá súvisela až s tým, že ho egyptskí mnísi exkomunikovali, nakoľko odišiel z „vyšľapanej cesty svätosti“ bolo, že sa vydal novou cestou, ktorá bola smrteľníkom cudzia. Neskôr túto exkomunikáciu stiahli, keď sa dozvedeli o jeho poslušnosti a cnostiach. Práve jeho poslušnosť voči autorite dokázala autentickosť jeho života a prítomnosť Ducha Svätého v jeho živote. Biskup mu prikázal, aby zišiel zo stĺpa a on ho poslúchol, ale v zapätí ho požiadal, aby znova vyšiel a žil svoj autentický život s Bohom v službe ľuďom.

 

Simeon mal veľa súrodencov avšak ako jediný sa dožil vysokého veku. Predtým ako sa stal stylitom žil v jednom kláštore, avšak nezodpovedal jeho predstavám a hľadal prísnejší poriadok. Keď sa rozdelil s majetkom so svojim bratom Samsonom, rozdal svoju časť chudobným a odišiel do kláštora v Telede v južnom Turecku. Neskôr ho tam nasledoval aj jeho brat Samson. Počas desiatich rokov sa „neľudsky“ umŕtvoval a ako si navykol, jedol len jeden krát týždenne. Dva roky žil napoly zahrabaný v kláštornej záhrade. V tom čase nemal ani osemnásť rokov.

 

Neskôr si na kopci, uprostred púšte postavil malú chatrč a cez pôst sa dal zamurovať a neprijímal žiadny pokrm. Keď ho spolubratia našli bol takmer mŕtvy, avšak po veľkonočnom prijatí eucharistie ožil. Neskôr si postavil kamennú ohradu bez strechy, ku ktorej sa priviazal a žil tak desať rokov. Až neskôr mu bolo povedané, že na ceste k dokonalosti ho má držať nie kameň, ale vlastná vôľa.

 

Až po týchto skúsenostiach a aj preto, že za ním chodilo veľa ľudí, ktorí ho obdivovali sa rozhodol k spôsobu, ktorým je dodnes známy. Postavil si malý stĺp, ktorý bol dva metre vysoký s malou plošinou a zábradlím. Tu zostal päť rokov. Keďže za ním prichádzalo ešte viac ľudí, ktorí chceli časť jeho šiat a iné relikvie, svoj stĺp dvakrát zväčšoval. Mal skoro dvadsať metrov a skladal sa z troch blokov na česť Najsvätejšej Trojice. Bol obohnaný dvojitou kamennou ohradou. Na hornej plošine sa nedalo ležať, ale iba stáť a napriek tomu tu Simeon vydržal tridsať sedem rokov. Šaty mal z kože dobytka, čiapku z kože ovce a takto znášal sneh, mráz, dážď a pálenie slnka.

 

Postupne sa okolo stĺpu začali stavať obydlia pre pútnikov, ktoré tento stĺp obklopovali zo všetkých strán. Raz týždenne mu nosili potravu po rebríku a rovnako aj eucharistiu. Žil postojačky, opretý o zábradlie, ruky mal rozpäté a oči nasmerované k nebu. Denne sa niekoľko hodín modlil a v nedeľu robil zemné poklony. Simeonov život bol životom modlitby od neskorej noci až do tretej hodiny popoludní a potom sa venoval množstvu pútnikov, ktorí za ním prichádzali po radu. Dvakrát denne požehnával všetkých, ktorí za ním prišli a povzbudzoval ich k pokániu. Kázal im vždy podľa ich schopností a možností. Uzmieroval rozhádaných, uzdravoval chorých, vyháňal zlých duchov a neplodným ženám vyprosoval potomstvo. Pútnikmi boli ľudia z celej ríše: Arabi, Gruzínci, Indovia, Etiópčania, Španieli, Briti, Galovia, či Taliani. Na srdci mu ležalo dobro všetkých a každého. Modlil sa za úspech tak Efezského ako aj Chalcedónskeho koncilu, ktoré boli najzásadnejšie v dejinách cirkvi. Poslal pozdrav aj Jenovéfe Parížskej (421–502/512) a nadviazal kontakt so sv. Pulchériou (399–453).

 

Po smrti, za čias biskupa Martyria, bolo Simeonovo telo prenesené do Antiochie. Bolo tak urobené preto, aby si ľudia z blízkeho a vzdialeného okolia jeho telo nevzali. Počas prenesenia tela bolo potvrdených mnoho zázrakov a ešte dlho po smrti ostalo jeho telo neporušené.

 

Theodoret píše, že viac ako všetky zázraky ľudia obdivujú jeho sebaovládanie, ktoré spočíva v tom, že vo dne a v noci stojí a potom sa skláňa pred Bohom. Stravu prijíma len jeden krát týždenne a znáša všetky neduhy počasia. Na nohe má ranu, z ktorej vyteká mnoho hnisu avšak žiadna útrapa ho neodradí od služby Bohu a ľuďom.

 

Evagrius Scholastikus uvádza, že Simeonova svätyňa, ktorú navštívil sa nachádza asi päťdesiat kilometrov od Antiochie na vrchole hory, ktorú nazývajú Stajňa. Hora je vysoká takmer tritisíc metrov. Na vrchole hory je chrám, v ktorého átriu sa nachádza Simeonov stĺp. Práve k nemu prichádzali pútnici, aby si uctili „pozemského anjela, ktorý tu žil svoj nebeský život.“

 

Nech sa nám život sv. Simeona javí akokoľvek zvláštny a neaktuálny, je prejavom Ducha Svätého v konkrétnom človekovi. O autentickosti tohto „zjavu“ svedčia ikony a dlhá a neporušená tradícia úcty k tomuto mužovi, ktorý miloval Krista viac, ako všetko na svete.

 

Literatúra:

Evagrius Scholasticus, Církevní dějiny. Praha: Česká katolická charita, 1991, s. 18–19.

 

Jiří Novotný, Mnišství na Blízkem východě. Olomouc: Refugium, 2012.

Jacques Paul Migne, Patrologiae Cursus Completus. Series Graeca, 72,1464–1484.

 

Theodoret z Kýru, Historia religiosa. Bohumilá historie mnichů syrských. Praha: Benediktinské arciopátství sv. Vojtěcha a sv. Markéty, 2005, s. 111–123.

 

Tomáš Špidlík, Styliti. In: Tradice Východu a Západu v dialogu. Komplementarita západní a východní teologie v pohledu Tomáše Špidlíka. Olomouc: Refugium, 2015, s. 21–33.

 

Text: Ivan Moďoroši