Vo štvrtok 14.12. 2023 o 16:30 Vás srdečne pozývame na prednášku „Dotknúť sa nedotknuteľného (pohľad na premenenie Pána)”, ktorú prednesie Mons. PhLic. Ing. Branislav Koppal, M.A.

Ikona svätého apoštola Andreja Prvopovolaného

Pôvod ikony: Rusko; 18. storočie; 103 x 50 cm

Sviatok: 30. november

Patronát: 

Patrón námorníkov a rybárov.

Zo života svätca:

Prvou charakteristikou, ktorá je neprehliadnuteľná u tohto svätca je jeho meno, ktoré nie je hebrejské, akoby sa mohlo očakávať, ale grécke Ἀνδρέας – Andreas, čo sa dá preložiť ako zmužilý, statočný. Jeho grécke meno je svedectvom istej kultúrnej otvorenosti jeho rodiny, nakoľko v tej dobe v Galilei bol grécky jazyk, ako aj kultúra značne prítomné. Spomedzi dvanástich apoštolov ho evanjeliá spomínajú buď na druhom mieste, hneď za svätým apoštolom Petrom, ako to uvádza svätý apoštol Matúš (porov. Mt 10, 1 – 4) a svätý apoštol Lukáš (porov. Lk 6, 13 – 16), alebo na štvrtom mieste, ako je to v prípade svätého apoštola Marka (Mk 3, 13 – 18), či Skutkoch svätých apoštolov (porov. Sk 1, 13 – 14). Je dosť možné predpokladať, že medzi členmi prvých kresťanských spoločenstiev požíval veľkú vážnosť.

            Podobne ako jeho brat Peter aj Andrej pochádzal z mestečka Betsaidy na severovýchodnom brehu Genezaretského jazera. Avšak neskôr aj so svojim otcom Jonášom bývali v neďalekom Kafarnaume, kde sa živili rybolovom. Rybárčili spoločne s ďalšou apoštolskou dvojicou a to Zebedejovými synmi Jakubom a Jánom.

            Vieme, že Andrej sa priatelil s mladým Jánom. Spájala ich nielen spoločná práca na jazere, ale aj sympatie k Jánovi Prechodcovi, učeníkmi ktorého boli. To, že predtým než Andrej nasledoval Ježiša bol učeníkom Jána Predchodcu poukazuje na skutočnosť, že bol človekom viery a nádeje, ktorý hľadal, ktorý poznal a prežíval nádej Izraela, ktorý chcel bližšie spoznať  Pánove slová, skutočnosť prítomného Pána.

Keď jedného dňa počul ako Ján Predchodca vyhlasuje Ježiša za „Božieho Baránka“ (Jn 1, 36), spolu s ďalším nemenovaným učeníkom nasledoval Ježiša, toho, ktorého Ján nazval „Božím Baránkom“. Evanjelista uvádza, že „videli kde býva a zostali v ten deň u neho.“ (porov. Jn 1, 37 – 39) Andrej sa tešil zo vzácnych chvíľ dôvernosti s Ježišom, avšak dôležité je to, čo nasledovalo potom, čo evanjelista zachytáva takto: „Jeden z tých dvoch, čo to počuli od Jána a šli za Ježišom, bol Andrej, brat Šimona Petra. Ten našiel najprv svojho brata Šimona a povedal mu: ‚Našli sme Mesiáša,‘ čo v preklade znamená Pomazaný. Priviedol ho k Ježišovi.“ (Jn 1, 40 – 42), čím hneď preukázal neobvyklého apoštolského ducha. Andrej bol ako prvý z apoštolov povolaný nasledovať Krista, na základe čoho ho bohoslužby byzantskej cirkvi grécko-slovanského obradu uctievajú ako Prvopovolaného, gr. Ἀνδρέας ὁ Πρωτόκλητος – Andreas Protokletos, cirkevnoslovansky Андре́й Первозва́нный – Andrej Pervozvannyj.

K povolaniu Andreja za apoštola došlo pri Genezaretskom jazere, nazývanom aj Galilejským morom: „Keď Ježiš išiel popri Galilejskom mori, uvidel dvoch bratov: Šimona, ktorý sa volal Peter, a jeho brata Andreja, ako hádzali siete do mora. Boli totiž rybári. Zavolal ich: ‚Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.‘ Obaja hneď zanechali siete a nasledovali ho.“ (Mt 4, 18 – 20)

Evanjeliá spomínajú svätého apoštola Andreja pri troch ďalších príležitostiach, ktoré nám umožňujú o niečo lepšie spoznať tohto človeka. Prvou je rozmnoženie chleba v Galilei. V tejto neľahkej situácii to bol práve Andrej, ktorý upriamil pozornosť Krista na prítomnosť chlapca, ktorý mal so sebou päť jačmenných chlebov a dve ryby, čo však okomentoval slovami: „ale čo je to pre toľkých?“ (porov. Jn 6, 8 – 9) Stojí za povšimnutie jeho realizmus, uvedomujúc si, nedostatočnosť týchto zásob, avšak spoločne s ostatnými apoštolmi a prítomným ľudom je svedkom zázračného rozmnoženia chleba. (porov. Jn 6, 10 – 13)

Ďalšou z udalostí, ktorú zaznamenáva evanjelium sa udiala v Jeruzaleme, keď vychádzali z mesta, jeden z učeníkov upriamil pozornosť Krista na mohutné múry, ktoré podopierali chrám. Kristus ich odpoveďou prekvapil, keď im povedal: „Nezostane tu kameň na kameni, všetko bude zničené.“ (Mk 13, 2) Vtedy sa Andrej spoločne s Petrom, Jakubom a Jánom spýtali: „Povedz nám, kedy sa to stane a aké bude znamenie toho, že sa to všetko začína plniť?“ (Mk 13, 4) Kristus im v odpovedi predpovedal skazu Jeruzalema a koniec sveta, pričom ich vyzval, aby s prezieravosťou čítali znamenia čias a zostali bdelí.

Keď sa Kristus krátko pred svojim umučením zdržiaval v Jeruzaleme, chceli ho vidieť aj niekoľkí Gréci, pravdepodobne prozelyti, ktorí sa prišli klaňať Bohu Izraela. Andrej a Filip, dvaja apoštoli s gréckymi menami, slúžia ako tlmočníci a sprostredkovatelia tejto skupiny Grékov u Krista (porov. Jn 12, 20 – 22). Veľmi starobylé tradície nevidia v Andrejovi len tlmočníka niekoľkých Grékov pri stretnutí s Kristom, ale pokladajú ho za apoštola Grékov v období po udalosti Zostúpenia Svätého Ducha. Jeho apoštolská činnosť sa dotýkala Bitýnie (Malá Ázia), južného Ruska (kmene Skýtov), Trákie (dnešné Bulharsko a Rumunsko) a nakoniec Achájska na juhu Grécka, kde dosiahol najväčšie apoštolské úspechy.

Podľa tradície svätý apoštol Andrej ohlasoval Kristovo učenie v gréckom meste Patras, kde jeho slová naplnené požehnanou silou priniesli svoje ovocie. Väčšina obyvateľov mesta sa obrátila ku Kristovi. Po jeho modlitbách chorí a posadnutí sa uzdravovali menom Pána, Ježiša Krista. V jeho prítomnosti ľudia, ktorí trpeli biedou a nešťastím nachádzali pokoj a útechu a kresťania sa upevňovali vo viere. Na brehu mora neďaleko Patrasu sa nachádzala kolónia malomocných, tí keď počuli kázanie apoštola Andreja, uverili a boli uzdravení. Jeden z nich menom Jób nasledoval svätého a všade rozprával o tom, aký veľký je Boh kresťanov.

Po modlitbách apoštola sa uzdravil ťažko chorý Sosij, významný obyvateľ mesta Patras. V Patrase žil rímsky prokonzul menom Egeat, ktorého manželka menom Maximilla trpela ťažkou chorobou očí, ležiac na smrteľnej posteli. Egeat neveril, že sa môže ešte uzdraviť. Niekto z domácich prokonzula ktorý sa poznal s apoštolom Andrejom ho prosil, aby k nim prišiel a položil na ňu ruky. Svätý apoštol Andrej prišiel, pomodlil sa nad ňou a ona sa v tej chvíli uzdravila. Keď to Egeat uvidel, priniesol veľkú sumu peňazí, ktorú zložil k nohám apoštola, no Andrej mu povedal: „Náš Pán a Učiteľ povedal: ‚Zadarmo ste dostali, zadarmo aj dávajte‘“. (Mt 10, 8) odmietol peniaze a ohlásil mu základy viery.

Bývali modloslužobníci – obyvatelia Patrasu ničili sochy bohov, ktorým sa klaňali v chrámoch mesta a zbierali prostriedky pre apoštola a jeho nasledovníkov. Sv. Andrej odmietal všetky dary, prosiac rozdať ich chudobným. Bohatý obyvatelia Patrasu oferovali mnoho peňazí na chrám.

Krátko po uzdravení Maximilly  sa prokonzul vybral do Ríma, aby sa stretol s cisárom Nerom a rozhodol sa, že v čase jeho neprítomnosti ho bude v Patrase zastupovať jeho brat Stratoklius, známy aténsky matematik. Stratoklius vyrazil z Atén do Patrasu, avšak počas cesty jedného z jeho sluhov, ktorého Stratoklius miloval ako svojho brata posadli démoni, čo sa začalo prejavovať záchvatmi a triaškou. Sluhovia ho priviedli k lekárom, avšak tí mu nevedeli nijako pomôcť, následkom čoho bol Stratoklius veľmi zarmútený. Keď došli do Patrasu, Maximilla mu porozprávala o svojom uzdravení. Odporučila mu obrátiť sa na apoštola a poprosiť ho o modlitby. Stratoklius si zavolal apoštola Andreja, ktorý uzdravil sluhu, následkom čoho sa Maximilla a Startoklius zriekli pohanstva a dali sa pokrstiť. Keď sa prokonzul vrátil z Ríma, ani zázraky uzdravení v jeho vlastnej rodine ho neprimäli k tomu, aby zavrhol pohanskú modloslužbu, nakoľko mu to nedovoľovalo jeho postavenie. Po viacerých neúspešných pokusoch obrátiť ho, mu Maximilla oznámila, že ak naďalej zostáva pohanom, ona s ním už ako manželka ďalej žiť nemôže. Egeat sa po týchto slovách rozhneval a nariadil, aby apoštola Andreja uväznili v temnici paláca. V tú noc prišli za ním Stratoklius a Maximilla, s ktorými Andrej dlho hovoril a následne položil na Stratoklia ruky a učinil ho biskupom Patrasu. V tom čase sa k múrom paláca zhromaždilo množstvo národa s úmyslom zaútočiť na väznicu, zabiť prokonzula a oslobodiť apoštola. Keď svoj plán prezradili apoštolovi Andrejovi, zakázal im použiť silu a novo obráteným obyvateľom zdôraznil, že kresťan sa nemá báť pozemského utrpenia a smrti, ale nasledovať poníženosť samotného Spasiteľa. Nasledujúci deň prikázal Egeat, aby mu priviedli apoštola, ktorému povedal, že ak odmietne priniesť obetu rímskym bohom, bude ukrižovaný. Apoštol Andrej mu rázne odvetil, aby ho neukrižoval ako Krista. Vtedy prokonzul prikázal ukrižovať ho hlavou nadol na kríži v tvare písmena X a nepribiť jeho ruky klincami ku krížu, ale ich priviazať, aby predĺžili jeho mučenie. Na mieste popravy sa zhromaždil dvadsaťtisícový zástup národa, kde bol prítomný aj biskup Stratoklius, brat prokonzula, ktorý spoločne so zhromaždeným ľudom kričali: „Tento spravodlivý trpí neprávom“. S týmto pokrikom sa ľudia vybrali k palácu prokonzula, ktorý sa naľakal rozhnevaného davu a tak súhlasil, že pôjde spoločne s nimi a dá sňať apoštola z kríža. Avšak apoštol Andrej keď zbadal približujúceho sa k nemu prokonzula zavolal na neho: „Prečo si prišiel Egeat. Ak sa chceš stať kresťanom, nebeská brána sa ti otvorí, ako som ti to sľúbil už pred tým. Ak si prišiel len preto, aby si ma sňal z kríža, ja z neho netúžim zostúpiť živý. Ja už vidím môjho kráľa a Boha, ktorému sa klaniam a pred ktorým už stojím. Moju dušu rmútiš len ty, pretože viem, že ťa čaká večné zatratenie. Zamysli sa nad sebou, kým je ešte čas, neodkladaj s pokáním do toho dňa, kedy už nebude v tvojich silách kajať sa“. Obávajúc sa rozhnevaného davu o to skôr nariadil svojim vojakom sňať apoštola z kríža. Avšak v momente, ako sa dotkli kríža, ruky im zmeraveli a ovisli. Svätý opäť zvolal: „Pane Ježišu Kriste, nedopusť aby som bol sňatý z kríža, na ktorom som zavesený pre tvoje meno, ale príjmy ma, môj učiteľ, ty ktorého som si zamiloval, ktorého som poznal, ktorého som vyznával, prostredníctvom ktorého som tým čím som. Príjmy ma, učiteľ dobrý a neprikáž aby ma sňali z kríža skôr, kým neprijmeš môjho ducha.“ Keď vyslovil tieto slová, ožiarilo ho nebeské svetlo, ktoré videli všetci. Svetlo bolo také ostré (žiarivé), že ľudia boli nútení zakrývať si oči rukami. Zhruba po pol hodine toto svetlo pohaslo a svätý apoštol odovzdal ducha Pánovi. Maximilla a Stratoklius sňali jeho telo z kríža na ktorom zomieral tri dni. Maximilla ho pomazala drahým olejom a uložila do hrobu, ktorý bol pripravený pre jej miesto večného odpočinku, keby ju nebol svätý apoštol Andrej zachránil svojimi modlitbami pred smrťou. Apoštol Andrej podstúpil mučenícku smrť 30. novembra v roku 62, podľa iných prameňov v roku 65.

Okolo roku 356 dal cisár Konštanc preniesť jeho pozostatky do Konštantínopolu, ktoré umiestnil v chráme Svätých apoštolov, kde sa už nachádzali mošči (sväté pozostatky) svätých apoštolov Lukáša a Timoteja. Týmto chcel cisár konkurovať Rímu, kde sa nachádzali mošči svätých apoštolov Petra a Pavla. Na začiatku 13. storočia boli mošči svätého Andreja prenesené do katedrály v Amalfi, neďaleko od Neapolu. V roku 1461 bola hlava svätého apoštola Andreja prenesená do Ríma, kde ju s veľkou úctou uložili v chráme svätého Petra. V roku 1964 pápež Pavol VI. vrátil mošči svätého Andreja pravoslávnemu metropolitnému biskupovi mesta Patras v Grécku, kde sú uložené v chráme svätého Andreja.

V roku 1980 rímskokatolícky arcibiskup francúzskeho mesta Marseille, kardinál Roger Etchegaray vrátil pravoslávnym Grékom časť relikvií kríža svätého Andreja, na ktorom zomrel mučeníckou smrťou. Rôzne časti jeho moščí sa nachádzajú v mnohých chrámom sveta. Pravá ruka po lakeť, sa nachádza v moskovskom patriarchálnom Uspenskom sobore. Časť moščí sa nachádza v Izákovskom sobore v Petrohrade a v Trojickom petrohradskom sobore sa nachádza stará ikona svätého apoštola Andreja, s moščami (prstom jeho ruky).  

Ikonografia:

Jedným z najstarších zobrazení svätého apoštola Andreja je mozaika z Chrámu svätého Apolinára Nového (Sant’ Apollinare Nuovo) v Ravenne, pochádzajúca z obdobia okolo roku 500. Apoštol Andrej je stvárnený spoločne so svojim bratom svätým apoštolom Petrom v kompozícii rybolovu. Scéna ho zobrazuje ako zrelého muža s hustou bradou a rozstrapatenými sivými vlasmi. Takýto výzor svätého Andreja sa uchoval v tradícii byzantského umenia.

Inou mozaikou svätého apoštola Andreja je tá, ktorá sa nachádza v klenbe svätyne Chrámu svätého Vitála (Basilica di San Vitale) v Ravenne, pochádzajúca z obdobia rokov 546 – 548. Na jednom zo štyroch oblúkov klenby sa po stranách Krista zobrazeného po hruď, nachádzajú v medailónoch apoštoli, kde nechýba svätý apoštol Andrej. Na tmavomodrom pozadí je v bielom odeve stvárnený ako starší muž so sivými rozstrapatenými vlasmi a sivou krátkou a upravenou bradou. Nad ramenami sa nachádza latinský nápis jeho mena: Andreas.

Na základe najstarších zachovaných mozaík môžeme určiť základnú charakteristiku svätého apoštola Andreja, ktorá ho zobrazuje ako staršieho muža so sivými  kučeravými a rozstrapatenými vlasmi a sivou hustou, krátkou a na dve polovice rozdelenou bradou. Odetý je zväčša v červenej tunike – chitóne a zelenom plášti – himatione.  Jeho hlavným atribútom je kríž v tvare písmena X, aj keď je dôležité poznamenať, že ten sa objavuje od obdobia 14. storočia, nazývaný ako kríž svätého Andreja – „andrejský“. V západnom prostredí sa v  rannom renesančnom maliarstve častejšie stretávame s krížom latinským. Okrem toho medzi jeho atribúty patrí evanjeliár, alebo zvitok, sieť s rybami a povraz.

Popis ikony:

Táto monumentálna ruská ikona z 18. storočia realizovaná technikou olejomaľby na dreve, v duchu západného umenia, zobrazuje centrálne svätého apoštola Andreja v celej postave. Apoštol na pozadí s realistickým stvárnením prírody a belasej oblohy s tmavými kopovitými oblakmi sa opiera o hnedé ramená kríža v tvare písmena X, z ktorého sú viditeľné iba tie horné. Odetý je v zelenom chitóne, spod ktorého mu vytŕčajú bosé chodidlá obuté v sandáloch. Vrchný červený plášť himation má upnutý sponou na pravom ramene. Má vlnité sivé vlasy a hustú kučeravú sivú bradu. Okolo hlavy má žltá nimbus nad ktorým je cirkevnoslovanský nápis jeho mena: Svätý apoštol Andrej.

Súčasťou ikony je aj šesť klejm v tvare obdĺžnika, umiestnených po tri na okraji ikony zľava a sprava, ktoré sú zdobené barokovými anjelmi a ornamentmi.

Popis klejm zľava doprava a zhora nadol:

1. Svätý apoštol Andrej rúca pohanské idoly, pohanského chrámu v meste Patras.
2. Svätý apoštol Andrej vzkriesil chlapca menom Egyptios, ktorý zomrel na následky horúčky, po prosbách chlapcovho otca Demetra.
3. Svätý apoštol Andrej ohlasuje Kristovho evanjelium v meste Patras v dome prokonzula Lisbija.
4. Svätý apoštol Andrej po modlitbách uzdravil ťažko chorého Sosija, významného obyvateľa mesta Patras.
5. Následkom kázaní svätého apoštola Andreja poslal rozhnevaný prokonzul Virin vojakov, aby k nemu priviedli apoštola. Jeden z vojakov v momente, keď vytasil meč, padol mŕtvy na zem, pričom ho apoštol po modlitbe vzkriesil.
6. Ukrižovanie svätého apoštola Andreja na kríži v tvare písmena X.

Duchovné posolstvo:

„Keď Andrej zostal u Ježiša a mnoho sa tam naučil, neutajil tento poklad v sebe, ale behom sa ponáhľal k svojmu bratovi, aby urobil na ňom účastným aj jeho. Všimni si, čo povedal svojmu bratovi: ‚Našli sme Mesiáša, čo v preklade znamená Kristus.‘ Vidíš, ako tu ohlasuje, čo sám za krátky čas pochopil? A prezrádza schopnosť Učiteľa, ktorý ich vedel o tom presvedčiť, ale aj ich nadšenie a svedomitosť, s akou sa hneď od začiatku usilovali poznať ho. Toto Andrejovo slovo vychádza zo srdca, ktoré úprimne túži po Kristovom príchode, očakáva, že príde z neba, a keď sa už zjavil, plesá s radosťou a ponáhľa sa zvestovať túto veľkú udalosť aj ostatným. Je prejavom bratskej dobroprajnosti, pekného vzťahu a úprimnej lásky pomáhať si navzájom v duchovných veciach. A všimni si Petrovu povahu. Aký je od začiatku ochotný a rýchly! Neotáľa, ale hneď uteká. Písmo hovorí: ‚Priviedol ho k Ježišovi.‘ Ale nech nik neodsudzuje Petra, že je ľahkoverný, keď prijíma slovo bez veľkého skúmania. Pravdepodobne mu brat presne a obšírne všetko porozprával. Ale evanjelisti všelikde všeličo hovoria v skratke, lebo sa usilujú byť struční. Napokon ani sa nehovorí, že Peter hneď uveril, ale: ‚Priviedol ho k Ježišovi.‘ Odovzdal mu ho, aby sa všetko naučil od neho.  bol tam aj iný učeník, ktorý sa usiloval o to isté. Ak Ján Krstiteľ povedal: ‚Hľa, Baránok‘ a ‚On krstí Duchom‘ a naznačil každému, že ho o tejto veci môže najlepšie poučiť Kristus, tak Andrej to urobil oveľa lepšie. Preto, že sa necíti schopný vysvetliť celé učenie, privádza svojho brata k samému prameňu svetla, a ten sa tak ponáhľa a teší, že neváha ani chvíľočku.“ (Sv. Ján Zlatoústy, Hom. 19, 1: PG 59, 120-121)   

Modlitba:

„Prvopovolaný apoštol nášho Boha a Spasiteľa Ježiša Krista, najvyšší stúpenec Cirkvi, všechválny Andrej, oslavujeme a zvelebujeme tvoju apoštolskú prácu, sladko spomíname na tvoj požehnaný príchod k nám, vzdávame vďaku tvojmu čestnému utrpeniu, ktoré si vytrpel pre Krista, bozkávame tvoje sväté mošči (ostatky), uctievame tvoju svätú pamiatku a vyznávame, že tak, ako je živý Pán, je živá aj tvoja duša a s ním na veky prebývaš na nebesiach, kde nás miluješ tou láskou, akou si nás miloval, keď si naplnený Svätým Duchom videl naše obrátenie sa ku Kristovi, a nielen nás miluješ, ale sa aj za nás prihováraš u Boha, vidiac v jeho svetle všetky naše potreby. Tak veríme a tak túto našu vieru vyznávame v chráme, ktorý bol na tvoju svätú pamiatku nádherne postavený, kde spočívajú tvoje sväté mošči, veríme, že prosby a modlitby ktoré predkladáme Pánovi, Bohu a nášmu Spasiteľovi Ježišovi Kristovi tvojim príhovorom vždy vypočuje a príjme, udelí nám všetko potrebné pre spásu nás hriešnych; aby tak ako ty si na hlas Pána zanechal rybárske siete a ustavične si ho nasledoval aj každý z nás netúžil po svojich potrebách, ale potrebách blížnych a túžil nie po pozemskom, ale nebeskom. Majúc v tebe prosebníka a príhovorcu za nás, svoju nádej skladáme v teba, veriac, že tvoja modlitba zmôže veľa pred našim Pánom a Spasiteľom Ježišom Kristom, ktorému patrí všetka sláva, česť a poklona s Otcom a Svätým Duchom na veky vekov. Amen.“ (Modlitba z Akatistu k apoštolovi Andrejovi Prvopovolanému)

V utorok 28.11. 2023 o 16:30 Vás srdečne pozývame na prednášku„Patriarcha  Fótios a byzantská ikonografia 9. storočia. Umenie v službe jednoty?”, ktorú prednesie HElic. Martin Mráz

Skrátený záznam prednášky na tému: „Náboženská sloboda. Vyznávať kresťanskú vieru má svoju cenu. Dokážu ju budúce generácie zaplatiť?” Prednášajúcim je Martin Kramara, katolícky kňaz a v súčasnosti generálny vikár Žilinskej diecézy. Prednáška sa uskutočnila 31. mája 2023 v priestoroch Expozície ikony v Žiline.

Skrátený záznam prednášky na tému: Akathist – krása textov, úskalia tvorby a problém prekladu. Prednášajúcim je Tomáš František Král, český teológ, prekladateľ a autor akathistov. Prednáška sa uskutočnila 15. júna 2023 v priestoroch Expozície ikony v Žiline.

Skrátený záznam prednášky na tému: Byť živou ikonou. Prednášajúcim je ikonopisec a gréckokatolícky kňaz Marek Višňovský, ktorý pôsobí v Parmskej diecéze v USA. Prednáška sa uskutočnila 19. júla 2023 počas ikonopiseckej školy v priestoroch Expozície ikony v Žiline.

Skrátený záznam prednášky na tému histórie a teológie Ikony Matky Božej ustavičnej pomoci. Prednášajúcim je vladyka Marián Andrej Pacák, emeritný biskup a člen konkregácie redepemptoristov, ktorý momentálne pôsobí v kláštore v Starej Ľubovni. Prednáška sa uskutočnila 28. septembra 2023 v priestoroch Expozície IKONY v Žiline.

Skrátený záznam prednášky na tému „Múdrosť kardinála Tomáša Špidlíka.” Prednášajúcim je český jezuita a teológ Michal Altrichter, ktorý pôsobí v olomouckom centre Aletti. Prednáška sa uskutočnila 5. októbra 2023 v priestoroch Expozície IKONY v Žiliny.

Ikona sv. anjela, ochrancu ľudského života

Pôvod ikony: centrálne Rusko, Palech; okolo roku 1800; 35,2 x 30,5 cm

Sviatok: V prostredí kresťanského Východu, v cirkvách grécko-slovanského obradu sa liturgická pamiatka anjelov ochrancov slávi v rámci sviatku Zhromaždenia k veľvojvodcovi Michalovi a ďalším beztelesným mocnostiam 8. novembra.

V prostredí západnej cirkvi sa slávi 2. októbra ako sviatok svätých anjelov strážnych.

Patronát: Anjel ochranca chráni každého človeka, ktorého duša je mu Bohom od chvíle krstu zverená na celý pozemský život, až do chvíle smrti, keď dušu sprevádza k Božiemu súdu a oroduje za ňu.

O anjelovi ochrancovi:

Aj keď anjeli (po gr. ἄγγελοι – poslovia) stoja na najnižšom stupni nebeskej hierarchie, sú najbližšie k ľuďom. Boh prostredníctvom anjelov spája viditeľný svet s neviditeľným, nebo so zemou. Sú Božími služobníkmi a poslami, ktorí „v nebesiach stále hľadia na tvár môjho (nebeského) Otca“ (Mt 18, 10), „plnia jeho príkazy a poslúchajú hlas jeho slova“ (Ž 102, 20), tešia sa nad pokáním hriešnika (Lk 15, 7), prinášajú naše modlitby k trónu Najvyššieho a modlia sa za nás (Zach 1, 12). Odhliadnuc od toho, že od momentu, keď boli z Božej vôle stvorení, spolupôsobia v dejinách spásy, zjavujú a napĺňajú Božiu vôľu, ich neodmysliteľným poslaním je ochrana ľudí a národov. Sväté písmo túto dôležitú úlohu Božích poslov ako pomocníkov a ochrancov potvrdzuje viacerými biblickými udalosťami a svedectvami. V Starom zákone Boh prostredníctvom anjelov zachraňuje Lóta a jeho dcéry pred zničením Sodomy a Gomory (Gn 19, 15 – 18). Anjel zachraňuje Abrahámovu slúžku Agar a jej syna (Gn 21, 1 – 20). Anjel zachraňuje Abraháma, ktorý podstúpil skúšku viery a chcel vyplniť Boží príkaz o obetovaní syna Izáka, ktorého na príkaz anjela nezabil (Gn 22, 10 – 13). Ochranu anjela nachádzame aj v požehnaní patriarchu Jakuba, ktoré zosiela na svojich vnukov Efraima a Manassesa, Jozefových synov: „Boh, pred ktorým chodievali moji otcovia Abrahám a Izák, Boh, ktorý mi bol pastierom od mladosti až dodnes, a anjel, ktorý ma vykúpil zo všetkého zla, nech požehná týchto chlapcov.“ (Gn 48, 15 – 16) Pomoc Pánovho anjela zakúša vyvolený Boží ľud – Izrael pri odchode z Egypta a putovaní do zasľúbenej zeme, keď anjel zdoláva vojsko Egypťanov a všemožne pomáha synom Izraela (Ex 14, 19; 23, 20 – 23; 32, 34). Anjel uisťuje Gedeona, že s jeho pomocou vyslobodí Izrael z ruky Madiánčanov (Sdc 6, 2a.7.11 – 24). Nemožno zabudnúť ani na starozákonné žalmy, kde žalmista uisťuje o pomoci a ochrane anjelov, keď píše: „Hospodinov anjel táborí okolo bohabojných a vyslobodí ich.“ (Ž 33, 8) A na inom mieste nás ubezpečuje, že Boh „svojim anjelom prikáže, aby ťa chránili na všetkých tvojich cestách. Na rukách ťa budú nosiť, aby si si neudrel nohu o kameň“ (Ž 90, 11 – 12).

Otcovia Cirkvi vo svojich teologických spisoch a duchovných dielach jednoznačne potvrdzujú vieru a učenie Kristovej Cirkvi o úlohe anjelov byť pomocníkmi, ako aj ochrancami ľudí a národov. Dionýz Areopagita v spise O nebeskej hierarchii o tom píše takto: „Božie slovo priradilo anjelom našu hierarchiu, keď nazýva archanjela Michala vodcom židovského ľudu a iných anjelov vodcami ďalších národov. Najvyšší totiž ustanovil hranice národov podľa počtu Božích anjelov.“ V podobnom duchu píše aj sv. Gregor Naziánsky: „(Anjeli) nemajú rovnakú úlohu, niektorí stoja pri tróne, iní sa podieľajú na riadení sveta. Každý z nich má zvláštne poslanie, ktoré ho stavia do služby jedinému človeku, jednému mestu, jednému národu.“ To, že Boh nám prostredníctvom anjelov pomáha, potvrdzuje aj prepodobný Anastáz Sinajský: „Tí, ktorí prijali krst, vystupujú do nebies, dostávajú anjelov, ktorí sa o nich starajú a pomáhajú pri ich diele. Utvrdzuje nás v tom sám Pán, keď vraví, že pri každom stojí anjel ochranca, ak v neho veríme.“ O konkrétnej pomoci a ochrane mnohých askétov prostredníctvom anjelov píše vo svojom spise Mystické rozpravy prepodobný Izák Sýrsky: „A niekedy im (askétom) anjeli ukázali cestu, keď putovali púšťou; niekedy dodávali silu v pokušeniach; niekedy ich niektorých zachránili od nebezpečenstva, ktoré náhle a bez ich predvídania im hrozilo, napríklad nejaký had alebo padajúce skaly, alebo kameň, ktorý náhle padol násilím z výšky. Niekedy aj pri útokoch a otvorených bitkách so satanom anjeli sa im zjavili jasne a oznámili im, že boli poslaní s cieľom pomôcť im a povzbudzovať ich slovami. Niekedy liečili aj ich bolesti a uzdravovali niektoré zranenia, ktoré ich postihli nejakým iným spôsobom, dotykom ich rúk ich posilnili silou, ktorá nebola prirodzenou, ale nezvyčajnou. Niekedy im priniesli jedlo, teplý chlieb a olivy a niektorým z nich aj rôzne ovocie. Iných informovali o čase ich smrti. A ako dlho by sme museli vymenovávať veci o láske a starostlivosti svätých anjelov k nášmu ľudskému pokoleniu.“

V prostredí kresťanského Východu, v cirkvách grécko-slovanského obradu pri slávení bohoslužieb, či už večierne, utierne, alebo božskej liturgie, diakon alebo kňaz prednáša počas tzv. prositeľnej ekténie aj túto prosbu: „Anjela pokoja, verného sprievodcu a ochrancu našej duše i tela prosme si od Pána“. V tejto prosbe sa obraciame k Bohu, aby nám dal anjela ochrancu, ale nielen na tento večer či deň, no na celý náš pozemský život, pretože iba za pomoci nášho verného ochrancu anjela, nášho strážcu tela i duše a verného sprievodcu, môžeme žiť pokojný, svätý a bezhriešny život. Samotná prosba je krásnym svedectvom viery prvotnej kresťanskej Cirkvi v existenciu anjelov, ktorí sú Bohom poslaní každému kresťanovi, ktorí nám pomáhajú na našej ceste spásy, bdejú nad nami a ochraňujú nás od všetkých nebezpečenstiev, ktoré hrozia nášmu telu i duši. Nikolaos Kabasilas slová tejto prosby objasňuje takto: „V tejto prosbe neprosíme o to, aby nám Boh teraz nanovo poslal anjela, pretože každému z nás je daný anjel od začiatku, ale prosíme, aby nad nami neustále bdel a neopúšťal nás a chrániac nás priviedol nás k pravému životu.“ Sv. Bazil Veľký v homílii na 35. žalm píše: „Pri každom z nás, kto uveril v Pána, je prítomný anjel, ak ho nevyháňame svojimi zlými skutkami.“ A v dogmatickom spise, v Tretej knihe proti Eunomiovi, nás uisťuje o anjelskej bdelosti nad nami týmito slovami: „Tak, ako všetci anjeli majú jedno pomenovanie, tak je prirodzené, že majú aj jednu podstatu. Ale niektorí z nich bdejú nad celými národmi a niektorí sprevádzajú každého z veriacich.“

Ale nielen každý národ, ale aj mestá či obce majú svojho anjela ochrancu. Pravdou je, že každý z nás pri krste dostáva svojho osobného anjela ochrancu, ktorý neopúšťa človeka, ale sprevádza ho po celý pozemský život a v čase smrti ho povzbudzuje k nádeji na Božie milosrdenstvo. Tak ako matka ani na chvíľu neopúšťa svoje dieťa, podobne ani anjel ochranca nás všade sprevádza a aktívne sa podieľa na našich dobrých dielach. Úlohou anjela strážneho je viesť ľudí k dobrým myšlienkam, prácam a slovám a chrániť od zlého. Anjeli strážni sa za človeka modlia a prednášajú ľudské modlitby Bohu. Podľa Origena sa anjel ochranca pripája ku každej našej modlitbe. Učí nás, že toto stretnutie s Bohom sa má stať trvalým a základným postojom človeka. Boh dáva človeku v anjelovi priateľa, ochraňujúceho jeho bytie, ktoré spočíva vo vzťahu k Bohu, jeho pravdu, ktorá neznamená nič iné, než byť takým, akým ho chcel Boh mať. Odkrýva sa nám tu veľkosť Božej lásky k človeku, ktorého nenecháva na ceste života samého a bez pomoci. Boh nás skrze svojich anjelov neustále ubezpečuje o svojej vernosti a láske.

Podľa Origena nás anjel strážny učí aj Božej múdrosti dívať sa na svet a okolnosti života Božími očami. Veď čo v nás vidia Boží anjeli, že nám tak oddane pomáhajú? Predovšetkým Boží obraz. Túto podobu znova a znova nepredstaviteľným spôsobom obdivujú, hoci je v nás prikrytá hriechom. Vidia v nás dedičov kráľovstva pozvaných k životu s Bohom, ktorý sme začali prijatím tajomstva krstu, stanúc sa Božími deťmi. Tento náš výstup k Bohu, putovanie týmto životom pod drobnohľadom a vedením anjela ochrancu závisí od našej vôle a rozhodnutí, či to, čo sme v krste začali, zavŕšime aj po smrti na Božom súde. Či miesto, ktoré nám Kristus išiel pripraviť po svojom nanebovstúpení, bude patriť aj nám.

Ikonografia:

Odev a atribúty anjelov závisia od postavenia a úlohy, ktorá je im daná. Ako diakoni nebeskej liturgie sú odetí v sticharoch, cez ktorý majú prehodený orár, ktorý tvorí dlhý pruh látky. Od polovice 11. storočia sú anjeli odetí v sakosse. Ak anjeli na ikone nezastávajú liturgickú funkciu, sú zväčša zobrazení v antickom odeve rímskych úradníkov – v bielom chitóne s pásom. Medzi ich atribúty patria krídla, stuha vo vlasoch, v rukách žezlo, kríž a meč, kópia, kruh, zástava, kadidlo a ripidy, svieca, trúby, nástroje Kristových strastí a rozvinuté zvitky. V niektorých prípadoch sa anjel ochranca zobrazuje s krížom ako symbolom toho, že anjel ochranca je daný Bohom každému človeku pri krste a s mečom ako symbolom duchovnej zbrane a ochrany. Pod vplyvom západného umenia sa objavujú ikony, kde anjel ochranca vedie za ruku dieťa, ktoré je symbolom ľudskej duše anjelom chráneného človeka.

Popis ikony:

V centre ikony je na zlatom pozadí zobrazený anjel v celej postave stojaci na oblaku. Má zlaté krídla a zlatý nimbus okolo hlavy. Oblečený je do svetlomodrého spodného rúcha − chitónu, zdobeného širokým zlatým lemovaním. Sú to symboly nebeského kráľovstva a duchovného sveta. Cez plecia má prehodený biely vrchný odev himation, znak čistoty, jednoduchosti a zároveň symbol duchovného sveta. V pravej ruke drží trojramenný kríž a v ľavej ohnivý meč. Vo vlasoch má bielu stužku, symbol okamžitej a bezvýhradnej poslušnosti Bohu, a na nohách má obuté červené črievice, znak ohnivej Božej stopy. Nad jeho hlavou sedí na oblakoch žehnajúci Boží Syn Ježiš Kristus v červeno-zlatej žiare orámovanej zelenou sférou s dvomi šesťkrídlymi serafínmi. Jeho spodné rúcho je žiarivo červené. Je to farba Kráľa neba a zeme a symbolizuje jeho božskú prirodzenosť. Vrchný odev je tmavomodrý s bohatým assistom – zlatým šrafovaným zdobením, čo je znakom jeho ľudskej prirodzenosti posvätenej Božou slávou. Po stranách anjela ochrancu sú štyri výjavy. Vľavo z pohľadu diváka sú umiestnené scény zo života spravodlivého človeka, ktorý sa modlí a číta Sväté písmo pred ikonou Spasiteľa, a nad jeho hostinou a životom bdie anjel ochranca s radostne roztiahnutými krídlami. Vpravo sú scény zo života hriešnika, ktorý zomiera sám a jeho anjel strážny drží ohnivý meč, a je smutný, čo naznačujú spustené krídla, pretože hriešnik nepozval do svojho života Stvoriteľa a nad jeho hostinou bdie satan, čierny anjel. Celé zobrazenie umocňujú dve malé postavy anjelov prinášajúcich Kristovi výpočet zo života človeka. Anjel strážny spravodlivého človeka nesie na liste zoznam dobrých skutkov a anjel hriešnika plače a prosí o milosrdenstvo.

Klejmá a nápisy:

1. Spravodlivý človek sa modlí a číta Písmo.
2. Hostina spravodlivého
3. Hriešnik zomiera sám.
4. Hostina hriešnika

 Modlitba napísaná pod nohami anjela:

Ó, môj svätý anjel, poslaný pozorovať moju úbohú dušu a môj biedny život! Neopúšťaj ma, hriešnika, a neodstupuj odo mňa pre moju hriešnosť. Nedovoľ, aby zlý démon ovládol moju dušu a moje telo. Posilňuj moju slabú a hriešnu dušu a naveď ma na cestu spásy. Ó, svätý anjel Boží, strážca a patrón biednej mojej duše a tela, prosím ťa, odpusť mi všetko, čím som ťa urazil po všetky dni môjho života, a všetko, čím som zhrešil proti tebe minulej noci, a chráň ma v dnešný deň. Zachráň ma pred každým pokušením nepriateľa, aby som nehneval Boha žiadnym hriechom. Modli sa za mňa k Pánovi, aby mi odpustil hriechy, posilnil vo mne bázeň pred ním a uznal ma, nehodného, hodným jeho milosrdenstva. Amen.

Čo sa týka textov v medailónoch, tie sú značne poškodené.

Duchovné posolstvo:

„Veď je napísané, že anjeli sú zhromaždení okolo jeho bohabojných. Každý kresťan v čase krstu dostáva od Boha sv. anjela strážcu, aby ho chránil pred viditeľnými i neviditeľnými nepriateľmi, okrem zlých a hriešnych skutkov, ktorými ho človek od seba odháňa. Lebo tak ako včelu odháňa dym a holuba smrad, tak aj anjela strážcu odháňa hriešny smrad človeka. A tak Boh, ak sa prihováraš k svojmu anjelovi, daruje ti jeho prostredníctvom ochranu a s jeho mocou akoby opevnenie a záštitu. Lebo to je práve význam slova ,táborí okolo bohabojných‘ (Ž 33, 8). Ako hradby, ktoré chránia mesto a z každej strany odrážajú nápory nepriateľov, tak aj anjel je akoby stenou, chrániacou zo všetkých strán. Tak ako píše žalmista: ,Keby ti po boku padli tisíce a desaťtisíce po pravici, teba to nezasiahne‘ (Ž 90, 7), vzopri sa nepriateľovi ,veď on svojim anjelom prikáže, aby ťa chránili na všetkých tvojich cestách.‘ (Ž 90, 11)“ (sv. Bazil Veľký, Homília na 33. žalm)

Modlitba:

„Svätý anjel Kristov, pred tebou padám a prosím ťa, môj svätý ochranca, daný mi pri svätom krste na záchranu mojej duše a hriešneho tela. Svojou lenivosťou a zlými návykmi rozhneval som tvoju prečistú svetlosť a odohnal som ťa od seba svojimi hanebnými skutkami: lžou, klebetami, závisťou, posudzovaním, pohŕdaním, pýchou, ohováraním, lakomstvom, nečistotou, hnevom, skúposťou, zbytočnými rečami, zlými myšlienkami, hrdosťou a zúrivosťou, a súhlasil som s každou telesnou žiadosťou. Ach, aké zlé je moje rozhodovanie! To, čo nerobí ani nerozumný dobytok, to robím ja hriešnik! Ó, svätý môj ochranca, ako len môžeš na mňa pozrieť alebo pristúpiť ku mne, takému hriešnikovi sťaby smradľavému psovi? Ako len môžem prosiť o odpustenie pre svoje mrzké, zlé a nešľachetné skutky, do ktorých upadám každý deň, každú noc a každú chvíľu? Ale prosím ťa a padám pred tebou, môj svätý ochranca, zmiluj sa nado mnou, svojím hriešnym služobníkom, buď mojím zástancom a pomocníkom proti zlému protivníkovi na príhovor svätých, a pomôž mi stať sa účastníkom Božieho kráľovstva so všetkými svätými na veky vekov. Amen.“ (ranná modlitba z časoslova – bohoslužobná kniha liturgie hodín v prostredí kresťanského Východu, v cirkvách grécko-slovanského obradu, obsahujúca večerné, nočné, ranné a denné modlitby – obdoba latinského breviára)

Vo štvrtok 5.10. 2023 o 16:30 Vás srdečne pozývame na prednášku „Múdrosť kardinála Tomáša Špidlíka”, ktorú prednesie Michal Altrichter SJ

Vo štvrtok 28.9. 2023 o 16:30 Vás srdečne pozývame na prednášku„Ikona Matky ustavičnej pomoci: história a teológia”, ktorú prednesie vladyka Marián Andrej Pacák, CSsR

Zjavenie presvätej Bohorodičky s apoštolmi prepodobnému igumenovi Sergejovi

Pôvod ikony: Rusko; 2. polovica 17. storočia; 88,5 x 69,3 cm

Sviatok: 25. september a 5. júl (Nájdenie úctyhodných pozostatkov nášho prepodobného a bohonositeľského otca Sergeja Divotvorcu, igumena Radonežského)

Zo života svätca:

Prepodobný Sergej, svetským menom Bartolomej, sa narodil 3. mája 1314 v ruskom meste Rostov, zbožným bojarským rodičom Cyrilovi a Márii. Už ako dojča, odmietal matkin prsník v čase, keď sa sýtila mäsitým pokrmom. Ešte ako chlapec každú stredu a piatok vôbec nejedol. Sedem rokov sa učil čítať. Chlapec sa z celej duše snažil i túžil naučiť sa čítať, no nešlo to. Smútiac nad tým všetkým sa dňom i nocou modlil, aby mu Boh odkryl dvere poznania písaného textu. Istého dňa ho otec poslal na pole nájsť kone, kde pod dubom uvidel modliť sa neznámeho jeromonacha (mních, ktorý je aj kňazom). Chlapec prišiel k nemu a porozprával mu o svojom trápení. Ten si so súcitom si vypočul chlapca a začal sa modliť za osvietenie dieťaťa z výsosti, potom vybral malú časť prosfory, (kvasený pšeničný chlieb, určený pre slávenie eucharistie, v prostredí kresťanského východu byzantskej tradície – obdoba hostie v západnom prostredí) požehnal ňou Bartolomeja povedal: „dieťa, vezmi si to a počúvaj: toto dostávaš ako znamenie Božej milosti a poznania Sv. písma.“ Táto milosť sa skutočne prejavila zázračným spôsobom: chlapcovi bola od Boha daná pamäť a chápanie. Bol schopným učiť sa múdrosti prostredníctvom kníh. Od detských liet sa prepodobný Sergej cvičil v duchovnej námahe zbožnosti, zachovávajúc prísnu zdržanlivosť, nejaviac záujem o detské hry a zábavu. Trávil čas v modlitbe, tak, že už pred prijatím mníšstva bol dokonalým mníchom. Bol skromný, tichý a mlčanlivý, vo vzťahu k iným bol pokojný a láskavý, nikdy sa nerozčuľoval, ale v poslušnosti sa podriaďoval vôli rodičov. Zvyčajne jedol len chlieb a pil vodu, avšak v pôstne dni nejedol nič.

Keď mal pätnásť rokov s rodičmi sa presťahovali do Radoneže, kde v priebehu piatich rokov krátko po sebe zomreli obaja jeho rodičia. Po ich smrti prepodobný Sergej opovrhol pominuteľnou slávou, pozemskou krásou a pôžitkami a nadovšetko si zamiloval mníšsky život. Skromný majetok po rodičoch zanechal mladšiemu bratovi Petrovi a odobral sa do lesa, asi 12 km od Radoneže, kde sa pri riečke Končure usadil spoločne s ovdovelým bratom Štefanom, ktorý prijal mníšstvo. Bratia vyklčovali časť lesa, kde na začiatku postavili kolibu, neskôr kéliu a nakoniec malú cerkev, ktorá s požehnaním metropolitu Teognosta bola zasvätená Životodarnej Trojici. Takto boli položené základy znamenitého a slávneho monastiera prepodobného Sergeja. Štefan za krátky čas opustil pustovňu i brata a odišiel do Bogojavlenského monastiera (monastier zasvätený sviatku Zjavenia Pána) v Moskve.

Keď ako dvadsaťtri ročný prijal v roku 1337 z rúk igumena Mitrofana podstrihnutie na mnícha, (v deň liturgickej pamiatky sv. mučeníkov Sergeja a Bakcha – 7. október), prijal mníšske meno Sergej. Od tohto momentu sa ešte viac pohrúžil do svojho vnútra, odovzdajúc sa modlitbe a pokániu. Plnosť vnútorného pokoja jeho duše mu nahrádzal svet ktorý opustil, s jeho klamnými radosťami života. Duchovná námaha, ktorú prinášal, napĺňala jeho dušu hlbokou pokorou. Kráčajúc duchovnou cestou zvádzal boj so svojim telom, ktoré bolo vyčerpané námahou a pôstom. Žijúc v absolútnej samote, pevnou vierou, častým bdením a modlitbami, uhášal oheň vášní, vytrhával tŕnie hriešnych myšlienok a premáhal nástrahy démonov a úskoky neviditeľných nepriateľov. Okolo kélie prepodobného sa preháňali celé svorky vlkov a potulovali medvede, avšak ani jeden z nich mu neublížil. Istého dňa svätý pustovník podal kúsok chleba medveďovi, ktorý prišiel k jeho kélii a od toho dňa medveď k nemu prichádzal pravidelne, pričom prepodobný Sergej sa s ním vždy podelil aj o posledný kúsok. Inokedy mu dal aj celý chlieb a sám zostával bez pokrmu. Asi dva roky prežil prepodobný v úplnej samote, uprostred mnohých ťažkostí a duchovnej námahy mníšskeho života, rozmanitých diabolských nástrah. Po čase začali k nemu prichádzať mnísi, ktorí túžili žiť pod jeho duchovným vedením. Prepodobný Sergej ich všetkých prijímal s láskou, dávajúc im svojim životom veľký príklad cností. Boh ho potešoval nádejou vzrastajúceho počtu bratov a rozkvetom monastiera.

V roku 1354 bol prepodobný Sergej bratmi zvolený za igumena monastiera a uvedený do tohto posvätného stavu v Perejaslavle Atanázom, volyňským biskupom. Igumen Sergej zodpovedný za vedenie monastiera bol žiarivým príkladom všetkých mníšskych cností: rúbal drevo; nosil vodu; piekol prosfory; chodil biedne odetý, v jednoduchom platenom odeve pokrytom množstvom záplat, ktorý si nechcel nikto z bratov obliecť. Pracujúc viac ako ostatní, bol pre všetkých pokorným príkladom, snažiac sa každému prejaviť službu a pomôcť mu v jeho práci. Deň trávil pri práci a modlitbe, avšak v noci prechádzal kélie mníchov a ak sa stretol s niečím, čo nebolo v súlade s mníšskym životom, na druhý deň si predvolal previnilca a prísne ho napomenul. Na základe svedectva jeho učeníka Epifána, „vo všetkom bol prvý i posledný a nik sa s ním nemohol rovnať; pre všetkých navždy zostane príkladom mníšskej dokonalosti.“ Mladý monastier trpel najmä materiálnym nedostatkom. Pri svetle brezových triesok s drevenou čašou slávil prepodobný Sergej liturgiu, aj napriek tomuto evidentnému biednemu stavu, bol prepodobný Sergej bohatý milosťou Sv. Ducha, kde samotní anjeli boli účastní tohto slávenia. Taktiež sa stávalo, že keď ani u jedného z bratov nebolo kúska chleba, všetci museli dlhý čas trpieť hladom, no aj v takomto prípade prepodobný Sergej túžiac v nich upevniť neochvejnú nádej v Božiu pomoc, prísne im zakazoval vychádzať z monastiera, aby vyzbierali milodary pre monastier. Pevná dôvera v Božiu milosť nezahanbovala prepodobného igumena. Počas hladu, kedy už boli bratia blízko k zúfalstvu, Pán vzbudzoval dobrodincov, ktorí prinášali do monastiera hojnosť chleba a ostatné jedlo. Božou milosťou bol uznaný za hodného zázračného navštívenia Božej Matky v svojej kélii.

Prepodobný Sergej bol prvým ruským svätcom, ktorému sa zjavila presvätá Bohorodička. Stalo sa to počas Filipovky (štyridsaťdňový pôst pred sviatkom Kristovho narodenia, ktorý začína 15. novembra a končí v deň sviatku), okolo roku 1385, v noci z piatka na sobotu. Počas nočnej modlitby Akatistu, pred ikonou Bohorodičky, sa takto prihovoril Božej Matke: „Ó prečistá Matka môjho Krista, ochrankyňa a mocná pomocnica ľudského rodu, ktorá sa za nás nehodných vždy prihováraš tvojmu Synu a nášmu Bohu! Pros ho, aby vzhliadol na tento monastier, založený na oslavu a česť jeho svätého mena na veky.“ Učiniac zvyčajné nočné modlitebné pravidlo si sadol, aby si trochu odpočinul, no zrazu povedal svojmu učeníkovi Micheášovi: „Buď bdelým, dieťa, pretože budeme mať nezvyčajnú návštevu“. Len čo vyriekol tieto slová, bolo počuť hlas: „Prečistá prichádza“. Náhle zasiahlo prepodobného Sergeja veľké svetlo silnejšie než slnečný svit. Uvidel presvätú Bohorodičku obklopenú žiarivým svetlom, ktorú sprevádzali sv. apoštoli Peter a Ján. Prepodobný Sergej pri tomto zjavení padol tvárou k zemi, no Najčistejšia sa ho dotkla svojimi rukami a povedala mu: „Neľakaj sa, môj vyvolený! Prišla som ťa navštíviť, lebo som vypočula tvoje modlitby za učeníkov. Netráp sa viac nad monastierom: pretože odteraz bude mať všetko to, čo potrebuje, nielen počas tvojho života, ale aj po tvojom odchode k Bohu. Ja nikdy neopustím toto miesto!“ A presvätá Bohorodička sa stala neviditeľnou.

Povzbudený dávnym príkladom prepodobného Teodózia Pečerského, prepodobný Sergej zaviedol v monasteri pravidlá spoločného mníšskeho života. Nik z bratov nevlastnil nič, ale všetko bolo spoločné, každý používal zo spoločných bratských prostriedkov všetko potrebné a všetci sa rovnako zúčastňovali na všetkých prácach v monastieri. Svätý život prepodobného Sergeja, neúnavná pracovitosť a prísna zdržanlivosť mníchov, to všetko viac a viac pútalo všeobecnú pozornosť súčasníkov a sláva Sergejevského monastiera sa začala šíriť po celej ruskej zemi. Mnohí z bojarov a kniežat, ktorí boli duchovnými deťmi prepodobného Sergeja, mu prinášali časť svojich majetkov pre výstavbu monastiera, čo bolo príležitosťou postaviť novú, oveľa priestrannejšiu cerkev. Nehľadiac na postupne sa zväčšujúce materiálne prostriedky monastiera, igumen Sergej a jeho bratia naďalej viedli chudobný a prácou naplnený život. Dostávajúc bohaté milodary, prepodobný Sergej ich používal na mnohoraké dobročinné diela. Zvláštnu otcovskú lásku prejavoval prepodobný k sirotám, úbohým, chudobným a ku všetkým pútnikom, prichádzajúcim do monastiera. V časoch národných nešťastí otváral svoje sýpky a kŕmil hladujúcich. Moskovský metropolita sv. Alexej, cítiac blížiacu sa smrť si želal, aby sa jeho následníkom stal prepodobný Sergej, avšak pokorný igumen sa považoval za nehodného prijať biskupské svätenie.

Za svoj svätý život a duchovnú námahu dostal prepodobný Sergej od Pána dar jasnozrivosti, konať zázraky, liečiť rôzne choroby a prorokovať o budúcich veciach. Svätec požehnal veľkoknieža Demetera Donského a v jeho zastúpení celú ruskú armádu pred bitkou s mongolskou armádou tatárskeho chána Mamaja. Dal mu dvoch mníchov – Alexandra Peresveta a Andreja Oslabja (pred tým, než vstúpili do monastiera boli bojarmi) a predpovedal kniežaťu víťazstvo nad Tatármi.

Prepodobný Sergej šesť mesiacov pred svojou smrťou ustanovil za svojho nástupcu vekom mladého, ale duchovne skúseného učeníka Nikona (lit. pamiatka 17. novembra) a sám sa utiahol do svojej kélie, kde sa pripravoval na smrť. V septembri vážne ochorel, posledný krát poučil bratov, odovzdajúc ich Pánovi a jeho prečistej Matke. Bratia zbožne podopierali starca popod ruky, keď posledný krát prijímal Eucharistiu. Následne pozdvihol ruky a v modlitbe odovzdal svoju čistú dušu Stvoriteľovi 25. septembra roku 1392, po sedemdesiatichôsmych rokoch života. Nevysloviteľná ľúbezná vôňa sa začala šíriť po kélii. Tvár prepodobného žiarila nebeskou blaženosťou. Zdalo sa, akoby usnul hlbokým spánkom. Bratia ho pochovali v kélii presvätej Životodarnej Trojice. Čoskoro sa po jeho smrti začali diať pri jeho hrobe zázraky a uzdravenia.

Veľký počet chrámov zasvätených tomuto svätcovi v Rusku, svedčí o veľkej úcte, čo potvrdzujú aj nespočetné ikony. Zástupy pútnikov k ikonám a sv. ostatkom tohto svätca neustávajú ani po stáročiach. Pred ikonami prepodobného Sergeja Radonežského sa často modlia aj rodičia za deti, ktoré ťažko zvládajú štúdium, nakoľko aj svätec sa neučil ľahko, a zvládol to až a po mnohých vytrvalých modlitbách k Bohu. Mnoho študentov sa na tohto svätca obracia kvôli úspešnému zloženiu skúšky. K prepodobnému Sergejovi sa obracajú v modlitbách aj ľudia pred dôležitými súdnymi spormi. Je zástancom čestného a spravodlivého života. Pomáha každému, kto je čistý a úprimný, tak v myšlienkach, ako aj v skutkoch.

História pôvodnej ikony:

V Trojicko-sergejevskej lavre bola udalosť zjavenia presvätej Bohorodičky uctievaná ako najväčší zo zázrakov prepodobného Sergeja Radonežského, čo bolo zároveň aj najväčšou udalosťou v histórii monastiera. 5. júla 1422 boli nájdené telesné pozostatky prepodobného Sergeja a krátko na to, bola na jeho hrobe umiestnená ikona Zjavenia Božej Matky, ktorá bola veľmi uctievaná.

Cár Alexej Michajlovič(1645-1676) vzal túto ikonu so sebou na poľské ťaženie v roku 1657 a po návrate v roku 1659, ako poďakovanie Bohu za víťazstvo nad poľským kráľom, nariadil, aby na ikonu napísali, že prostredníctvom modlitieb k presvätej Bohorodičke a príhovoru prepodobných orodovníkov Sergeja a Nikona, mu Boh doprial toto víťazstvo. V roku 1703 bola ikona poslaná do ruského tábora grófovi Šeremetjevovi a bola vo všetkých vojnových výpravách proti švédskym vojskám na čele s kráľom Karolom XII.

V roku 1812 metropolita Platón poslal ikonu cárovi Alexandrovi I. Po vyhnaní nepriateľov z Ruska sa ikona vrátila na svoje miesto. Na pamiatku zjavenia Božej Matky prepodobnému Sergejovi bola v roku 1732 v Trojicko-sergejevskej lavre postavená cerkev, kde sa každú sobotu koná pred ikonou bohoslužba.

Popis ikony:

Ikona zobrazuje to, čo uvádza aj cirkevnoslovanský nápis umiestnený pod ikonou starozákonnej Sv. Trojice: Zjavenie svätej Bohorodičky s apoštolmi prepodobnému igumenovi Sergejovi. Centrálne je na ikone zobrazená presvätá Bohorodička, ktorú sprevádzajú dvaja apoštoli. Podľa popisu v nimboch apoštolov sa dozvedáme, že apoštol odetý v tunike a plášti zlatisto žltého odtieňu, umiestnený v ľavom okraji ikony z pohľadu diváka, je sv. apoštol Peter, čo potvrdzuje aj typický symbol tohto apoštola – kľúč, ktorý drží v ľavici. Krátka kučeravá brada a husté kučeravé hnedé vlasy dotvárajú identické zobrazenie najvyššieho z apoštolov. Druhým z apoštolov na predmetnej ikone je tak podľa nápisu v nimbe, ako aj podľa vonkajšieho vzhľadu, s vysokým čelom a dlhou bradou sv. apoštol Pavol, ktorý je pootočený k Petrovi, dívajúc sa na neho. Ak si ikonu porovnáme s podobnými ikonami zobrazujúcimi túto zázračnú udalosť zo života prepodobného Sergeja, zistíme istú nezrovnalosť. Na všetkých týchto ikonách je so sv. apoštolom Petrom zobrazený sv. apoštol Ján. Jeho prítomnosť pri zjavení sa Božej Matky v kélii prepodobného Sergeja uvádza aj životopis. Domnievame sa, že autor predmetnej ikony buď nepoznal životopis prepodobného, alebo kópia, ktorú použil ako vzor pri tvorení tejto ikony nemala popis apoštolov, alebo boli nápisy poškodené a tak prirodzene priradil k sv. Petrovi sv. Pavla, ktorý slávia spoločne svoj sviatok (29.06.) a patria k najvyšším z apoštolov.

Bohorodička odetá v typickom bordovom maforiu s panenskými hviezdami na ramenách a čele sa skláňa k prepodobnému Sergejovi kľačiacemu v pravom dolnom rohu ikony. Božia Matka k nemu vystiera ľavicu, naznačujúc mu, aby vstal a nemal strach. Sergej v Božej bázne a s pokorným pohľadom upretým k Bohorodičke sa prežehnáva. Za Sergejom pri pravom okraji ikony stojí jeho učeník a budúci nástupca prepodobný Nikon. Za jeho pôsobenia bol prestavaný monastier a na jeho pozvanie prišli slávny ikonopisci Andrej Rublev (1360–1430) a Daniel Černý (1360–1428), ktorí ikonami vyzdobili interiér novej katedrály. Za sv. Nikonom je postava sv. Micheáša, priameho účastníka zjavenia. Všetci traja mnísi sú odetí v typickom mníšskom odeve, v plášťoch hnedej – zemitej farby, ako symbol toho, že prijmúc mníšsky stav, zomreli tomuto svetu, žijúc pre nebo. Pozadie ikony tvoria stavby Trojicko-sergejevskej lavry, načo poukazuje aj ikona starozákonnej Sv. Trojice umiestnenej v hornej časti ikony nad monastierom.

Súčasťou ikony je aj postava sv. mučeníka Trifona (liturgická pamiatka 1. 2.), ktorý je zobrazený na okraji ikony v ľavej časti, za postavou sv. apoštola Petra. Mučeník je odetý v červenej tunike, ako symbol mučeníctva, ktorý v pozdvihnutej ľavici drží vtáka.

Traduje sa legenda, že v čase panovania cára Ivana IV. Hrozného (1530-1584) počas kráľovskej poľovačky uletel cárov obľúbený lovný sokol. Cár nariadil sokoliarovi Trifonovi Patrikovemu, aby vtáka našiel. Sokoliar Trifon hľadal po okolitých lesoch, ale bezvýsledne. Na tretí deň, unavený dlhým chodením, sa zastavil neďaleko Moskvy na mieste, ktoré sa teraz volá Máriin háj. Prv než si ľahol k odpočinku, vrúcne sa pomodlil k svojmu patrónovi mučeníkovi Trifonovi, prosiac ho o pomoc. V sne uvidel mládenca na bielom koni, na ruke ktorého sedel kráľovsky sokol, ktorý mu povedal: „Vezmi si uleteného vtáka, choď s Bohom k cárovi a o nič sa nestaraj.“ Keď sa sokoliar zobudil, skutočne uvidel lovného sokola sedieť neďaleko na borovici. Hneď ho odchytil a zaniesol k cárovi rozprávajúc mu o zázračnej pomoci, ktorej sa mu dostalo prostredníctvom svätého mučeníka Trifona. Za krátky čas na mieste zjavenia sa svätca, dal sokoliar Trifon Patrikov, postaviť kaplnku a neskôr cerkev zasvätenú sv. mučeníkovi Trifonovi.

K mučeník Trifonovi sa osobitne modlí za uzdravenie z telesných chorôb, v bolestivých stavoch, v prípade zničenia úrody, počas hladu.

Duchovné posolstvo:

Sv. Ján Pavol II. v dokumente Orientale Lumen nás všetkých, na ceste k spáse, povzbudzuje k cnostnému životu týmito slovami: „Mníšstvo nie je na Východe chápané len ako niečo zvláštne, určené len pre istú skupinu kresťanov, ale ako kulminačný bod pre všetkých kresťanov, podľa darov, ktoré každý dostal od Pána...“ „Keď Kristus,“ hovorí sv. Ján Zlatoústy, „prikazuje ísť úzkou cestou, obracia sa na všetkých ľudí. Mních aj človek vo svete majú dosiahnuť tie isté výšiny.“ Z povedaného vyplýva, že existuje len jediná spiritualita pre všetkých, bez rozdielu, čo sa týka jej náročnosti, či ide o biskupa, mnícha, alebo laika, je to tá istá mníšska spiritualita, pretože podľa veľkých učiteľov Cirkvi mnísi nie sú ničím iným než tými, ktorí chcú „byť spasení“, ktorí „žijú podľa evanjelia“, a toto je poslanie, ktoré sa týka všetkých kresťanov, bez rozdielu. Sv. Serafim Sarovský v rozhovore s Mikulášom Motovilovom nám dáva jasnú odpoveď na to, že na ceste k spáse, niet rozdielu medzi cestou mnícha a laika: „Pán hľadá srdce naplnené láskou k Bohu a blížnemu. To je trón, na ktorý chce zasadnúť a na ktorom sa zjaví v plnosti svojej nebeskej slávy. ʼ Synu, daj mi svoje srdce a všetko ostatné ti pridám. ʼ To preto, že Božie kráľovstvo má svoje sídlo v srdci človeka... Pán vypočúva práve tak modlitby mnícha, ako aj obyčajného laika, pokiaľ obaja majú pravú vieru, sú skutočne veriacimi a milujú Boha z hĺbky duše, pretože aj keby ich viera bola len ako horčičné zrnko, obaja ´budú hory prenášať.“

Modlitba:

 „Ako bojovník cností, ako pravý vojak Krista Boha, veľmi si bojoval proti vášňam v tomto dočasnom živote, pre svojich učeníkov si bol príkladom v spevoch, bdení i pôstoch: týmto v tebe prebýval presvätý Duch, ktorého pôsobením si žiarivo ozdobený; dôverujúc Svätej Trojici pamätaj na stádo, ktoré si v svojej múdrosti zhromaždil a nezabúdaj, ako si sľúbil navštevovať svoje deti, náš prepodobný otec Sergej.“ (Tropár nášho prepodobného a bohonositeľského otca Sergeja Divotvorcu, igumena Radonežského)

„Kristovou láskou si bol zasiahnutý, prepodobný, ktorého si nezvratnou túžbou nasledoval, zavrhol si všetky telesné pôžitky, ako slnko si žiaril svojej vlasti: týmto ťa aj Kristus darom zázrakov obdaril; pamätaj na nás sláviacich tvoju svetlú pamiatku, aby sme ti mohli volať: raduj sa Bohom múdry Sergej.“ (Kondák nášho prepodobného a bohonositeľského otca Sergeja Divotvorcu, igumena Radonežského)