Svätá životodarná Trojica (starozákonná)

(Rusko, Palech; koniec 18. storočia)

Rusko, Palech; koniec 18. storočia; 31 x 26,5 cm

Sviatok ikony: 50. deň po Pasche, na sviatok Zoslania Ducha Svätého; v západnej cirkvi prvá nedeľa po Zoslaní Ducha Svätého

Modlitebná tradícia: Ikona Najsvätejšej Trojice má pre pravoslávnych kresťanov zvláštny význam, pretože cez ikonu môžu mať veľmi silné duchovné spojenie s Pánom. Úprimné modlitby môžu pomôcť veriacemu nájsť správnu cestu, prekonať rôzne životné skúšky a nájsť pomoc pri riešení aj tých najťažších situácií.

Ikona patrí k obrazom Najsvätejšej Trojice v podobe troch anjelov pri stole. (porov. Gn 18, 1 - 15) Podľa tradičnej interpretácie sa Abrahámovi dostalo zjavenie jedného Boha v troch osobách. Sv. Gregorios Palamas povedal: „Abrahám videl fyzickými očami anjelov a hovoril so Spasiteľom, ale duchovným zrakom videl Najsvätejšiu jednopodstatnú Trojicu.“ Takáto interpretácia bola základom symbolickej ikonografie Najsvätejšej Trojice (v podobe Abrahámovej pohostinnosti), ktorá začína v byzantskom a ruskom umení na konci 14. storočia.

 Popis ikony

Prvá a najzrejmejšia vec, ktorá preniká z tejto uctievanej ikony je, že Boh je spoločenstvo lásky (1 Jn 4, 8 - 16), je láskou, ktorá skracuje vzdialenosti (Lk 15, 4 - 10), a to aj tie najväčšie (Ž 139, 7 - 10; Jn 3, 16), láskou, ktorá sa v pokore stáva hosťom (Mk 2, 15 - 17; Flp 2, 6 - 8). Traja znamenajú život, dvaja neplodnosť. Neschopnosť darovať život u Abraháma a Sáry prišla do takého bodu, že už bola márna každá nádej. (Gn 18, 12) Boh, ktorý sa stal hosťom, pomáha Abrahámovi vyjsť zo škrupiny, do ktorej sa spolu so Sárou uzavrel. Abrahám vychádza zo stanu, prijíma hostí a práve ich prítomnosť vzbudzuje v ňom srdečnú pohostinnosť. Dvaja nájdu svoj skutočný vzájomný vzťah len vtedy, ak ho zapoja do vzťahu tých troch, ktorí prišli. Ako hovorí básnik Ivanov: „Len nech tretí je prítomný, a nech ten tretí je Láska“. Láska zhora a láska zdola. Napísať Najsvätejšiu Trojicu by znamenalo napísať absolútnu lásku, ktorá má božskú prirodzenosť. Znamenalo by to napísať tri osoby v tej láske, ktorá ich charakterizuje, tvoriac úplnú jednotu - Jediného Boha. (Jn 10, 30) To však nie je možné. Návšteva v Mamre vyťahuje Abraháma zo stanu, zapája ho a stavia do služby. Gestá, ktoré používa, sú konkrétne, každodenné: ísť po vodu, umyť nohy, zabiť teľa, naliať mlieka, sadnúť si a rozprávať.

Táto scéna je obraz, ikona, v ktorej nás zasahuje tá nevyspytateľná, neprístupná láska, ktorú majú medzi sebou Najsvätejšie Osoby. Táto láska, ktorá pramení v najhlbšej hĺbke Otcovho srdca, sa v ikone pri Mamreho dube stáva hmatateľná, ľudská, poznačená dejinami a kultúrou. Láska je tá výnimočná skutočnosť, ktorá nerozlučiteľným spôsobom spája Stvoriteľa so stvorením. Je to ikona toho, ktorý sa v nej komunikuje. Neplodnosť a smrteľnosť Abraháma a Sáry sa cez lásku prijatého hosťa mení na plodnosť a život generácie, ktorá nemá konca. Prostredníctvom lásky sa skutočne prechádza zo smrti do života. (1 Jn 3, 14) Na pravej strane je anjel, ktorý zobrazuje Otca v zlatom rúchu. Zlato predstavuje svetlo, ktoré nezapadá, vernosť Boha. Boh je svätý práve preto, lebo je absolútne verný, lebo jeho vzťah sa nikdy neprerušuje. Otec je teda Svätý. Cez svätosť Boha presvitá modrá farba, ktorú on nesie na hrudi. Predstavuje to, čo má Boh v srdci: ľudstvo. Kresťanský starovek aj židovská tradícia spája srdce (kardia) a rozum (nús). Obraz Otca necháva presvitať tajomstvo, ktoré sa od vekov ukrýva v mysli, čiže v srdci Otca: (porov. Ef 3, 9 - 12) spasiť človeka, privinúť si ho k srdcu.

Za Otcom je vidieť dom, dom Otca, kde nás očakáva. Syn (stredný anjel) je k nemu naklonený a chce nás priviesť do toho domu, kde je mnoho miest. Práve tam nám Syn ide pripraviť miesto. (Jn 14, 2 - 3) V tomto dome končí vyhnanstvo Adama, ktorého Syn opäť priviedol k Otcovi. Vo Svätom písme nájdeme mnoho obrazov, ktoré predstavujú domov človeka. Písmo opisuje mnoho okamihov, v ktorých sa človek chce niekde zakoreniť, nájsť trvalý domov, no všetky tieto obrazy nachádzajú svoj pravý význam v dome Otca, do ktorého sa človek môže vrátiť jedine vtedy, ak naozaj uzná Boha za svojho Otca.

Ikona z Mamre predstavuje pravé ovocie stromu života: pod stromom nachádzame Pána. Pravé rameno má veľké a mocné, lebo je to rameno Stvoriteľa, ktorým stvoril všetky veci. (porov. Jn 1, 3) Je to vystreté rameno, ktorým Pán vyslobodil Izraelitov z otroctva (Ex 6, 6), pravica, ktorou poráža nepriateľa (Ex 15, 6), predovšetkým nepriateľa, ktorým je samotná smrť (1 Kor 15, 26). Kristova pravica je silné rameno, ktoré „podchytáva“ (Ž 139, 10) stratených. Je odetý v červenom kráľovskom rúchu, na ktorom má prehodený vrchný plášť modrej farby na znak Jeho vtelenia. Boh sa vtelil do človeka. Anjel vľavo v zelenom odeve je Boží Duch, ktorý sa počas stvorenia vznášal nad vodami, ktorý všetko oživuje a obnovuje, a ktorý zvnútra hýbe všetko stvorenie smerom k Stvoriteľovi. Svätý Duch má plášť ružový, čo je farba výnimočného poslania a radosti. Je to teda vnútorný hosť, ktorý vlieva do ľudského srdca lásku Otca a uschopňuje človeka, aby bol obrazom Boha Lásky. (porov. Rim 5, 5) Preto Svätý Duch neprestajne človeku pripomína pravdu, že je synom. Preto v ňom volá: „Abba!“ (Gal 6, 4)

Svätý Duch nám pripomína, že slovo, ktorým bol človek stvorený, vyslovil Otec, a že od nás sa očakáva odpoveď synov. Je to Svätý Duch, ktorý robí človeka kristoformným, čiže na obraz Božieho Syna. Za anjelom Svätého Ducha je zobrazená skala. Vrch je miestom, kde sa zjavuje Boh. Na vrch zostupoval oblak, v ktorom prehovoril Boh. Na vrchu spočíval aj tieň oblaku Božieho zjavenia, ktorý naznačuje aj Lukáš vo zvestovaní. (Lk 1, 35) Svätý Duch je ten, ktorý komunikuje Boha, ktorý Boha sprítomňuje, ktorý na neho ukazuje. Skala je súčasne skalou púšte Exodu, skalou, z ktorej pramení voda. Všetky tieto obrazy nachádzajú svoj plný význam v Svätom Duchu, v Božskej osobe, ktorá sa vo Svätom písme vždy dáva do služieb druhého. Svätý Duch sa vždy skláňa k druhému, je vždy vo vzťahu k druhému. Stôl, okolo ktorého sedia, a ktorý je súčasne aj trónom, je eucharistickým stolom, čiže obetným oltárom, ku ktorému Boh človeka pozýva.

Duchovný odkaz

Svätá Trojica je spoločenstvo lásky, do ktorého nás Boh pozýva. Cez túto milosrdnú a bezpodmienečnú lásku prišla na svet spása a „potvrdenie“ každej osoby ako Božieho dieťaťa.