Ikona sv. Simeon Stylita (Simeon Stĺpnik)

Rusko, Pálech, 17. storočie, 67x51 cm

Sviatok: 1. septembra

Popis ikony

Je to stredne veľká zachovalá ikona so žltohnedým (okrovým) okrajom, a žiarivo bielym pozadím, symbolizujúcim Božské svetlo, na ktorej je sv. Simeon Stylita Starší vyobrazený čelne do pol pása, stojaci na vrchole stĺpu osemuholníkového tvaru. Vyobrazená časť stĺpu je červenej farby s nádychom do oranžova a vyzdobená ornamentmi kvetinového štýlu. Vrchná časť stĺpu je červená, s bielymi kontúrami a na okraji po obvode ohrady sú tmavé otvory kruhového a obdĺžnikového tvaru.

Sv. Simeon je tu vyobrazený ako muž stredného veku vážnej, avšak prívetivej tváre s priamym pohľadom pod oblúkovite klenutým obočím, s úzkym dlhším nosom, malými ústami, bradou a fúzmi. Má krátke hnedé, kučeravé vlasy, z väčšej časti skryté pod tmavosivou, miestami vyblednutou kapucňou, v hornej časti ozdobenou bielym krížom, ktorá zahaľuje aj jeho plecia. Odetý je v hnedej tunike, v oblasti pásu ozdobenej malým červeným krížikom a zahalený do tmavočerveného plášťa hnedastého odtieňa s množstvom záhybov. Pravou rukou, ktorej prsty sú zohnuté do tvaru písmen IC XC, t. j. symbolu Ježiša Krista (IHCOC XPECTOC), požehnáva pútnikov, ktorí k nemu prichádzali s prosbami o modlitbu, radu a v ľavej ruke drží biely zvitok. Odhalená tvár a ruky sv. Simeona Stylitu sú tmavšieho odtieňa, pravdepodobne z dôvodu neustáleho vystavenia rôznym poveternostným podmienkam (vplyvom).

Symbolika

Stylitizmus je jednou z veľmi extrémnych a originálnych foriem kresťanského asketizmu Východu. Názov pochádza z gréckeho slova stylos, tj. stĺp. Stĺpy stylitov stáli zvyčajne blízko monastierov alebo dedín, boli vysoké 10 až 20 metrov, boli vybavené balkónom, parapetom a zastrešením. Potraviny boli vyzdvihované hore až k nim, pravdepodobne pomocou košíka a povrazu. Niekedy boli stĺpy opatrené rebríkmi kvôli komunikácii s okolím. Vzťahy stylitov ku spoločnosti boli veľmi intenzívne. Z vrcholu svojho stĺpa dávali rady, riešili spory, modlili sa a slúžili svätú omšu. Stylitizmus sa rozšíril od piateho do štrnásteho storočia v celom Byzantskom impériu až do Ruska. Najslávnejším stylitom, alebo pustovníkom stĺpnikom, bol svätý Simeon Stylita Starší, ktorý ostal na vrchu svojho stĺpa počas dvadsiatich siedmich rokov, robiac zázraky a spôsobujúc obrátenia, zvlášť medzi Arabmi. Jeho stĺp stál v Qal'at Sim'an, blízko Antiochie v Sýrii.

Prepodobný (svätý) Simeon Stĺpnik Starší (tento prívlastok má na odlíšenie od stĺpnika rovnakého mena, Simeona, ktorý žil v 6. storočí) sa narodil v blízkosti sýrskych hraníc v dedinke Sisan v Cilícii, kresťanským rodičom, Sisotianovi a Marte. Jeho otec bol pastier a tak Simeon v mladosti pásaval otcove stáda. Tejto svojej službe sa odovzdal pozorne a s láskou, ako svoj prvý stupeň čnosti poslušnosti. Na pustých a rozsiahlych pasienkoch však vznikol v jeho srdci akýsi bolestný pocit prázdnoty a zbytočnosti, z čoho sa vyvinula vrúcna túžba po čomsi veľkom, po zatiaľ ešte neurčitom cieli jeho života. Vo veku 13 rokov počul pri bohoslužbe v chráme evanjelium o ôsmich blahoslavenstvách. Text evanjelia: „Blažení plačúci, lebo oni budú potešení“ (Mt 5,4), čo naňho hlboko zapôsobilo. Mysliac si však, že slovám nerozumie, poprosil vedľa stojaceho starca o vysvetlenie a spýtal sa, čo je potrebné urobiť ku dosiahnutiu tejto blaženosti. Starec chlapca poučil, a vysvetlil mu, že najlepšou cestou k tejto blaženosti je mníšsky život. Semienko padlo do úrodnej pôdy a upevnilo Simeonovo rozhodnutie slúžiť Bohu. Podľa legendy, počas modlitby, mal videnie, v ktorom kopal základy pre akúsi budovu. Tu počul slová: „Kop hlbšie!“. Poslúchol, avšak táto výzva sa ozvala ešte dvakrát. Nakoniec počul: „Prestaň! Ak chceš teraz stavať dom, stavaj! Pracuj však usilovne, pretože bez námahy v ničom neuspeješ!“. Z tohto videnia chlapec usúdil, že vytrvalá práca je potrebná k spáse a začal si všímať pustovníkov v najbližšom okolí. Zmocnila sa ho silná túžba načisto opustiť svet, ukryť sa niekde v samote, aby tam oplakával svoje hriechy a ľahšie si zaistil spásu duše. Hoci si ešte nebol vedomý nijakých hriechov, nasledoval svoje vnuknutie, odišiel na pusté miesto a tam strávil niekoľko dní modliac sa a oplakávajúc svoje hriechy.

Simeon odišiel do neďalekého monastiera, v ktorom bol igumenom sv. Timotej. Jeho pokora mu však nedovoľovala vstúpiť a tak ležal o hlade a smäde pred bránami monastiera, až kým mnísi neupozornili igumena na podivného chlapca. Po prijatí do monastiera sa mladý Simeon podrobil prísnej askéze a mnohokrát si sám uložil také tvrdé umŕtvovanie, že to spočiatku vyvolávalo obdiv a neskôr nevôľu aj prísnych spolubratov aj predstaveného. Sv. Timotej sa ho usiloval priviesť k tomu, aby upustil od prílišnej horlivosti, ale Simeon na to nedbal, a preto ho opát prepustil z kláštora. Neskôr ho, na základe videnia poukazujúceho na Simeonovu svätosť dal hľadať a znovu priviesť do monastiera, avšak po čase Simeon opäť zatúžil po samote a potajme monastier opustil. Žil osamote, pustovníckym životom, v askéze. Postupne niekoľkokrát zmenil svoje pôsobisko, žil aj v jaskyni a potom v rôznych chyžkách, jednoduchých prístreškoch, ktoré si sám zhotovil, vystavený nepriazni počasia. Obliekal sa do odevov, ktoré si sám zhotovil, napr. zo slamy, neskôr z kože a svoje telo umŕtvoval dlhými pôstami, nedoprial si ani spánok a väčšinu času strávil v modlitbách. Viackrát ho navštívili rôzni biskupi a kňazi, napr. miestny biskup Vass (Bassus), antiochijský patriarcha Melet (Meletius), kňaz Daniel, snažiac sa ho presvedčiť, aby zmiernil svoju horlivosť a sebazapieranie. Simeon vždy verný sľubu poslušnosti poslúchol, avšak čoskoro si vymyslel novú metódu. Postupne sa okolo neho nazhromaždili učeníci, nasledovníci, ktorých množstvo neustále narastalo a prichádzalo za ním aj mnoho ľudí z rôznych strán z blízkeho okolia a aj z veľkých vzdialeností, ktorí za ním prichádzali pre povzbudenie, posilnenie, pre radu v rôznych životných ťažkostiach.

Simeonov život v hroznom sebazapieraní, táto neslýchaná horlivosť vniesli jeho meno do palácov boháčov i do chyží bedárov nielen v celej Rímskej ríši, ale aj medzi národy kočovníkov, ktorí nemali stále bydlisko. Aby sa obránil pred čoraz väčšmi vzrastajúcim návalom ľudí, prišiel na dosiaľ neslýchaný nápad, nad ktorým ustrnul v nábožnom začudovaní vtedajší svet. Dal si vystaviť kamenný stĺp, sprvoti len asi 1,75 m vysoký, na vrchu široký asi 1m, so zábradlím, na ktorom bol vystavený všetkým vrtochom počasia, ale dostatočne chránený pred dobiedzavosťou nábožných veriacich. Päť rokov býval na ňom. Neskoršie si dával stavať čoraz vyššie stĺpy. Na poslednom z nich, vytvorenom z troch kamenných stĺpov (symbol Najsvätejšej Trojice?), ktorý bol pravdepodobne vysoký asi 16-18m a prierez nemal väčší ako dva štvorcové metre, strávil postojačky 20 rokov. Na stĺpoch prežil dovedna 37 rokov. Na plošine stĺpa sa nedalo ležať, iba stáť alebo kľačať. Simeon nikdy nezostúpil zo stĺpa: raz za týždeň mu podávali pokrm po rebríku. Aj Telo Pánovo mu kňazi podávali tak, že vystúpili k nemu po rebríku. Na hlave mal čiapku (kapucňu), ale inak bol vo dne v noci vystavený slnku i zmenám počasia. Spával veľmi málo, aj to len kľačiac. Bol vysokej postavy s dokonale vyvinutým telom, s priateľskými črtami tváre, s dlhou bradou, siahajúcou až po pás. Okolo stĺpa boli v určitej vzdialenosti postavené chyžky pre Simeonových učeníkov a pútnikov.

Časom si Simeon vytvoril pevný denný poriadok. Od začiatku noci až do tretej hodiny odpoludnia druhého dňa zotrvával v modlitbe, od tretej hodiny až do večera sa venoval nesčíselne mnohým ľuďom, ktorí k nemu prichádzali, aby ho videli, počuli, prosili o radu, vyznali sa mu zo svojich hriechov a hľadali u neho uzdravenie z chorôb. Denne dva razy kázal: Už jeho výzor bol uchvacujúcou kázňou a na poslucháčov pôsobil neodolateľným dojmom. V kázňach najviac hovoril o pokání, o pohŕdaní svetom, o odplate vo večnosti. Veľké útoky na zdravie, a to hlad a smäd, horúčavu i mráz, dážď, vietor i búrky, nával tisícov zvedavcov a hľadajúcich pomoc, vydaný napospas živlom prírody, to všetko tento kajúcnik znášal bez jediného slova ponosy deň čo deň, rok čo rok, pokiaľ ho smrť nevyslobodila z jeho útrap. Usnul v Pánu v nedožitom 70. roku svojho života. V tom čase videli ctihodného starca mlčiaceho kľačať celé dva dni. Nebolo to nič neobyčajné. Keď sa však nehýbal ani na tretí deň, Anton, jeden z jeho učeníkov, vystúpil hore k nemu, aby ho zobudil. Bol už mŕtvy. Traja biskupi spustili jeho mŕtve telo zo stĺpa na oltár, ktorý stál pod ním, a veľké množstvo ľudí sprevádzalo jeho mŕtve telo do mesta Antiochie, kde ho patriarcha mesta v sprievode šiestich biskupov pochoval v hlavnom chráme. Simeonov život opísal jeho učeník Anton aj iní. Prostredníctvom sv. Simeona Stĺpnika sa zjavne obrátilo veľa ľudí a ovplyvnil tiež východorímskeho cisára Lev I., aby podporil ortodoxnú chalcedónsku stranu počas sporov o Kristovu prirodzenosť v 5. storočí. Simeonova povesť inšpirovala askétov, mužov aj ženy, aby napodobnili a prekonali jeho odriekania, nejakí styliti (stĺpnici) sa objavili až v 19. storočí v Rusku.

Duchovný odkaz

Simeon Stylita je azda ten najpodivnejší zjav, aký kedy oduševnenosť za vieru mohla utvoriť. Jednoduchý a prostý muž, ktorý spomedzi ľudí utiekol do horskej samoty, sa stal nesmrteľným v dejepise katolíckej cirkvi. Ako chudobný pustovník sa stal v krátkom čase známym pred všetkými národmi východu a západu. Ďalekí Indiáni, Etiópčania, obyvatelia šumiacich hôr severu a úrodných nív juhu, spomínali jeho meno s bázňou a s údivom.

Človek, ktorý má obmedzeného ducha a nevie sa pozdvihnúť nad tie najnižšie veci každodenného života a nevie premáhať silu ľudskej vôle, taký človek bude považovať Simeonove skutky za nemožné a dejinnú realitu zahodí len do kníh nábožných povestí. Sveták, ktorý sa naháňa len za pozemskými vecami bude možno Simeona ľutovať, že obetoval toľko sily a sebazaprenia a človek, ktorého srdce nikdy nepočulo zázračný zvuk nebies a ktorý nikdy nepocítil povzbudzujúci vánok božského ducha, bude brať Simeonove skutky za bláznovstvo a jeho stĺp označí za najvyšší stupeň fanatizmu. A predsa žiaden Svätý nespôsobil toľký obdiv medzi veriacimi národmi, ako sv. Simeon, až možno povedať, že sa na ňom naplnili slová písma: „Podivný je Boh vo svojich Svätých!“