Zjavenie presvätej Bohorodičky s apoštolmi prepodobnému igumenovi Sergejovi

Pôvod ikony: Rusko; 2. polovica 17. storočia; 88,5 x 69,3 cm

Sviatok: 25. september a 5. júl (Nájdenie úctyhodných pozostatkov nášho prepodobného a bohonositeľského otca Sergeja Divotvorcu, igumena Radonežského)

Zo života svätca:

Prepodobný Sergej, svetským menom Bartolomej, sa narodil 3. mája 1314 v ruskom meste Rostov, zbožným bojarským rodičom Cyrilovi a Márii. Už ako dojča, odmietal matkin prsník v čase, keď sa sýtila mäsitým pokrmom. Ešte ako chlapec každú stredu a piatok vôbec nejedol. Sedem rokov sa učil čítať. Chlapec sa z celej duše snažil i túžil naučiť sa čítať, no nešlo to. Smútiac nad tým všetkým sa dňom i nocou modlil, aby mu Boh odkryl dvere poznania písaného textu. Istého dňa ho otec poslal na pole nájsť kone, kde pod dubom uvidel modliť sa neznámeho jeromonacha (mních, ktorý je aj kňazom). Chlapec prišiel k nemu a porozprával mu o svojom trápení. Ten si so súcitom si vypočul chlapca a začal sa modliť za osvietenie dieťaťa z výsosti, potom vybral malú časť prosfory, (kvasený pšeničný chlieb, určený pre slávenie eucharistie, v prostredí kresťanského východu byzantskej tradície – obdoba hostie v západnom prostredí) požehnal ňou Bartolomeja povedal: „dieťa, vezmi si to a počúvaj: toto dostávaš ako znamenie Božej milosti a poznania Sv. písma.“ Táto milosť sa skutočne prejavila zázračným spôsobom: chlapcovi bola od Boha daná pamäť a chápanie. Bol schopným učiť sa múdrosti prostredníctvom kníh. Od detských liet sa prepodobný Sergej cvičil v duchovnej námahe zbožnosti, zachovávajúc prísnu zdržanlivosť, nejaviac záujem o detské hry a zábavu. Trávil čas v modlitbe, tak, že už pred prijatím mníšstva bol dokonalým mníchom. Bol skromný, tichý a mlčanlivý, vo vzťahu k iným bol pokojný a láskavý, nikdy sa nerozčuľoval, ale v poslušnosti sa podriaďoval vôli rodičov. Zvyčajne jedol len chlieb a pil vodu, avšak v pôstne dni nejedol nič.

Keď mal pätnásť rokov s rodičmi sa presťahovali do Radoneže, kde v priebehu piatich rokov krátko po sebe zomreli obaja jeho rodičia. Po ich smrti prepodobný Sergej opovrhol pominuteľnou slávou, pozemskou krásou a pôžitkami a nadovšetko si zamiloval mníšsky život. Skromný majetok po rodičoch zanechal mladšiemu bratovi Petrovi a odobral sa do lesa, asi 12 km od Radoneže, kde sa pri riečke Končure usadil spoločne s ovdovelým bratom Štefanom, ktorý prijal mníšstvo. Bratia vyklčovali časť lesa, kde na začiatku postavili kolibu, neskôr kéliu a nakoniec malú cerkev, ktorá s požehnaním metropolitu Teognosta bola zasvätená Životodarnej Trojici. Takto boli položené základy znamenitého a slávneho monastiera prepodobného Sergeja. Štefan za krátky čas opustil pustovňu i brata a odišiel do Bogojavlenského monastiera (monastier zasvätený sviatku Zjavenia Pána) v Moskve.

Keď ako dvadsaťtri ročný prijal v roku 1337 z rúk igumena Mitrofana podstrihnutie na mnícha, (v deň liturgickej pamiatky sv. mučeníkov Sergeja a Bakcha – 7. október), prijal mníšske meno Sergej. Od tohto momentu sa ešte viac pohrúžil do svojho vnútra, odovzdajúc sa modlitbe a pokániu. Plnosť vnútorného pokoja jeho duše mu nahrádzal svet ktorý opustil, s jeho klamnými radosťami života. Duchovná námaha, ktorú prinášal, napĺňala jeho dušu hlbokou pokorou. Kráčajúc duchovnou cestou zvádzal boj so svojim telom, ktoré bolo vyčerpané námahou a pôstom. Žijúc v absolútnej samote, pevnou vierou, častým bdením a modlitbami, uhášal oheň vášní, vytrhával tŕnie hriešnych myšlienok a premáhal nástrahy démonov a úskoky neviditeľných nepriateľov. Okolo kélie prepodobného sa preháňali celé svorky vlkov a potulovali medvede, avšak ani jeden z nich mu neublížil. Istého dňa svätý pustovník podal kúsok chleba medveďovi, ktorý prišiel k jeho kélii a od toho dňa medveď k nemu prichádzal pravidelne, pričom prepodobný Sergej sa s ním vždy podelil aj o posledný kúsok. Inokedy mu dal aj celý chlieb a sám zostával bez pokrmu. Asi dva roky prežil prepodobný v úplnej samote, uprostred mnohých ťažkostí a duchovnej námahy mníšskeho života, rozmanitých diabolských nástrah. Po čase začali k nemu prichádzať mnísi, ktorí túžili žiť pod jeho duchovným vedením. Prepodobný Sergej ich všetkých prijímal s láskou, dávajúc im svojim životom veľký príklad cností. Boh ho potešoval nádejou vzrastajúceho počtu bratov a rozkvetom monastiera.

V roku 1354 bol prepodobný Sergej bratmi zvolený za igumena monastiera a uvedený do tohto posvätného stavu v Perejaslavle Atanázom, volyňským biskupom. Igumen Sergej zodpovedný za vedenie monastiera bol žiarivým príkladom všetkých mníšskych cností: rúbal drevo; nosil vodu; piekol prosfory; chodil biedne odetý, v jednoduchom platenom odeve pokrytom množstvom záplat, ktorý si nechcel nikto z bratov obliecť. Pracujúc viac ako ostatní, bol pre všetkých pokorným príkladom, snažiac sa každému prejaviť službu a pomôcť mu v jeho práci. Deň trávil pri práci a modlitbe, avšak v noci prechádzal kélie mníchov a ak sa stretol s niečím, čo nebolo v súlade s mníšskym životom, na druhý deň si predvolal previnilca a prísne ho napomenul. Na základe svedectva jeho učeníka Epifána, „vo všetkom bol prvý i posledný a nik sa s ním nemohol rovnať; pre všetkých navždy zostane príkladom mníšskej dokonalosti.“ Mladý monastier trpel najmä materiálnym nedostatkom. Pri svetle brezových triesok s drevenou čašou slávil prepodobný Sergej liturgiu, aj napriek tomuto evidentnému biednemu stavu, bol prepodobný Sergej bohatý milosťou Sv. Ducha, kde samotní anjeli boli účastní tohto slávenia. Taktiež sa stávalo, že keď ani u jedného z bratov nebolo kúska chleba, všetci museli dlhý čas trpieť hladom, no aj v takomto prípade prepodobný Sergej túžiac v nich upevniť neochvejnú nádej v Božiu pomoc, prísne im zakazoval vychádzať z monastiera, aby vyzbierali milodary pre monastier. Pevná dôvera v Božiu milosť nezahanbovala prepodobného igumena. Počas hladu, kedy už boli bratia blízko k zúfalstvu, Pán vzbudzoval dobrodincov, ktorí prinášali do monastiera hojnosť chleba a ostatné jedlo. Božou milosťou bol uznaný za hodného zázračného navštívenia Božej Matky v svojej kélii.

Prepodobný Sergej bol prvým ruským svätcom, ktorému sa zjavila presvätá Bohorodička. Stalo sa to počas Filipovky (štyridsaťdňový pôst pred sviatkom Kristovho narodenia, ktorý začína 15. novembra a končí v deň sviatku), okolo roku 1385, v noci z piatka na sobotu. Počas nočnej modlitby Akatistu, pred ikonou Bohorodičky, sa takto prihovoril Božej Matke: „Ó prečistá Matka môjho Krista, ochrankyňa a mocná pomocnica ľudského rodu, ktorá sa za nás nehodných vždy prihováraš tvojmu Synu a nášmu Bohu! Pros ho, aby vzhliadol na tento monastier, založený na oslavu a česť jeho svätého mena na veky.“ Učiniac zvyčajné nočné modlitebné pravidlo si sadol, aby si trochu odpočinul, no zrazu povedal svojmu učeníkovi Micheášovi: „Buď bdelým, dieťa, pretože budeme mať nezvyčajnú návštevu“. Len čo vyriekol tieto slová, bolo počuť hlas: „Prečistá prichádza“. Náhle zasiahlo prepodobného Sergeja veľké svetlo silnejšie než slnečný svit. Uvidel presvätú Bohorodičku obklopenú žiarivým svetlom, ktorú sprevádzali sv. apoštoli Peter a Ján. Prepodobný Sergej pri tomto zjavení padol tvárou k zemi, no Najčistejšia sa ho dotkla svojimi rukami a povedala mu: „Neľakaj sa, môj vyvolený! Prišla som ťa navštíviť, lebo som vypočula tvoje modlitby za učeníkov. Netráp sa viac nad monastierom: pretože odteraz bude mať všetko to, čo potrebuje, nielen počas tvojho života, ale aj po tvojom odchode k Bohu. Ja nikdy neopustím toto miesto!“ A presvätá Bohorodička sa stala neviditeľnou.

Povzbudený dávnym príkladom prepodobného Teodózia Pečerského, prepodobný Sergej zaviedol v monasteri pravidlá spoločného mníšskeho života. Nik z bratov nevlastnil nič, ale všetko bolo spoločné, každý používal zo spoločných bratských prostriedkov všetko potrebné a všetci sa rovnako zúčastňovali na všetkých prácach v monastieri. Svätý život prepodobného Sergeja, neúnavná pracovitosť a prísna zdržanlivosť mníchov, to všetko viac a viac pútalo všeobecnú pozornosť súčasníkov a sláva Sergejevského monastiera sa začala šíriť po celej ruskej zemi. Mnohí z bojarov a kniežat, ktorí boli duchovnými deťmi prepodobného Sergeja, mu prinášali časť svojich majetkov pre výstavbu monastiera, čo bolo príležitosťou postaviť novú, oveľa priestrannejšiu cerkev. Nehľadiac na postupne sa zväčšujúce materiálne prostriedky monastiera, igumen Sergej a jeho bratia naďalej viedli chudobný a prácou naplnený život. Dostávajúc bohaté milodary, prepodobný Sergej ich používal na mnohoraké dobročinné diela. Zvláštnu otcovskú lásku prejavoval prepodobný k sirotám, úbohým, chudobným a ku všetkým pútnikom, prichádzajúcim do monastiera. V časoch národných nešťastí otváral svoje sýpky a kŕmil hladujúcich. Moskovský metropolita sv. Alexej, cítiac blížiacu sa smrť si želal, aby sa jeho následníkom stal prepodobný Sergej, avšak pokorný igumen sa považoval za nehodného prijať biskupské svätenie.

Za svoj svätý život a duchovnú námahu dostal prepodobný Sergej od Pána dar jasnozrivosti, konať zázraky, liečiť rôzne choroby a prorokovať o budúcich veciach. Svätec požehnal veľkoknieža Demetera Donského a v jeho zastúpení celú ruskú armádu pred bitkou s mongolskou armádou tatárskeho chána Mamaja. Dal mu dvoch mníchov – Alexandra Peresveta a Andreja Oslabja (pred tým, než vstúpili do monastiera boli bojarmi) a predpovedal kniežaťu víťazstvo nad Tatármi.

Prepodobný Sergej šesť mesiacov pred svojou smrťou ustanovil za svojho nástupcu vekom mladého, ale duchovne skúseného učeníka Nikona (lit. pamiatka 17. novembra) a sám sa utiahol do svojej kélie, kde sa pripravoval na smrť. V septembri vážne ochorel, posledný krát poučil bratov, odovzdajúc ich Pánovi a jeho prečistej Matke. Bratia zbožne podopierali starca popod ruky, keď posledný krát prijímal Eucharistiu. Následne pozdvihol ruky a v modlitbe odovzdal svoju čistú dušu Stvoriteľovi 25. septembra roku 1392, po sedemdesiatichôsmych rokoch života. Nevysloviteľná ľúbezná vôňa sa začala šíriť po kélii. Tvár prepodobného žiarila nebeskou blaženosťou. Zdalo sa, akoby usnul hlbokým spánkom. Bratia ho pochovali v kélii presvätej Životodarnej Trojice. Čoskoro sa po jeho smrti začali diať pri jeho hrobe zázraky a uzdravenia.

Veľký počet chrámov zasvätených tomuto svätcovi v Rusku, svedčí o veľkej úcte, čo potvrdzujú aj nespočetné ikony. Zástupy pútnikov k ikonám a sv. ostatkom tohto svätca neustávajú ani po stáročiach. Pred ikonami prepodobného Sergeja Radonežského sa často modlia aj rodičia za deti, ktoré ťažko zvládajú štúdium, nakoľko aj svätec sa neučil ľahko, a zvládol to až a po mnohých vytrvalých modlitbách k Bohu. Mnoho študentov sa na tohto svätca obracia kvôli úspešnému zloženiu skúšky. K prepodobnému Sergejovi sa obracajú v modlitbách aj ľudia pred dôležitými súdnymi spormi. Je zástancom čestného a spravodlivého života. Pomáha každému, kto je čistý a úprimný, tak v myšlienkach, ako aj v skutkoch.

História pôvodnej ikony:

V Trojicko-sergejevskej lavre bola udalosť zjavenia presvätej Bohorodičky uctievaná ako najväčší zo zázrakov prepodobného Sergeja Radonežského, čo bolo zároveň aj najväčšou udalosťou v histórii monastiera. 5. júla 1422 boli nájdené telesné pozostatky prepodobného Sergeja a krátko na to, bola na jeho hrobe umiestnená ikona Zjavenia Božej Matky, ktorá bola veľmi uctievaná.

Cár Alexej Michajlovič(1645-1676) vzal túto ikonu so sebou na poľské ťaženie v roku 1657 a po návrate v roku 1659, ako poďakovanie Bohu za víťazstvo nad poľským kráľom, nariadil, aby na ikonu napísali, že prostredníctvom modlitieb k presvätej Bohorodičke a príhovoru prepodobných orodovníkov Sergeja a Nikona, mu Boh doprial toto víťazstvo. V roku 1703 bola ikona poslaná do ruského tábora grófovi Šeremetjevovi a bola vo všetkých vojnových výpravách proti švédskym vojskám na čele s kráľom Karolom XII.

V roku 1812 metropolita Platón poslal ikonu cárovi Alexandrovi I. Po vyhnaní nepriateľov z Ruska sa ikona vrátila na svoje miesto. Na pamiatku zjavenia Božej Matky prepodobnému Sergejovi bola v roku 1732 v Trojicko-sergejevskej lavre postavená cerkev, kde sa každú sobotu koná pred ikonou bohoslužba.

Popis ikony:

Ikona zobrazuje to, čo uvádza aj cirkevnoslovanský nápis umiestnený pod ikonou starozákonnej Sv. Trojice: Zjavenie svätej Bohorodičky s apoštolmi prepodobnému igumenovi Sergejovi. Centrálne je na ikone zobrazená presvätá Bohorodička, ktorú sprevádzajú dvaja apoštoli. Podľa popisu v nimboch apoštolov sa dozvedáme, že apoštol odetý v tunike a plášti zlatisto žltého odtieňu, umiestnený v ľavom okraji ikony z pohľadu diváka, je sv. apoštol Peter, čo potvrdzuje aj typický symbol tohto apoštola – kľúč, ktorý drží v ľavici. Krátka kučeravá brada a husté kučeravé hnedé vlasy dotvárajú identické zobrazenie najvyššieho z apoštolov. Druhým z apoštolov na predmetnej ikone je tak podľa nápisu v nimbe, ako aj podľa vonkajšieho vzhľadu, s vysokým čelom a dlhou bradou sv. apoštol Pavol, ktorý je pootočený k Petrovi, dívajúc sa na neho. Ak si ikonu porovnáme s podobnými ikonami zobrazujúcimi túto zázračnú udalosť zo života prepodobného Sergeja, zistíme istú nezrovnalosť. Na všetkých týchto ikonách je so sv. apoštolom Petrom zobrazený sv. apoštol Ján. Jeho prítomnosť pri zjavení sa Božej Matky v kélii prepodobného Sergeja uvádza aj životopis. Domnievame sa, že autor predmetnej ikony buď nepoznal životopis prepodobného, alebo kópia, ktorú použil ako vzor pri tvorení tejto ikony nemala popis apoštolov, alebo boli nápisy poškodené a tak prirodzene priradil k sv. Petrovi sv. Pavla, ktorý slávia spoločne svoj sviatok (29.06.) a patria k najvyšším z apoštolov.

Bohorodička odetá v typickom bordovom maforiu s panenskými hviezdami na ramenách a čele sa skláňa k prepodobnému Sergejovi kľačiacemu v pravom dolnom rohu ikony. Božia Matka k nemu vystiera ľavicu, naznačujúc mu, aby vstal a nemal strach. Sergej v Božej bázne a s pokorným pohľadom upretým k Bohorodičke sa prežehnáva. Za Sergejom pri pravom okraji ikony stojí jeho učeník a budúci nástupca prepodobný Nikon. Za jeho pôsobenia bol prestavaný monastier a na jeho pozvanie prišli slávny ikonopisci Andrej Rublev (1360–1430) a Daniel Černý (1360–1428), ktorí ikonami vyzdobili interiér novej katedrály. Za sv. Nikonom je postava sv. Micheáša, priameho účastníka zjavenia. Všetci traja mnísi sú odetí v typickom mníšskom odeve, v plášťoch hnedej – zemitej farby, ako symbol toho, že prijmúc mníšsky stav, zomreli tomuto svetu, žijúc pre nebo. Pozadie ikony tvoria stavby Trojicko-sergejevskej lavry, načo poukazuje aj ikona starozákonnej Sv. Trojice umiestnenej v hornej časti ikony nad monastierom.

Súčasťou ikony je aj postava sv. mučeníka Trifona (liturgická pamiatka 1. 2.), ktorý je zobrazený na okraji ikony v ľavej časti, za postavou sv. apoštola Petra. Mučeník je odetý v červenej tunike, ako symbol mučeníctva, ktorý v pozdvihnutej ľavici drží vtáka.

Traduje sa legenda, že v čase panovania cára Ivana IV. Hrozného (1530-1584) počas kráľovskej poľovačky uletel cárov obľúbený lovný sokol. Cár nariadil sokoliarovi Trifonovi Patrikovemu, aby vtáka našiel. Sokoliar Trifon hľadal po okolitých lesoch, ale bezvýsledne. Na tretí deň, unavený dlhým chodením, sa zastavil neďaleko Moskvy na mieste, ktoré sa teraz volá Máriin háj. Prv než si ľahol k odpočinku, vrúcne sa pomodlil k svojmu patrónovi mučeníkovi Trifonovi, prosiac ho o pomoc. V sne uvidel mládenca na bielom koni, na ruke ktorého sedel kráľovsky sokol, ktorý mu povedal: „Vezmi si uleteného vtáka, choď s Bohom k cárovi a o nič sa nestaraj.“ Keď sa sokoliar zobudil, skutočne uvidel lovného sokola sedieť neďaleko na borovici. Hneď ho odchytil a zaniesol k cárovi rozprávajúc mu o zázračnej pomoci, ktorej sa mu dostalo prostredníctvom svätého mučeníka Trifona. Za krátky čas na mieste zjavenia sa svätca, dal sokoliar Trifon Patrikov, postaviť kaplnku a neskôr cerkev zasvätenú sv. mučeníkovi Trifonovi.

K mučeník Trifonovi sa osobitne modlí za uzdravenie z telesných chorôb, v bolestivých stavoch, v prípade zničenia úrody, počas hladu.

Duchovné posolstvo:

Sv. Ján Pavol II. v dokumente Orientale Lumen nás všetkých, na ceste k spáse, povzbudzuje k cnostnému životu týmito slovami: „Mníšstvo nie je na Východe chápané len ako niečo zvláštne, určené len pre istú skupinu kresťanov, ale ako kulminačný bod pre všetkých kresťanov, podľa darov, ktoré každý dostal od Pána...“ „Keď Kristus,“ hovorí sv. Ján Zlatoústy, „prikazuje ísť úzkou cestou, obracia sa na všetkých ľudí. Mních aj človek vo svete majú dosiahnuť tie isté výšiny.“ Z povedaného vyplýva, že existuje len jediná spiritualita pre všetkých, bez rozdielu, čo sa týka jej náročnosti, či ide o biskupa, mnícha, alebo laika, je to tá istá mníšska spiritualita, pretože podľa veľkých učiteľov Cirkvi mnísi nie sú ničím iným než tými, ktorí chcú „byť spasení“, ktorí „žijú podľa evanjelia“, a toto je poslanie, ktoré sa týka všetkých kresťanov, bez rozdielu. Sv. Serafim Sarovský v rozhovore s Mikulášom Motovilovom nám dáva jasnú odpoveď na to, že na ceste k spáse, niet rozdielu medzi cestou mnícha a laika: „Pán hľadá srdce naplnené láskou k Bohu a blížnemu. To je trón, na ktorý chce zasadnúť a na ktorom sa zjaví v plnosti svojej nebeskej slávy. ʼ Synu, daj mi svoje srdce a všetko ostatné ti pridám. ʼ To preto, že Božie kráľovstvo má svoje sídlo v srdci človeka... Pán vypočúva práve tak modlitby mnícha, ako aj obyčajného laika, pokiaľ obaja majú pravú vieru, sú skutočne veriacimi a milujú Boha z hĺbky duše, pretože aj keby ich viera bola len ako horčičné zrnko, obaja ´budú hory prenášať.“

Modlitba:

 „Ako bojovník cností, ako pravý vojak Krista Boha, veľmi si bojoval proti vášňam v tomto dočasnom živote, pre svojich učeníkov si bol príkladom v spevoch, bdení i pôstoch: týmto v tebe prebýval presvätý Duch, ktorého pôsobením si žiarivo ozdobený; dôverujúc Svätej Trojici pamätaj na stádo, ktoré si v svojej múdrosti zhromaždil a nezabúdaj, ako si sľúbil navštevovať svoje deti, náš prepodobný otec Sergej.“ (Tropár nášho prepodobného a bohonositeľského otca Sergeja Divotvorcu, igumena Radonežského)

„Kristovou láskou si bol zasiahnutý, prepodobný, ktorého si nezvratnou túžbou nasledoval, zavrhol si všetky telesné pôžitky, ako slnko si žiaril svojej vlasti: týmto ťa aj Kristus darom zázrakov obdaril; pamätaj na nás sláviacich tvoju svetlú pamiatku, aby sme ti mohli volať: raduj sa Bohom múdry Sergej.“ (Kondák nášho prepodobného a bohonositeľského otca Sergeja Divotvorcu, igumena Radonežského)

Sv. Nikanor Zavordský, divotvorca z hory Kallistratos

Pôvod ikony: severozápadné Grécko (západné Macedónsko), okolo roku 1800, 103 x 66 cm

Sviatok: 7. august (len v liturgickom kalendári Gréckej cirkvi)

Patronát: Sv. Nikanor bol známy svojimi liečiteľskými schopnosťami. Bol ochrancom pred morovými epidémiami, ochrancom pastierov, zvierat a detí (v Kastórii pred epidémiou Španielskej chrípky v roku 1918).

Zo života svätca:

Sv. Nikanor Zavordský, divotvorca (grécky Νικάνωρ ὁ τῆς Ζάβορδας), zakladateľ Monastiera Premenenia Pána, sa narodil v Solúne v roku 1491 zbožným a bohatým rodičom. V mladosti prijal mníšsku formáciu, zo začiatku žil v samote, v dnes neprístupnej Pustovni sv. Juraja, v strmej jaskyni Askitario pod súčasným monastierom. Jeho matka Mária sa dlhé roky vrúcne modlila a postila, za čo jej Pán daroval syna, ktorému dala meno Mikuláš (pozri prvé klejmo na ikone – matka videla vo sne sv. Ménasa, ktorý jej oznámil, že Boh vypočul jej prosby a čoskoro porodí cnostného a zbožného syna). Chlapec bol vychovávaný v hlbokej kresťanskej zbožnosti a získal vynikajúce vzdelanie. Jeho duša netúžila po svetskom živote, v mladosti trávil veľa času v chráme a doma sa po nociach neprestajne modlil. Keď mu zomreli rodičia, Mikuláš mal dvadsať rokov, rozdal svoj majetok chudobným a prijal podstrihnutie na mnícha, prijmúc mníšske meno Nikanor. Čoskoro bol vysvätený za diakona a kňaza, slúžil pod vedením solúnskeho metropolitu v Sobore svätého veľkomučeníka Demetra Myromvonného (lit. pamiatka 26. októbra). Po niekoľkých rokoch kňazskej služby mal svätec sen, v ktorom počul hlas, ktorý mu prikázal, aby sa utiahol na vrchol hory Kallistratos a tam v tichosti pracoval (hora Kallistratos je často zobrazovaná na ikonách so sv. Kallistratom a sv. Nikanorom, ktorí držia na rukách monastier). Svätec opustil Solún a vydal sa na cestu (niektoré zdroje uvádzajú rozdielny vek svätca, v ktorom došlo k tomuto rozhodnutiu, dvadsaťpäť alebo tridsaťsedem rokov). Istý čas žil v obci Sarakina, kde Boh jeho prostredníctvom vykonal mnoho zázrakov, ktorými pomohol miestnym kresťanom, nachádzajúcim sa v ťažkej situácii tureckého jarma (pozri druhé – štvrté klejmo na ikone). Čoskoro prišiel na horu Kallistratos a usadil sa v malej a ťažko dostupnej jaskyni (podľa Synodálnych aktov z roku 1527 sa uvádza, že sv. Nikanor prišiel do jaskyne ako dvadsaťsedemročný v roku 1517). I napriek tomu, že askéta žil v úplnom tichu a samote šestnásť rokov, jeho sláva sa rýchlo rozšírila po celom kraji. Sv. Dionýz z Olympu (žijúci v rokoch 1500 – 1545, lit. pamiatka sa slávi 23. a 24. januára), ktorý obdivoval cnosti sv. Nikanora, ho dával za príklad svojim žiakom (sv. Nikanor je často zobrazovaný na ikonách spolu so sv. Dionýzom z Olympu). Dvaja z nich prišli do jaskyne sv. Nikanora a požiadali ho, aby mohli zostať s ním (pozri deviate klejmo na ikone). Postupne začali prichádzať k jaskyni ďalší žiaci, až sa vytvorilo nové mníšske spoločenstvo. Na ubytovanie bratov a usporiadanie ich mníšskeho života začali stavať monastier. Najprv postavili neďaleký Monastier sv. Jána Krstiteľa. Raz počas nočnej modlitby svätec počul hlas, ktorý ho volal, aby vystúpil na vrchol Kallistratovej hory. Tam videl nádherné svetlo vyžarujúce z ikony Spasiteľa; pravdepodobne tam bola ikona skrytá ešte z obdobia obrazoborectva (obdobie prenasledovania a ničenia sv. ikon, prvé obdobie 730 – 787 a druhé 814 – 842). Svätec pochopil, že ide o Božie znamenie, aby založil nový monastier. Spolu s bratmi postavili chrám zasvätený Premeneniu Pána na mieste, kde bola ikona nájdená, pretože nebeské svetlo nad obrazom Spasiteľa pripomenulo jeho premenenie. Okolo chrámu bol vybudovaný monastier (v roku 1534 alebo medzi rokmi 1537 a 1545), ktorý sa stal známym ako Zavorda podľa názvu neďalekej dediny, ktorá v súčasnosti nejestvuje. Kláštor sv. Nikanora alebo Svätý kláštor Zavorda (niekedy sa uvádza ako Svätý kláštor Premenenia Spasiteľa) sa nachádza v západnom Macedónsku na hraniciach Grevena a Kozani. Je postavený na vrchole hory Kallistratos v nadmorskej výške 650 metrov, v impozantnej polohe nad riekou Aliakmonas. V období rokov 1532 – 1534 založil monastier sv. Nikanor vedľa už jestvujúceho byzantského Chrámu sv. Juraja. Najvýznamnejšou cennosťou monastiera je ikona Krista Spasiteľa so striebornou rizou, ktorú objavil sv. Nikanor po videní, ktoré sa stalo pohnútkou k začatiu výstavby monastiera (pozri piate klejmo na ikone). Monastier sa považuje za najvýznamnejšiu cirkevnú pamiatku západného Macedónska. Katolikon, hlavný chrám monastiera, je atoského typu s freskami pochádzajúcimi z obdobia 16. – 19. storočia, stvárňujúcimi život sv. Nikanora a jeho zázraky. Za krátky čas sa stal najväčším monastierom a duchovným centrom regiónu, do ktorého prichádzali tí, ktorí hľadali duchovné vedenie, ako aj tí, ktorí túžili po uzdraveniach a svetských radách.

Tri dni pred svojou smrťou v roku 1549 zhromaždil sv. Nikanor svojich spolubratov a prečítal im duchovný testament, v ktorom ich požiadal, aby prísne dodržiavali patristické tradície, konali skutky milosrdenstva a zakazovali deťom a ženám vstup do monastiera. Sv. Nikanor zomrel na druhý deň po Premenení Pána vo veku päťdesiatosem rokov. Bol pochovaný v Chráme sv. Jána Krstiteľa. V súčasnosti sa jeho telesné ostatky (lat. reliquiae – relikvie, csl. святые мощи) nachádzajú v Chráme Nanebovstúpenia Pána v Kozani (Macedónsko, Grécko).

Ikonografia:

Najznámejšie ikony zobrazujú sv. Nikanora ako igumena so žehnajúcou pravicou a s kópiou monastiera v ľavici. Často sa zobrazuje so sv. Dionýzom z Olympu alebo sv. Modestom. Na novších ikonách je zobrazovaný s deťmi ako ich ochranca pred epidémiou (zázrak v roku 1918). Ikony svätca s klejmami sú zriedkavé a výnimočné (námety pochádzajú z fresiek Kláštora sv. Nikanora).

Popis ikony:

Centrálne je na ikone zobrazený sv. Nikanor v biskupskom odeve, ktorý žehná pravicou a v ľavici drží biskupské žezlo. Hlavu mu pokrýva čierna mníšska čiapka s krížikom na čele ako symbolom archimandritu. Je odetý v hnedej mantiji, dlhom širokom plášti, ktorý sa v prostredí kresťanského Východu byzantskej tradície používa ako mimoliturgické, ale slávnostné vrchné rúcho každého mnícha i biskupa. Svoj pôvod získala podľa vzoru cisárskeho plášťa – chlamidy, ktorý cisár a vysokí hodnostári nosili pri slávnostných príležitostiach a v sprievodoch. Biskupská mantija sa od mníšskej líši jednak farbou, kde mníšska je výlučne čierna, ale biskupská môže mať rôzne odtiene, napr. fialový, bordový, červený, modrý či zelený. Je lemovaná trojfarebnými pruhmi nazývanými rieky, ktoré majú symbolizovať prúdy živej vody milosti vyvierajúce z biskupa alebo archimandritu. Na predných koncoch sú vyšité štyri tabuľky, a to na hrudi a v spodnej časti v rohoch ľavej i pravej strany, v ktorých sú zvyčajne umiestnené kríže. Dve tabuľky na hrudi symbolizujú dve dosky Desatora Božích prikázaní a dve tabuľky v spodnej časti v ľavom a pravom rohu mantije symbolizujú Starý a Nový zákon a všetky štyri tabuľky – štyri evanjeliá, ktoré má zachovávať a ohlasovať. Mantija symbolizuje božskú milosť Učiteľského úradu, moci a plnosti biskupskej služby. Mantija svojím voľným povievaním pri chôdzi symbolizuje okrídlenosť anjelov, a preto sa zvykne nazývať aj anjelským odevom.

Na ikonách zobrazujúcich mníchov je typickou farbou ich odevov hnedá farba ako symbol zeme, ktorej odumreli kvôli získaniu nebeského života prostredníctvom prísnej askézy. Božská milosť zostupujúca na sv. Nikanora je zvýraznená otvoreným ružovým nebom vyžarujúcim zlaté lúče a oblaky rozptýlené tromi cherubínmi. Ikona je po stranách doplnená desiatimi klejmami zobrazujúcimi najdôležitejšie udalosti a zázraky zo života svätca. Po stranách postavy svätca je uvedené jeho grécke meno: ο αγιος νικανορ (svätý Nikanor).

Klejmá:

1. Prosba Nikanorovej matky Márie v Chráme sv. mučeníka Ménasa, aby jej Pán dal dieťa. Matka videla vo sne sv. Ménasa v sprievode dvoch mužov (pravdepodobne mučeníkov Viktora a Vincenta, lit. pamiatka všetkých troch mučeníkov 11. novembra), ktorý jej oznámil, že Boh vypočul jej prosby a čoskoro porodí cnostného a zbožného syna.
2. Zázrak sv. Nikanora, divotvorcu, ktorý uzdravil posadnutého
3. Zázrak sv. Nikanora, divotvorcu, ktorý uzdravil ochrnutého
4. Zázrak sv. Nikanora, divotvorcu, ktorý uzdravil krvácajúcu ženu
5. Nikanor našiel žiariacu ikonu Krista na vrchole Kallistratovej hory.
6. Nikanor bojuje s démonom.
7. Nikanor, divotvorca, ktorý uzdravil chorú ženu
8. Pohreb sv. Nikanora, divotvorcu
9. Nikanor víta dvoch bohatých mužov, učeníkov sv. Dionýza z Olympu.
10. Nikanor, divotvorca, zachraňuje mesto pred morom.

Modlitba:

„Žil si na zemi ako anjel v tele a prijal si veniec víťazstva od Boha v nebesiach. Ó, spravodlivý, preto prijímaš milosť zázrakov, vždy udeľuješ vyslobodenie, ó, božský Nikanor, tým, ktorí sa s vierou utiekajú k tvojim božským príhovorom.“ (tropár sv. Nikanorovi)

„Záplavou sĺz si zúrodnil púšť a tvoja túžba po Bohu priniesla hojnosť plodov. Žiara tvojich zázrakov osvietila celý vesmír. Ó, náš svätý otec Nikanor, modli sa ku Kristovi, nášmu Bohu, aby zachránil naše duše.“ (iný tropár k sv. Nikanorovi)

V stredu 19.7.2023 o 17:30 Vás srdečne pozývame na prednášku Rozumieť ikonám a ako sa stať živou ikonou v dnešnej spoločnosti, ktorú prednesie otec Marek Višňovský

IKONA MESIACA

Pôvod ikony:  Rusko; 19. storočie

Sviatok:  15.júl

Svätí mučeníci Kéryk a jeho matka Julita žili v 4. storočí a patria k ranokresťanským mučeníkom. Podľa všeobecného presvedčenia sa veriaci k týmto svätým mučeníkom modlia za rodinné šťastie a uzdravenie chorých detí.

Popis ikony:

Biela šatka na hlave Julity symbolizuje jej duchovné videnie, a oddanosť Spasiteľovi. Biely odev chlapca a žehnajúca pravica poukazujú na jeho čistotu, nevinnosť i duchovné osvietenie a oddanosť Kristovi a jeho evanjeliu.

Srdečne vás pozývame na prednášku vo štvrtok  15.6.2023 o 16:30, ktorú pre Vás prednesie Mgr. Tomáš František Král

Akathist: krása textů, úskalí tvorby a problém překladu

Akathisty představují jedny z nejkrásnějších příkladů východní liturgické poezie. Jejich obsahem je především oslava jediného Boha v Trojici a jeho svatých služebníků a služebnic. Prostředkem této oslavy jsou pak slova radosti, úžasu a vděčnosti, které jsou vyjádřeny pomocí poetických metafor. Jejich podstatu tak tvoří hluboké teologické poznání, které je však vyjádřeno formou chvalozpěvu. Jak ale akathisty vznikají, jaká úskalí čekají na jejich tvůrce a překladatele a jak mohou promlouvat ke svým posluchačům? Na tyto otázky se pokusí odpovědět Tomáš Král, který se dlouhodobě věnuje tvorbě a překladům akathistů v České republice.

Pozvánka NA NOVÚ VÝSTAVU IKON

                    KURZ PÍSANIA IKON

                          17. - 21. júl 2023

Skrátený záznam prednášky  Amerika prisľúbená zem alebo misijné územie ohlasovania Radostnej zvesti Ježiša Krista?  vladyky Milana Lacha, SJ. 

Prednáška sa uskutočnila 27. apríla 2023 v priestoroch Expozície IKONY v Žiline.

IKONA MESIACA

Pôvod ikony: Rusko, koniec 19. stor.

Sviatok: 29. júna (12. júla v pravoslávnej cirkvi)

Popis ikony:

Peter a Pavol, dva piliere na ktorých Kristus začal budovať svoju cirkev. Ich názory sa často líšili, nedá sa o nich povedať ani to, že by boli bývali jednotní v prijímaní prvých kresťanov, napriek tomu sú dnes obaja považovaní za dva stavebné prvky, ktoré boli odlišné, aby spojili všetkých nasledovateľov Ježišovho učenia a priniesli evanjelium do najodľahlejších kútov zeme.

 Peter pochádzal zo skromných pomerov mestečka Betsaida, živil sa rybolovom a stal sa jedným z prvých Vykupiteľových učeníkov. O jeho povolaní stať sa „rybárom ľudí“ píše sv. Ján: V nasledujúci deň Ján zasa stál s dvoma zo svojich učeníkov. Keď videl Ježiša ísť okolo, povedal: "Hľa, Boží Baránok." Tí dvaja učeníci počuli, čo hovorí, a išli za Ježišom. Jeden z tých dvoch bol Ondrej, brat Šimona Petra. On hneď vyhľadal svojho brata Šimona a povedal mu: "Našli sme Mesiáša," a priviedol ho k Ježišovi. Ježiš sa naňho zahľadel a povedal: "Ty si Šimon, syn Jánov, ale budeš sa volať Kéfas," (Jn 1,35-37.40-42) po grécky Peter, v slovenčine Skala.

 Táto zmena nebola u Židov až tak nezvyčajná, ako by sme si dnes mohli myslieť. Jahve už v starom zákone premenoval napr. Abrama na Abraháma alebo Jákoba na Izraela. Nový titul znamenal, že Boh poveril človeka zvláštnym poslaním a vytýčil mu osobitný cieľ. Aj u Šavla nastalo obrátenie, ktoré mu prinieslo druhé meno „Pavol“. Saulus (nazvaný podľa prvého židovského kráľa) bol vážený Rímsky občan, horlivý Žid a vzdelanec. V nábožnej zanietenosti prenasledoval príslušníkov novej komunity, tzv. kresťanov, kým sa mu na ceste do Damašku nezjavil zmŕtvychvstalý Kristus a nezavolal naňho slovami: „Šavol, Šavol, prečo ma prenasleduješ?“ (Sk 9,4)

Vtedy nastala zmena, ktorá navždy skrížila cesty týchto dvoch mužov. Petra, prvého biskupa, ktorého do úradu venoval sám Kristus, keď povedal: „Ty si Peter (Skala) a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva.“ (Mt 16,18-19) A Pavla, tzv. „apoštola pohanov“, najväčšieho z apoštolských misionárov. Cestoval do Sýrie, Malej Ázie, na Cyprus či do Grécka. Učil v Efeze, Korinte, Aténach, Solúne, Thrákii, Kréte, Malte, Sicílii i Taliansku. Bol vytrvalý, odvážny, skvelý rečník a spisovateľ. Jeho listiny tvoria takmer polovicu Nového zákona.

 To je dôvod, prečo je zobrazený s knihou, čiže evanjeliom. Môžeme ho vidieť odetého je v zelenej tunike, čím sa preukazuje jeho spolupatričnosť s najbližšími Ježišovými učeníkmi. Napriek tomu,
že nechodil s dvanástimi, Boh si ho sám, osobitným spôsobom, vyvolil za apoštola. So zeleným odevom ostro kontrastuje červený plášť, znak mučeníctva.

 Výtvarní umelci často maľovali oboch svätcov spolu. Na takom obraze sa Pavol, z pohľadu diváka, nachádza zväčša na pravej strane. Po bokoch má krátke hnedé vlasy a bradu. Plešina na temene hlavy má zvýrazniť vysoké čelo, ktoré odkazuje na veľkú múdrosť a učenosť. Naopak Peter býva s obľubou predstavený ako starec, hoci bol od Ježiša starší len o pár rokov. Spoznáme ho podľa bielych kučeravých vlasov a sivej brady. V ruke drží zvitok. Zvyčajne na ňom býva napísané: „Ty si Mesiáš, syn živého Boha.“ Čo bola jeho odpoveď na Spasiteľovu otázku: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ A „Za koho ma pokladáte vy?" (Mt 16,13.15) Jeho modrý spodný odev, vypovedajúci o ľudskej krehkosti a slabosti, zakrýva zlaté rúcho. Kristus ho napriek jeho nedokonalostiam ustanovil za svojho nástupcu a stal sa prvým pápežom. Pozlátené bývajú aj liturgické predmety, príp. časti kňazských ornátov.

 Svätožiara oboch postáv sa vyznačuje detailnou zdobnosťou. Jediná je rovnaká pre Petra a Pavla, pretože je Božským svetlom. Potvrdzuje to Vykupiteľ v hornom okraji ikony. Z výsosti žehná dielo oboch hlásateľov radostnej zvesti, pretože cirkev nie je Petrova ani Pavlova, ale Kristova.

Duchovný odkaz:

 V Kristovi Ježišovi prešlo Abrahámovo požehnanie na pohanov, aby sme skrze vieru dostali prisľúbeného Ducha. Kým neprišla viera, boli sme zajatci pod dozorom zákona pre tú vieru ktorá sa mala zjaviť. A tak bol zákon naším vychovávateľom pre Krista, aby sme boli ospravedlnení z viery.
Ale keď prišla viera, už nepodliehame vychovávateľovi. Veď skrze vieru v Kristovi Ježišovi ste všetci Božími synmi. Lebo všetci, čo ste pokrstení v Kristovi, Krista ste si obliekli. Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi. A keď ste Kristovi, ste Abrahámovým potomstvom a podľa prisľúbenia dedičmi. (Gal 3,14.23-29)

Srdečne vás pozývame na prednášku v stredu 31.5.2023 o 16:30, ktorú pre Vás prednesie generálny vikár a moderátor kúrie Žilinskej diecézy CSIDr. ThLic. Martin Kramara, na tému  Náboženská sloboda.

Vyznávať kresťanskú vieru má svoju cenu. Dokážu ju budúce generácie „zaplatiť“, ak sa zmení prístup spoločnosti k náboženskej slobode?

IKONA MESIACA 

Vladimírska ikona presvätej Bohorodičky

Pôvod ikony: Rusko, Palech; koniec 18. storočia; 31,2 x 26,3 cm

Sviatok: 21. máj, 23. jún a 26. august

V čom Bohorodička pomáha tým, ktorí sa modlia pred jej Vladimírskou ikonou

Pred ikonou sa modlia za ochranu a oslobodenie od nepriateľov, o poučenie v pravej viere, za ochranu pred herézami a rozkolmi, za zmierenie sa s nepriateľmi a ochranu Rusi a všetkých kresťanských krajín.

História pôvodnej ikony:

Na základe ruských letopisov sa dozvedáme, že ikona Božej Matky v ikonografickom type Eleusy – Nežnej a milujúcej Matky objímajúcej svojho Syna, bola namaľovaná začiatkom 12. storočia v Konštantínopole. V roku 1131 Konštantínopolský patriarcha Lukáš Chrizoverg daroval ikonu kyjevskému veľkokniežaťu Jurajovi Vladimírovičovi Dlhorukému, ktorý ju umiestnil v monastieri mesta Vyšgorod, starobylom sídle kňažnej Oľgy.

Tento dar divotvornej ikony Bohorodičky, ktorá sa preslávila v novej krajine mnohými zázrakmi a znameniami, sa stala „palladiom“ – veľkolepou posvätnou ikonou (svätyňou) ruského národa. V roku 1155 Juraj Dlhoruký daroval Vyšgorod svojmu synovi, kniežaťu Andrejovi. V tomto čase začala ikona konať divy a pritiahla mnohých veriacich. Istého dňa, keď bratia vyšgorodského monastiera vstúpili do cerkvi zbadali, že ikona Bohorodičky sa nenachádza na svojom mieste, ale vznáša sa vo vzduchu, uprostred cekvi. Keď ju postavili na pôvodné miesto, na druhý deň sa situácia znova zopakovala. Knieža Andrej, horlivý ctiteľ Božej Matky, dozvediac sa o zázraku v monastieri, začal uvažovať, či nie je vôľou Bohorodičky, aby sa jej ikona nachádzala na inom mieste. Keďže už dlhší čas premýšľal, že sa z juhu Rusi presídli na sever a na územiach Suzdale založí nové kniežatstvo, nezávislé od vplyvu Kyjeva, v noci, bez upovedomenia svojho otca sa vybral na sever, aj s divotvornou ikonou Bohorodičky. Keď sa priblížil k brehom rieky Kľazmy pokračoval v ceste do Vladimíra nad Kľazmou, kde bol knieža Andrej vrúcne a s radosťou prijatý miestnymi obyvateľmi. Z Vladimíra smeroval na sever k Suzdali, avšak asi po desiatich kilometroch kone z ničoho nič zastali a odmietli pokračovať v ceste. Napriek všemožnému úsiliu, ani po výmene záprahu, nebolo možné dostať kone z tohto miesta. Dlho a horlivo sa knieža modlilo pred divotvornou ikonou Božej Matky. V tú noc (18. júna 1157) mal knieža Andrej sen, v ktorom videl Božiu Matku s rozvinutým zvitkom v ruke, ktorá mu nariadila, aby ikonu z Vyšgorodu neniesol do Rostova, ale nechal ju v susednom Vladimíre. Zároveň mu prikázala, aby na mieste nocľahu, kde sa neplánovane zastavili, postavil cerkev zasvätenú jej narodeniu a zároveň pri chráme založil aj monastier. Knieža počúvlo prosby Bohorodičky a na mieste zjavenia, ktoré nazvali rus. „Боголюбивим – Bohumilým“, pretože si Boh zamiloval toto miesto, postavili tak cerkev, ako aj monastier. V cerkvi bola umiestnená divotvorná ikona Bohorodičky. Osada, ktorá tu bola na začiatku založená bola nazvaná Bohoľubovo (v súčasnosti obec, ktorá podľa údajov z roku 2021 mala 4.729 obyvateľov). V roku 1160 bola vo Vladimíre dokončená Uspenská cerkev presvätej Bohorodičky, kde bola divotvorná ikona prenesená, pričom samotné knieža Andrej sa postaralo o jej pozlátenú rizu, drahé kamene a perly, ako aj o výzdobu celej cerkvi. Od tých čias sa ikona začala nazývať Vladimírska. Zázraky, ktoré sa diali priamo pred divotvornou Vladimírskou ikonou Bohorodičky rozšírili jej úctu a slávu a mesto Vladimír, bolo v tom čase najväčším na Rusi.

Prešlo pár rokov a Bohorodička preukázala ochranu krajine, ktorú si vyvolila. V roku 1164 bol knieža Andrej Bohoľubský vo vojnovom ťažení proti Bulharom z Volgy, ktorého sprevádzala aj divotvorná Vladimírska ikona Bohorodičky, pred ktorou sa večer, stojac pred rozhodujúcou bitkou sklonilo celé vojsko, vyprosujúc si jej ochranu. Keď sa vojaci zoradili do šíkov, videli kríž a ikonu v žiarivom svetle. Toto znamenie ich povzbudilo do zanieteného boja, v ktorom nepriateľa porazili.

V nasledujúcich storočiach bola Vladimírska Panna svedkom vojen a iných nebezpečných nájazdov proti Rusku. Knieža Andrej Bohoľubský, ktorý priniesol ikonu divotvornú ikonu Bohorodičky z Vyšgorodu do Vladimíra, za svoju úctu k ikone, bohumilý život v pravde a láske zaplatil životom. V noci z 29. na 30. júna roku 1174, bol zavraždený bojarmi v obci Bohoľubovo. Po smrti dňa 4. júla bolo jeho telo prenesené na pochovanie do Vladimíra, pričom jeho uctievanie miestnymi obyvateľmi začalo hneď po pohrebe. Na istý čas bola úcta k ruskému veľkokniežaťu Andrejovi prerušená, ktorá bolo oficiálne cirkvou ustanovená v roku 1702, kedy boli jeho telesné pozostatky objavené neporušené vo Vladimírskom sobore, kde sa nachádzajú aj v súčasnosti. Jeho liturgická pamiatka sa slávi 4. júla. Ako uvádzajú ruské letopisy po tom, čo sa správa o úmrtí kniežaťa v Bohoľubove dostala do Vladimíra, začali v meste nepokoje a rabovanie, ktoré ustalo v momente, kedy kňaz Mikuláš (v roku 1155 prišiel spoločne s kniežaťom Andrejom z Vyšgorodu) odetý v bohoslužobnom rúchu prechádzal s divotvornou Vladimírskou ikonou po meste. Po pár dňoch sa vladimírčania obrátila na kňaza s prosbou, aby s ikonou Bohorodičky a všetkým duchovenstvom mesta vyšli naproti procesii idúcej z Bohoľubova, nesúcej mŕtve telo kniežaťa. Týmto bola ikona priamo účastná smútku z tejto tragickej udalosti, ktorá zasiahla nielen obyvateľov mesta, ale aj široké okolie, ktorej milosrdný a láskavý pohľad na ikone bol v ostrom protiklade s hnevom a nenávisťou s akou bolo zavraždené zbožné knieža Andrej Bohoľubský.

V roku 1176 boli na kniežací trón po smrti Andreja dosadení jeho príbuzní Jaropolk a Mstislav Rostislavovičovci, ktorí z divotvornej Vladimírskej ikony ukradli drahocennú rizu s výzdobou, pričom samotnú ikonu daroval Jaropolk svojmu zaťovi, kniežaťu Glebovi z Riazane. Okrem toho si privlastnili cennosti Vladimírskeho soboru a prepísali na seba aj všetky finančné výhody a dane, ktoré boli soboru určené za panovania kniežaťa Andreja. Keď sa o tom dozvedeli rozhorčení obyvatelia Vladimíra, povstali na čele s Michalom Vsevolodovičom, mladším bratom Andreja Bohoľubského, proti Jaropolkovi a vojsku kniežaťa Gleba z Riazane, ktorý bol prinútený ikonu vrátiť a priznať svoju porážku v tomto povstaní.

V roku 1185 zasiahol Vladimír veľký požiar, ktorému sa nevyhol ani Vladimírsky sobor o ktorom letopisy uvádzajú, že mnohé divotvorné ikony zdobené zlatými rizami, drahými kameňmi a perlami boli zničené, avšak nespomínajú divotvornú Vladimírsku ikonu, ktorú mnísi pravdepodobne vyniesli zo soboru ako prvú, nakoľko cerkev začal horieť zhora. Iná situácia nastala pri požiari Uspenského soboru v roku 1237, kedy mesto Vladimír obsadili Tatári vedený Batu Chánom, vodcom Zlatej hordy. Z Vladimírskej ikony Bohorodičky strhli  rizu zdobenú zlatom, striebrom a vzácnymi kameňmi. V monastieri zo všetkých ikon strhli rizi, pričom niektoré rozsekali a iné vzali so sebou. Božím riadením divotvorná ikona Božej Matky z Vladimíra bola zachránená, nakoľko mala zohrať ešte dôležitú úlohu pri záchrane Moskvy.

Prešlo zhruba dva a pol storočia od chvíle, kedy z Konštantínopolu na územie Rusi prišla divotvorná ikona Božej Matky do Vyšgorodu a odtiaľ do Vladimíra – nazývaná Vladimírska, ktorá sa s týmto mestom musela v roku 1395 rozlúčiť, pretože Tamerlán (Temir Aksak) stredoázijský dobyvateľ so svojou armádou napadol Rusko a prišiel až k bránam Riazane. Práve dobyl Eletz a obrátil sa proti Moskve. Pred nastávajúcim nebezpečenstvom veľké knieža Vasilij Dimitrievič zoskupil svoje vojsko a vyšiel oproti nepriateľovi k brehom rieky Oka. Bol si vedomý, že nevydrží vzdorovať početnému vojsku Tamerlána, preto celú svoju dôveru vložil do príhovoru Božej Matky. Nevedno, či to urobil z vlastného rozhodnutia, alebo na radu metropolitu Cypriána, ale dôležité je, že nariadil tak vojakom, ako aj ľudu, aby sa modlili a do Vladimíra vyslal poslov so žiadosťou o divotvornú Vladimírsku ikonu Bohorodičky. Po desiatich dňoch putovania prišla do Moskvy, ktorú na okrajoch ciest vítal kľačiaci zbožní ľud so slovami: „Božia Matka, zachráň ruskú zem.“ Letopisy uvádzajú, že počas cesty ikony z Vladimíra do Moskvy mal Tamerlán sen: v noci videl Božiu Matku v žiarivom svetle uprostred nebeského vojska. Pochopil, že by nič nezmohol proti podobnej sile a tak nariadil svojmu vojsku ustúpiť a to na veľké prekvapenie tak Tatárov, ako aj Rusov. Mesto vďaka ochrane a príhovoru Božej Matky bolo zachránené. Na pamiatku tejto udalosti bol v Moskve na mieste zvanom „Kulikovo pole“ postavený Sretenský monastier (monastier zasvätený sviatku Stretnutiu Pána – 2.2.).

Na začiatku 15. storočia boli z divotvornej Vladimírskej ikony Bohorodičky vyhotovené dve kópie: jedna pre Uspenský sobor vo Vladimíre a druhá pre Uspenský sobor moskovského Kremľa.

To, že sa Vladimírska ikona po záchrane Moskvy v roku 1395 opäť vrátila do Vladimíra, potvrdzuje udalosť z roku 1480, kedy Tatári znova napadli Rusko a z Vladimíra bola 23. júna prinesená divotvorná ikona do Moskvy. To, že sa ikona nachádzala vo Vladimíre a nie v Moskve potvrdzujú aj letopisy, v ktorých sa píše, že v roku 1410 napadli Tatári Vladimír, rozsekali dvere Uspenského soboru a zo všetkých ikon vrátane divotvornej Vladimírskej ikony postrhávali drahocenné rizi.

Ahmet, chán Zlatej hordy s veľkým  vojskom dorazil k rieke Ugra, kde veľkoknieža Ivan III. Vasilievič zhromaždil svoje vojská. Ani jedna z armád nechcela prvá vstúpiť do rieky a začať útok. Nakoniec, po dni čakania veľkoknieža dalo svojmu vojsku príkaz na ústup, aby týmto manévrom donútil Tatárov, aby oni ako prví začali s brodením rieky. Tatári vytušili podvod a začali pomaly ustupovať, avšak keď nastala noc, prepadol ich strach a utiekli. Božia Matka zas zachránila Rusko a opadlo tatárske jarmo, ktoré gniavilo Rusko dve a pol storočia. Na znak vďačnosti ustanovili dva sviatky v roku na oslavu Vladimírskej ikony: jeden 26. augusta – ako pamiatku za záchranu Moskvy pred Tamerlánom v roku 1395 a druhý 23. júna na pamiatku oslobodenia po vpáde Zlatej hordy vedenej Ahmetom v roku 1480. V tento deň sa koná v Moskve procesia s divotvornou Vladimírskou ikonou do Sretenského monastiera.

Tretí sviatok bol ustanovený na 21. máj ako pamiatku na obnovenie divotvornej ikony, z príkazu veľkokniežaťa Vasilija Ivanoviča. Bol to deň, kedy Bohorodička znova ochránila Moskvu, a to pred krymským chánom Mehmedom I. Girayom, v roku 1521.

Divotvorná Vladimírska ikona Bohorodičky sa až do roku 1918 nachádzala v Uspenskom sobore v Moskve, odkiaľ ju vzali na reštaurovanie. V rokoch 1926 – 1930 sa nachádzala v Štátnom historickom múzeu a následne bola prenesená do Štátnej Tretiakovskej galérie, v ktorej sa nachádzala niekoľko desaťročí, kým ju nevrátili moskovskému patriarchovi na základe dekrétu o náboženskej slobode z roku 1990. V súčasnosti sa divotvorná ikona Bohorodičky nachádza v cerkvi sv. Mikuláša v Tolmačoch zo 17. storočia, ktorý je súčasťou Tretiakovskej galérie.

Vladimírska ikona Bohorodičky zobrazuje Božiu Matku po pás, v ikonografickom type Eleusy – nežnej, milujúcej Matky, ktorá si pravicou pridržiava dieťa Krista. Bohorodička sa jemne skláňa ku Kristovi, ktorý ľavou rukou objíma krk Matky a tvárou sa túli k jej pravému lícu. Dôvernosť medzi Matkou a Synom je často poznačená istým smútkom, ktorý prekvapuje ak v tomto type chceme vidieť iba vyjadrenie materinských radostí. Je dôležité poznamenať, že gesto líca na líce sa objavuje v 12. storočí na dvoch výjavoch, ktoré majú vzťah s utrpením Krista. Tým prvým je freska Stretnutia Pána, nachádzajúca sa v bulharskom monastieri v Bačkove, kde starec Simeon nesie Dieťaťko (Krista) v náručí dotýkajúc sa vzájomne lícami. Tým druhým je freska  zobrazujúca Oplakávanie Krista (okolo r. 1164) v pravoslávnej cerkvi sv. Pantelejmóna, v macedónskom Nerezi. Na tomto výjave Matka objíma ležiaceho mŕtveho Syna, dotýkajúc sa svojim pravým lícom jeho ľavej časti tváre. Aj keď v súvislosti s týmito freskami sú okolnosti rozličné, v oboch prípadoch ide o vyjadrenie hlbokej dôvernosti: pohladenie dané dieťaťu sa obnovuje pri poslednej rozlúčke so zosnulým. Pri oplakávaní Krista sa uskutočňuje Simeonovo proroctvo: „...a tvoju vlastnú dušu prenikne meč, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“ (Lk 2, 35). Matka drží v náručí Syna, sňatého z kríža, z tváre ktorej sa dá vyčítať bolesť, nielen bolesť matky, ktorá oplakáva svojho mŕtveho syna, ale tiež bolesť tej, ktorá pozná tajomstvo zla a trápenia všetkých ľudí. Preto sa s Vladimírskou ikonou Bohorodičky – Eleusy, nielen milujúcej a nežnej Matky, ale aj Matky bolesti spája námet utrpenia, vyjadrený na rube ikony symbolickým zobrazením Kristovej smrti na kríži.

Na karmínovo červenom a bohato zdobenom prestole (liturgický stôl – v západnom prostredí oltár) je položená zatvorená kniha, nad ktorou sa vznáša holubica Sv. Ducha. Naľavo od knihy sú štyri klince, napravo tŕňová koruna a za prestolom vztýčený veľký trojramenný kríž po stranách ktorého sú kopija a yzop (trstina) so špongiou. Nad najdlhším horizontálnym ramenom kríža a pod ním je nápis IC XC HIKA – Ježiš Kristus Víťaz.

Takto stvárnený prestol, s nástrojmi umučenia, sa často objavuje na ikonách Posledného súdu a nazýva sa hetoimasia symbolizujúc neviditeľnú prítomnosť Boha, ktorá sa vysvetľuje na základe textov Sv. písma a komentárov sv. Otcov cirkvi v závislosti od toho, s akým zobrazením sa ikonograficky spája. Zobrazenie hetoimasie v nástenných maľbách sa často umiestňovalo v apside (polkruhový výklenok vo východnej časti chrámu, kde sa nachádza prestol – svätyňa), ktoré bolo zvlášť rozšírené v 12. storočí a odhaľovalo zmysel eucharistickej obety. Prestol symbolicky zobrazuje aj Poslednú večeru, ako aj Kristov hrob, jeho vzkriesenie, či druhý príchod v deň Posledného (Strašného) súdu. Kríž, yzop, kópia a klince, ako nástroje jeho utrpenia, spojeného s vykúpením hriešneho ľudského pokolenia. Prestol s Evanjeliárom a holubom spoločne s krížom a nástrojmi umučenia symbolicky zobrazujú Sv. Trojicu. V tomto kontexte rub a líce Vladimírskej ikony majú spoločný symbolicko – dogmatický zmysel. Kríž a nástroje utrpenia odhaľujú smútok a bolesť obrazu Bohorodičky, poukazujúc na utrpenie Krista, ktoré podstúpi pre spásu sveta. Takto sa Božia Matka na Vladimírskej ikone stáva obetným prestolom, pričom gesto jej ruky sa mení na gesto obetovania. V úplnej jednote so Synom sa zjavuje ako žena, ktorej je známe, čo je byť chudobným, odstrčeným a stáť na nohách pod krížom. Tieto utrpenia sa premietajú v pohľade jej očí a gesto jej ruky sa stáva úplným darom. A tak nie je len Matkou ukrižovaného Syna, ale každého človeka, ktorý trpí na tomto svete.

Zobrazenie je datované do začiatku 15. storočia, ktorého autorom je pravdepodobne Andrej Rubľov. Je však potrebné poznamenať, že hoc zachovaný výjav pochádza z uvedeného obdobia, je možné predpokladať, že ikona už v 12. storočí bola obojstranná, čo potvrdzuje identický kovčeg – vyhĺbenina vnútra dosky ikony, (vlastný rám ikony), na ktorej je stvárnená kompozícia, aký sa nachádza na líci, s Vladimírskou ikonou Bohorodičky. Skutočnosť, že sa toto zobrazenie nachádza na opačnej strane Vladimírskej ikony, ukazuje, že sa používala ako prenosná ikona počas bohoslužieb utrpenia. Takáto kombinácia ikony Božej Matky so zobrazením Kristovho utrpenia nie je ojedinelá, nakoľko sú známe početné príklady dávnych zobrazení kríža na rube ikon Bohorodičky. Predpokladáme, že od samého začiatku bol na rube Vladimírskej ikony Bohorodičky zobrazený prestol s Evanjeliárom, krížom a nástrojmi umučenia, ktoré sa obnovovali pri neskorších reštaurovaniach. Zhodná ikonografia sa objavuje v byzantskom umení 12. storočia.

Popis ikony:

Ruská ikona z konca 18. storočia zobrazuje Božiu Matku po pás, s dieťaťom Kristom na pravej ruke v ikonografickom type Eleusy. Kompozícia je podobne ako originál umiestnená v kovčegu, ktorého pozadie bolo vyplnené plátkovým zlatom, zachované fragmentovo, na ktorom sú v kruhoch bielou farbou uvedené skratky mien Krista IC XC a Bohorodičky MP ΘY. Božia Matka je odetá v tmavočervenom (bordovom) maforiu zdobenom na čele a ľavom ramene panenskými hviezdami a po okraji lemovaním. Pod maforiom  má tmavomodrú tuniku a na hlave čepiec, v tom istom odtieni. Dieťa Kristus je v materinskom objatí, dotýkajúc sa svojou ľavou časťou tváre, Matkinho pravého líca, čím sa nádherne vyjadruje tajomstvo zjednotenie Boha s človekom, prostredníctvom Kristovho vtelenia v lone Božej Matky, načo symbolicky poukazujú aj vzájomne spojené nimby Matky a Syna. Kristus je pridržiavaný pravicou Bohorodičky, ktorá naň ukazuje ľavicou. Odetý je v svetločervenom chitóne, ktorého drapéria je zvýraznená zlatistými líniami tzv. asistom. V páse a cez ramená je prepásaný modrým pásom látky.

Duchovné posolstvo:

„V tvári každej matky môžeme nájsť odblesk Máriinej sladkosti, intuície a šľachetnosti. Ak si budete vážiť svoju matku, budete si uctievať aj tú, ktorá je Kristovou matkou a súčasne Matkou každého z nás.“ (sv. Ján Pavol II.),

Modlitba:

„Dnes veselo plesá najslávnejšie mesto Moskva, lebo sťa slnečnú žiaru prijalo tvoju divotvornú ikonu, Vládkyňa, ku ktorej sa teraz ponáhľame, pred ktorou prosíme a cez ktorú voláme: Ó predivná Vládkyňa, Bohorodička, pros Krista, nášho Boha, ktorý z teba prijal telo, aby zachoval toto mesto a všetky kresťanské mestá i krajiny bez ujmy pred všetkými nástrahami nepriateľa a spasil naše duše, lebo je milosrdný.“ (Tropár Vladimírskej ikony Bohorodičky)