Zjavenie presvätej Bohorodičky s apoštolmi prepodobnému igumenovi Sergejovi
Pôvod ikony: Rusko; 2. polovica 17. storočia; 88,5 x 69,3 cm
Sviatok: 25. september a 5. júl (Nájdenie úctyhodných pozostatkov nášho prepodobného a bohonositeľského otca Sergeja Divotvorcu, igumena Radonežského)
Zo života svätca:
Prepodobný Sergej, svetským menom Bartolomej, sa narodil 3. mája 1314 v ruskom meste Rostov, zbožným bojarským rodičom Cyrilovi a Márii. Už ako dojča, odmietal matkin prsník v čase, keď sa sýtila mäsitým pokrmom. Ešte ako chlapec každú stredu a piatok vôbec nejedol. Sedem rokov sa učil čítať. Chlapec sa z celej duše snažil i túžil naučiť sa čítať, no nešlo to. Smútiac nad tým všetkým sa dňom i nocou modlil, aby mu Boh odkryl dvere poznania písaného textu. Istého dňa ho otec poslal na pole nájsť kone, kde pod dubom uvidel modliť sa neznámeho jeromonacha (mních, ktorý je aj kňazom). Chlapec prišiel k nemu a porozprával mu o svojom trápení. Ten si so súcitom si vypočul chlapca a začal sa modliť za osvietenie dieťaťa z výsosti, potom vybral malú časť prosfory, (kvasený pšeničný chlieb, určený pre slávenie eucharistie, v prostredí kresťanského východu byzantskej tradície – obdoba hostie v západnom prostredí) požehnal ňou Bartolomeja povedal: „dieťa, vezmi si to a počúvaj: toto dostávaš ako znamenie Božej milosti a poznania Sv. písma.“ Táto milosť sa skutočne prejavila zázračným spôsobom: chlapcovi bola od Boha daná pamäť a chápanie. Bol schopným učiť sa múdrosti prostredníctvom kníh. Od detských liet sa prepodobný Sergej cvičil v duchovnej námahe zbožnosti, zachovávajúc prísnu zdržanlivosť, nejaviac záujem o detské hry a zábavu. Trávil čas v modlitbe, tak, že už pred prijatím mníšstva bol dokonalým mníchom. Bol skromný, tichý a mlčanlivý, vo vzťahu k iným bol pokojný a láskavý, nikdy sa nerozčuľoval, ale v poslušnosti sa podriaďoval vôli rodičov. Zvyčajne jedol len chlieb a pil vodu, avšak v pôstne dni nejedol nič.
Keď mal pätnásť rokov s rodičmi sa presťahovali do Radoneže, kde v priebehu piatich rokov krátko po sebe zomreli obaja jeho rodičia. Po ich smrti prepodobný Sergej opovrhol pominuteľnou slávou, pozemskou krásou a pôžitkami a nadovšetko si zamiloval mníšsky život. Skromný majetok po rodičoch zanechal mladšiemu bratovi Petrovi a odobral sa do lesa, asi 12 km od Radoneže, kde sa pri riečke Končure usadil spoločne s ovdovelým bratom Štefanom, ktorý prijal mníšstvo. Bratia vyklčovali časť lesa, kde na začiatku postavili kolibu, neskôr kéliu a nakoniec malú cerkev, ktorá s požehnaním metropolitu Teognosta bola zasvätená Životodarnej Trojici. Takto boli položené základy znamenitého a slávneho monastiera prepodobného Sergeja. Štefan za krátky čas opustil pustovňu i brata a odišiel do Bogojavlenského monastiera (monastier zasvätený sviatku Zjavenia Pána) v Moskve.
Keď ako dvadsaťtri ročný prijal v roku 1337 z rúk igumena Mitrofana podstrihnutie na mnícha, (v deň liturgickej pamiatky sv. mučeníkov Sergeja a Bakcha – 7. október), prijal mníšske meno Sergej. Od tohto momentu sa ešte viac pohrúžil do svojho vnútra, odovzdajúc sa modlitbe a pokániu. Plnosť vnútorného pokoja jeho duše mu nahrádzal svet ktorý opustil, s jeho klamnými radosťami života. Duchovná námaha, ktorú prinášal, napĺňala jeho dušu hlbokou pokorou. Kráčajúc duchovnou cestou zvádzal boj so svojim telom, ktoré bolo vyčerpané námahou a pôstom. Žijúc v absolútnej samote, pevnou vierou, častým bdením a modlitbami, uhášal oheň vášní, vytrhával tŕnie hriešnych myšlienok a premáhal nástrahy démonov a úskoky neviditeľných nepriateľov. Okolo kélie prepodobného sa preháňali celé svorky vlkov a potulovali medvede, avšak ani jeden z nich mu neublížil. Istého dňa svätý pustovník podal kúsok chleba medveďovi, ktorý prišiel k jeho kélii a od toho dňa medveď k nemu prichádzal pravidelne, pričom prepodobný Sergej sa s ním vždy podelil aj o posledný kúsok. Inokedy mu dal aj celý chlieb a sám zostával bez pokrmu. Asi dva roky prežil prepodobný v úplnej samote, uprostred mnohých ťažkostí a duchovnej námahy mníšskeho života, rozmanitých diabolských nástrah. Po čase začali k nemu prichádzať mnísi, ktorí túžili žiť pod jeho duchovným vedením. Prepodobný Sergej ich všetkých prijímal s láskou, dávajúc im svojim životom veľký príklad cností. Boh ho potešoval nádejou vzrastajúceho počtu bratov a rozkvetom monastiera.
V roku 1354 bol prepodobný Sergej bratmi zvolený za igumena monastiera a uvedený do tohto posvätného stavu v Perejaslavle Atanázom, volyňským biskupom. Igumen Sergej zodpovedný za vedenie monastiera bol žiarivým príkladom všetkých mníšskych cností: rúbal drevo; nosil vodu; piekol prosfory; chodil biedne odetý, v jednoduchom platenom odeve pokrytom množstvom záplat, ktorý si nechcel nikto z bratov obliecť. Pracujúc viac ako ostatní, bol pre všetkých pokorným príkladom, snažiac sa každému prejaviť službu a pomôcť mu v jeho práci. Deň trávil pri práci a modlitbe, avšak v noci prechádzal kélie mníchov a ak sa stretol s niečím, čo nebolo v súlade s mníšskym životom, na druhý deň si predvolal previnilca a prísne ho napomenul. Na základe svedectva jeho učeníka Epifána, „vo všetkom bol prvý i posledný a nik sa s ním nemohol rovnať; pre všetkých navždy zostane príkladom mníšskej dokonalosti.“ Mladý monastier trpel najmä materiálnym nedostatkom. Pri svetle brezových triesok s drevenou čašou slávil prepodobný Sergej liturgiu, aj napriek tomuto evidentnému biednemu stavu, bol prepodobný Sergej bohatý milosťou Sv. Ducha, kde samotní anjeli boli účastní tohto slávenia. Taktiež sa stávalo, že keď ani u jedného z bratov nebolo kúska chleba, všetci museli dlhý čas trpieť hladom, no aj v takomto prípade prepodobný Sergej túžiac v nich upevniť neochvejnú nádej v Božiu pomoc, prísne im zakazoval vychádzať z monastiera, aby vyzbierali milodary pre monastier. Pevná dôvera v Božiu milosť nezahanbovala prepodobného igumena. Počas hladu, kedy už boli bratia blízko k zúfalstvu, Pán vzbudzoval dobrodincov, ktorí prinášali do monastiera hojnosť chleba a ostatné jedlo. Božou milosťou bol uznaný za hodného zázračného navštívenia Božej Matky v svojej kélii.
Prepodobný Sergej bol prvým ruským svätcom, ktorému sa zjavila presvätá Bohorodička. Stalo sa to počas Filipovky (štyridsaťdňový pôst pred sviatkom Kristovho narodenia, ktorý začína 15. novembra a končí v deň sviatku), okolo roku 1385, v noci z piatka na sobotu. Počas nočnej modlitby Akatistu, pred ikonou Bohorodičky, sa takto prihovoril Božej Matke: „Ó prečistá Matka môjho Krista, ochrankyňa a mocná pomocnica ľudského rodu, ktorá sa za nás nehodných vždy prihováraš tvojmu Synu a nášmu Bohu! Pros ho, aby vzhliadol na tento monastier, založený na oslavu a česť jeho svätého mena na veky.“ Učiniac zvyčajné nočné modlitebné pravidlo si sadol, aby si trochu odpočinul, no zrazu povedal svojmu učeníkovi Micheášovi: „Buď bdelým, dieťa, pretože budeme mať nezvyčajnú návštevu“. Len čo vyriekol tieto slová, bolo počuť hlas: „Prečistá prichádza“. Náhle zasiahlo prepodobného Sergeja veľké svetlo silnejšie než slnečný svit. Uvidel presvätú Bohorodičku obklopenú žiarivým svetlom, ktorú sprevádzali sv. apoštoli Peter a Ján. Prepodobný Sergej pri tomto zjavení padol tvárou k zemi, no Najčistejšia sa ho dotkla svojimi rukami a povedala mu: „Neľakaj sa, môj vyvolený! Prišla som ťa navštíviť, lebo som vypočula tvoje modlitby za učeníkov. Netráp sa viac nad monastierom: pretože odteraz bude mať všetko to, čo potrebuje, nielen počas tvojho života, ale aj po tvojom odchode k Bohu. Ja nikdy neopustím toto miesto!“ A presvätá Bohorodička sa stala neviditeľnou.
Povzbudený dávnym príkladom prepodobného Teodózia Pečerského, prepodobný Sergej zaviedol v monasteri pravidlá spoločného mníšskeho života. Nik z bratov nevlastnil nič, ale všetko bolo spoločné, každý používal zo spoločných bratských prostriedkov všetko potrebné a všetci sa rovnako zúčastňovali na všetkých prácach v monastieri. Svätý život prepodobného Sergeja, neúnavná pracovitosť a prísna zdržanlivosť mníchov, to všetko viac a viac pútalo všeobecnú pozornosť súčasníkov a sláva Sergejevského monastiera sa začala šíriť po celej ruskej zemi. Mnohí z bojarov a kniežat, ktorí boli duchovnými deťmi prepodobného Sergeja, mu prinášali časť svojich majetkov pre výstavbu monastiera, čo bolo príležitosťou postaviť novú, oveľa priestrannejšiu cerkev. Nehľadiac na postupne sa zväčšujúce materiálne prostriedky monastiera, igumen Sergej a jeho bratia naďalej viedli chudobný a prácou naplnený život. Dostávajúc bohaté milodary, prepodobný Sergej ich používal na mnohoraké dobročinné diela. Zvláštnu otcovskú lásku prejavoval prepodobný k sirotám, úbohým, chudobným a ku všetkým pútnikom, prichádzajúcim do monastiera. V časoch národných nešťastí otváral svoje sýpky a kŕmil hladujúcich. Moskovský metropolita sv. Alexej, cítiac blížiacu sa smrť si želal, aby sa jeho následníkom stal prepodobný Sergej, avšak pokorný igumen sa považoval za nehodného prijať biskupské svätenie.
Za svoj svätý život a duchovnú námahu dostal prepodobný Sergej od Pána dar jasnozrivosti, konať zázraky, liečiť rôzne choroby a prorokovať o budúcich veciach. Svätec požehnal veľkoknieža Demetera Donského a v jeho zastúpení celú ruskú armádu pred bitkou s mongolskou armádou tatárskeho chána Mamaja. Dal mu dvoch mníchov – Alexandra Peresveta a Andreja Oslabja (pred tým, než vstúpili do monastiera boli bojarmi) a predpovedal kniežaťu víťazstvo nad Tatármi.
Prepodobný Sergej šesť mesiacov pred svojou smrťou ustanovil za svojho nástupcu vekom mladého, ale duchovne skúseného učeníka Nikona (lit. pamiatka 17. novembra) a sám sa utiahol do svojej kélie, kde sa pripravoval na smrť. V septembri vážne ochorel, posledný krát poučil bratov, odovzdajúc ich Pánovi a jeho prečistej Matke. Bratia zbožne podopierali starca popod ruky, keď posledný krát prijímal Eucharistiu. Následne pozdvihol ruky a v modlitbe odovzdal svoju čistú dušu Stvoriteľovi 25. septembra roku 1392, po sedemdesiatichôsmych rokoch života. Nevysloviteľná ľúbezná vôňa sa začala šíriť po kélii. Tvár prepodobného žiarila nebeskou blaženosťou. Zdalo sa, akoby usnul hlbokým spánkom. Bratia ho pochovali v kélii presvätej Životodarnej Trojice. Čoskoro sa po jeho smrti začali diať pri jeho hrobe zázraky a uzdravenia.
Veľký počet chrámov zasvätených tomuto svätcovi v Rusku, svedčí o veľkej úcte, čo potvrdzujú aj nespočetné ikony. Zástupy pútnikov k ikonám a sv. ostatkom tohto svätca neustávajú ani po stáročiach. Pred ikonami prepodobného Sergeja Radonežského sa často modlia aj rodičia za deti, ktoré ťažko zvládajú štúdium, nakoľko aj svätec sa neučil ľahko, a zvládol to až a po mnohých vytrvalých modlitbách k Bohu. Mnoho študentov sa na tohto svätca obracia kvôli úspešnému zloženiu skúšky. K prepodobnému Sergejovi sa obracajú v modlitbách aj ľudia pred dôležitými súdnymi spormi. Je zástancom čestného a spravodlivého života. Pomáha každému, kto je čistý a úprimný, tak v myšlienkach, ako aj v skutkoch.
História pôvodnej ikony:
V Trojicko-sergejevskej lavre bola udalosť zjavenia presvätej Bohorodičky uctievaná ako najväčší zo zázrakov prepodobného Sergeja Radonežského, čo bolo zároveň aj najväčšou udalosťou v histórii monastiera. 5. júla 1422 boli nájdené telesné pozostatky prepodobného Sergeja a krátko na to, bola na jeho hrobe umiestnená ikona Zjavenia Božej Matky, ktorá bola veľmi uctievaná.
Cár Alexej Michajlovič(1645-1676) vzal túto ikonu so sebou na poľské ťaženie v roku 1657 a po návrate v roku 1659, ako poďakovanie Bohu za víťazstvo nad poľským kráľom, nariadil, aby na ikonu napísali, že prostredníctvom modlitieb k presvätej Bohorodičke a príhovoru prepodobných orodovníkov Sergeja a Nikona, mu Boh doprial toto víťazstvo. V roku 1703 bola ikona poslaná do ruského tábora grófovi Šeremetjevovi a bola vo všetkých vojnových výpravách proti švédskym vojskám na čele s kráľom Karolom XII.
V roku 1812 metropolita Platón poslal ikonu cárovi Alexandrovi I. Po vyhnaní nepriateľov z Ruska sa ikona vrátila na svoje miesto. Na pamiatku zjavenia Božej Matky prepodobnému Sergejovi bola v roku 1732 v Trojicko-sergejevskej lavre postavená cerkev, kde sa každú sobotu koná pred ikonou bohoslužba.
Popis ikony:
Ikona zobrazuje to, čo uvádza aj cirkevnoslovanský nápis umiestnený pod ikonou starozákonnej Sv. Trojice: Zjavenie svätej Bohorodičky s apoštolmi prepodobnému igumenovi Sergejovi. Centrálne je na ikone zobrazená presvätá Bohorodička, ktorú sprevádzajú dvaja apoštoli. Podľa popisu v nimboch apoštolov sa dozvedáme, že apoštol odetý v tunike a plášti zlatisto žltého odtieňu, umiestnený v ľavom okraji ikony z pohľadu diváka, je sv. apoštol Peter, čo potvrdzuje aj typický symbol tohto apoštola – kľúč, ktorý drží v ľavici. Krátka kučeravá brada a husté kučeravé hnedé vlasy dotvárajú identické zobrazenie najvyššieho z apoštolov. Druhým z apoštolov na predmetnej ikone je tak podľa nápisu v nimbe, ako aj podľa vonkajšieho vzhľadu, s vysokým čelom a dlhou bradou sv. apoštol Pavol, ktorý je pootočený k Petrovi, dívajúc sa na neho. Ak si ikonu porovnáme s podobnými ikonami zobrazujúcimi túto zázračnú udalosť zo života prepodobného Sergeja, zistíme istú nezrovnalosť. Na všetkých týchto ikonách je so sv. apoštolom Petrom zobrazený sv. apoštol Ján. Jeho prítomnosť pri zjavení sa Božej Matky v kélii prepodobného Sergeja uvádza aj životopis. Domnievame sa, že autor predmetnej ikony buď nepoznal životopis prepodobného, alebo kópia, ktorú použil ako vzor pri tvorení tejto ikony nemala popis apoštolov, alebo boli nápisy poškodené a tak prirodzene priradil k sv. Petrovi sv. Pavla, ktorý slávia spoločne svoj sviatok (29.06.) a patria k najvyšším z apoštolov.
Bohorodička odetá v typickom bordovom maforiu s panenskými hviezdami na ramenách a čele sa skláňa k prepodobnému Sergejovi kľačiacemu v pravom dolnom rohu ikony. Božia Matka k nemu vystiera ľavicu, naznačujúc mu, aby vstal a nemal strach. Sergej v Božej bázne a s pokorným pohľadom upretým k Bohorodičke sa prežehnáva. Za Sergejom pri pravom okraji ikony stojí jeho učeník a budúci nástupca prepodobný Nikon. Za jeho pôsobenia bol prestavaný monastier a na jeho pozvanie prišli slávny ikonopisci Andrej Rublev (1360–1430) a Daniel Černý (1360–1428), ktorí ikonami vyzdobili interiér novej katedrály. Za sv. Nikonom je postava sv. Micheáša, priameho účastníka zjavenia. Všetci traja mnísi sú odetí v typickom mníšskom odeve, v plášťoch hnedej – zemitej farby, ako symbol toho, že prijmúc mníšsky stav, zomreli tomuto svetu, žijúc pre nebo. Pozadie ikony tvoria stavby Trojicko-sergejevskej lavry, načo poukazuje aj ikona starozákonnej Sv. Trojice umiestnenej v hornej časti ikony nad monastierom.
Súčasťou ikony je aj postava sv. mučeníka Trifona (liturgická pamiatka 1. 2.), ktorý je zobrazený na okraji ikony v ľavej časti, za postavou sv. apoštola Petra. Mučeník je odetý v červenej tunike, ako symbol mučeníctva, ktorý v pozdvihnutej ľavici drží vtáka.
Traduje sa legenda, že v čase panovania cára Ivana IV. Hrozného (1530-1584) počas kráľovskej poľovačky uletel cárov obľúbený lovný sokol. Cár nariadil sokoliarovi Trifonovi Patrikovemu, aby vtáka našiel. Sokoliar Trifon hľadal po okolitých lesoch, ale bezvýsledne. Na tretí deň, unavený dlhým chodením, sa zastavil neďaleko Moskvy na mieste, ktoré sa teraz volá Máriin háj. Prv než si ľahol k odpočinku, vrúcne sa pomodlil k svojmu patrónovi mučeníkovi Trifonovi, prosiac ho o pomoc. V sne uvidel mládenca na bielom koni, na ruke ktorého sedel kráľovsky sokol, ktorý mu povedal: „Vezmi si uleteného vtáka, choď s Bohom k cárovi a o nič sa nestaraj.“ Keď sa sokoliar zobudil, skutočne uvidel lovného sokola sedieť neďaleko na borovici. Hneď ho odchytil a zaniesol k cárovi rozprávajúc mu o zázračnej pomoci, ktorej sa mu dostalo prostredníctvom svätého mučeníka Trifona. Za krátky čas na mieste zjavenia sa svätca, dal sokoliar Trifon Patrikov, postaviť kaplnku a neskôr cerkev zasvätenú sv. mučeníkovi Trifonovi.
K mučeník Trifonovi sa osobitne modlí za uzdravenie z telesných chorôb, v bolestivých stavoch, v prípade zničenia úrody, počas hladu.
Duchovné posolstvo:
Sv. Ján Pavol II. v dokumente Orientale Lumen nás všetkých, na ceste k spáse, povzbudzuje k cnostnému životu týmito slovami: „Mníšstvo nie je na Východe chápané len ako niečo zvláštne, určené len pre istú skupinu kresťanov, ale ako kulminačný bod pre všetkých kresťanov, podľa darov, ktoré každý dostal od Pána...“ „Keď Kristus,“ hovorí sv. Ján Zlatoústy, „prikazuje ísť úzkou cestou, obracia sa na všetkých ľudí. Mních aj človek vo svete majú dosiahnuť tie isté výšiny.“ Z povedaného vyplýva, že existuje len jediná spiritualita pre všetkých, bez rozdielu, čo sa týka jej náročnosti, či ide o biskupa, mnícha, alebo laika, je to tá istá mníšska spiritualita, pretože podľa veľkých učiteľov Cirkvi mnísi nie sú ničím iným než tými, ktorí chcú „byť spasení“, ktorí „žijú podľa evanjelia“, a toto je poslanie, ktoré sa týka všetkých kresťanov, bez rozdielu. Sv. Serafim Sarovský v rozhovore s Mikulášom Motovilovom nám dáva jasnú odpoveď na to, že na ceste k spáse, niet rozdielu medzi cestou mnícha a laika: „Pán hľadá srdce naplnené láskou k Bohu a blížnemu. To je trón, na ktorý chce zasadnúť a na ktorom sa zjaví v plnosti svojej nebeskej slávy. ʼ Synu, daj mi svoje srdce a všetko ostatné ti pridám. ʼ To preto, že Božie kráľovstvo má svoje sídlo v srdci človeka... Pán vypočúva práve tak modlitby mnícha, ako aj obyčajného laika, pokiaľ obaja majú pravú vieru, sú skutočne veriacimi a milujú Boha z hĺbky duše, pretože aj keby ich viera bola len ako horčičné zrnko, obaja ´budú hory prenášať.“
Modlitba:
„Ako bojovník cností, ako pravý vojak Krista Boha, veľmi si bojoval proti vášňam v tomto dočasnom živote, pre svojich učeníkov si bol príkladom v spevoch, bdení i pôstoch: týmto v tebe prebýval presvätý Duch, ktorého pôsobením si žiarivo ozdobený; dôverujúc Svätej Trojici pamätaj na stádo, ktoré si v svojej múdrosti zhromaždil a nezabúdaj, ako si sľúbil navštevovať svoje deti, náš prepodobný otec Sergej.“ (Tropár nášho prepodobného a bohonositeľského otca Sergeja Divotvorcu, igumena Radonežského)
„Kristovou láskou si bol zasiahnutý, prepodobný, ktorého si nezvratnou túžbou nasledoval, zavrhol si všetky telesné pôžitky, ako slnko si žiaril svojej vlasti: týmto ťa aj Kristus darom zázrakov obdaril; pamätaj na nás sláviacich tvoju svetlú pamiatku, aby sme ti mohli volať: raduj sa Bohom múdry Sergej.“ (Kondák nášho prepodobného a bohonositeľského otca Sergeja Divotvorcu, igumena Radonežského)
