Požehnané Veľkonočné sviatky

Ikona presvätej Bohorodičky „Chvály na Božiu Matku“

Pôvod ikony: Rusko; 2. polovica 18. storočia, 30,5 x 25,7 cm

Sviatok: Sobota 5. týždňa Veľkého pôstu – Akatistová

V čom Bohorodička pomáha tým, ktorí sa modlia pred jej ikonou „Chvály na Božiu Matku“:

Pred ikonou sa veriaci modlia za vyriešenie ťažkých rodinných problémov a uzdravenia z chorôb.

História pôvodnej ikony:

V roku 625 byzantský cisár Herakleios (610 – 641) bojoval proti Peržanom a tak v tom čase Konštantínopol ostal bez armády a cisára. Túto skutočnosť využil avarský Chán, ktorý sa rozhodol zaútočiť na Konštantínopol, tak po súši, ako i po mori. Na základe týchto skutočností si asi vieme živo predstaviť zúfalstvo bezbranných obyvateľov mesta. V tom čase bol Konštantínopolským patriarchom Sergej, muž pevného charakteru a veľkej viery, ktorý utešoval duchovné stádo nádejou k Bohu, hovoriac, že Boh odstráni nebezpečenstvá a zničí zámery nepriateľov. V Konštantínopole sa nachádzalo mnoho divotvorných ikon Bohorodičky, s ktorými patriarcha uskutočnil procesiu okolo hradieb mesta. Keď nepriateľské vojská spustošili okolie metropoly, chystali sa zaútočiť na mesto. Patriarcha druhý krát uskutočnil procesiu okolo hradieb nesúc v sprievode najvýznamnejšie palladia mesta: časť Životodarného Kristovho kríža, Rukou neutvorený obraz Krista (Mandylion), ikonu Božej Matky Hodigitrie a jej rúcho maforion. Obíduc mesto s modlitbou, patriarcha s veľkou vierou ponoril rúcho Bohorodičky do mora prednášajúc slová žalmu: „Nech povstane Boh a jeho nepriatelia nech sa stratia, spred jeho tváre nech utekajú tí, čo ho nenávidia. Ako sa dym rozplýva, tak ich rozháňa, ako sa vosk roztápa ohňom.“ Avarský Chán sa chystal s celým svojim vojskom zaútočiť na mesto. Z Konštantínopola vyslali k nemu poslov, aby sa dohodli na podmienkach mieru, avšak Chán prijmúc dary odkázal: „Nespoliehajte sa na vášho Boha. Zajtra obsadím vaše mesto. Mojim jediným milosrdenstvom je, že bez prekážok nechám odísť tých, ktorí včas opustia mesto. Zajtra, však vaše mesto obrátim v ruiny.“ Keď si obyvatelia mesta vypočuli krutú odpoveď pochopili, že jedinou možnosťou na záchranu je dôvera k Bohu a vrúcna modlitba. Medzi tým Chán prikázal, aby vojsko zahájilo útok na mori i po súši. Božia Matka však neopustila svoj ľud. Svojou milosťou oduševnila obrancov Konštantínopola, srdcia ktorých naplnila nevídanou odvahou a statočnosťou. Všetky pozemské útoky boli odrazené a v tom istom čase more, posvätené rúchom v ňom ponorenom, rozbúrila náhla búrka, ktorá potopila mnoho avarských lodí. Chán vidiac z vysokého brala porážku a útek pozemského vojska, ako aj potopenie flotily, nešťastný sa bil do hrude, vidiac v okolí Konštantínopola mŕtve telá svojich vojakov. V noci obyvatelia mesta otvorili bránu, urobili výpad a porazili zvyšok zdecimovanej armády. Chán odišiel a mesto sa naplnilo veľkou radosťou, pričom celú noc sa na konštantínopolských uliciach a námestiach ozývali piesne oslavujúce Božiu Matku. O tridsať rokov neskôr bol Konštantínopol opäť prostredníctvom Bohorodičky zázračne zachránený pred Saracénmi. Hordy boli rozprášené a väčšia časť flotily zničená ohňom a búrkou. Niečo viac ako po pol storočí sa plavila k brehom Konštantínopolu početná flotila Saracénov. Obyvatelia prosili o ochranu Božiu Matku. So Životodarným drevom kríža a ikonou Bohorodičky Hodigitrie v procesii obchádzali mesto, so slzami volajúc k Bohu, prosiac o milosrdenstvo. V Egejskom mori sa nečakane strhla búrka a flotila Saracénov bola zničená. Mŕtvolami nepriateľov boli posiate okolité ostrovy a vstupy do prístavu.

            Na pamiatku všetkých týchto víťazstiev, získaných prostredníctvom Presvätej Bohorodičky, bol v Konštantínopole v 8. storočí ustanovený v sobotu 5. týždňa Veľkého pôstu sviatok „Chvály na Božiu Matku“. Ten sa z počiatku slávil iba v cisárskom paláci a v Blachernách, kde sa nachádzala divotvorná Blachernská ikona Bohorodičky. Slávenie sviatku Božej Matky bolo spojené so spevom liturgického hymnu Akatistu k Božej Matke, ktorý podľa tradície napísal ako poďakovanie Bohorodičke za záchranu Konštantínopolu, konštantínopolský diakon Juraj z Pisydie. Následne bolo v období 9. storočia toto liturgické slávenie zaradené do typikonu v monastieri sv. Sávu Studitského a neskôr aj do všetkých bohoslužobných kníh kresťanského východu, grécko-slovanského obradu. V tento deň východná cirkev slávi túto slávnosť pre upevnenie viery v ochranu a príhovor nebeskej Kráľovnej, ktorá zachraňovala veriacich pred viditeľnými nepriateľmi, pripravená pomôcť aj v boji s neviditeľnými nepriateľmi. V tom čase bola namaľovaná aj ikona Bohorodičky „Chvály na Božiu Matku“ v ikonografickom type Hodigitrie, avšak podľa iných autorov kompozícia tejto ikony Bohorodičky sa spája s obdobím 11. – 12. storočia.

Ikonu Bohorodičky „Chvály na Božiu Matku“, pred ktorou sa v Konštantínopole čítal Akatist k Bohorodičke oferoval byzantský cisár Alexej Komnen (1081 – 1118) pre monastier sv. Dionýza na Sv. hore Atos, ktorá sa tam nachádza aj v súčasnosti, v kaplnke zasvätenej Akatistu k Bohorodičke.

Ikona Bohorodičky „Chvály na Božiu Matku“ zobrazuje Bohorodičku bez dieťaťa Krista, sediacu na tróne a obklopenej z oboch strán starozákonnými prorokmi, ktorí v symbolických predobrazoch prorokovali o príchode Mesiáša a Božej Matke. Títo proroci, sú zobrazení s rozvinutými zvitkami a fragmentmi ich proroctiev o príchode Krista. Na niektorých ikonách sa proroci okrem rozvinutých zvitkov stvárňujú aj so symbolickými atribútmi ich proroctiev o vtelení Krista a zázračnom zrodení Boha z Panny. Jakub s rebríkom, Mojžiš s krom, Balaam s hviezdou, Gedeon s rúnom, Ezechiel s bránou, Jeremiáš s tabuľkou, Izaiáš s kliešťami a uhlíkom, Jesse a Áron s rozkvitnutými ratolesťami, Dávid a Šalamún s modelmi Jeruzalemských chrámov, Daniel a Habakuk s horami. Prostredníctvom týchto symbolov a slov na zvitkoch dokážeme ľahšie identifikovať Božích svedkov, zvlášť v prípadoch ak sú ikony poškodené a nápisy nečitateľné. V hornej časti kompozície je uprostred zobrazený Kristus Pantokrator, ktorý žehná oboma rukami.

Popis ikony:

Ruská ikona z polovice 18. storočia s názvom „Chvály na Božiu Matku“, centrálne zobrazuje Bohorodičku v celej postave, sediacu na tróne s červenou poduškou. Ovenčená je vencom v podobe mandorly s červenými listami a deviatimi červenými ružami. Odetá je v tmavobordovom maforiu. Pravú ruku má zbožne zloženú na hrudi a ľavú pozdvihnutú v geste modlitby, podobne ako na ikonách Zvestovania, vyjadrujúc tým súhlas k poslaniu stať sa Božou Matkou a priniesť svetu Vykupiteľa, predpovedaného prorokmi, ktorí ju obklopujú z oboch strán. Proroci sú na ikone usporiadaní v troch radoch, pričom tí, ktorí sú zobrazení aj s rozvinutými zvitkami tam majú uvedený fragment svojich proroctiev. Horný rad zľava doprava: sv. prorok Ozeáš, sv. prorok Jeremiáš, sv. prorok Habakuk: „Boh príde z juhu, zo svätého vrchu, jeho veleba prikryla nebesá a zem je plná jeho oslavy.“ (Hab 3, 3). Sv. prorok Nahum: „Ja som ťa videl pravý vinohrad, z ktorého vyklíči vinič života, Kristus.“ Sv. prorok Abdiáš, na základe fragmentov písmen sa domnieva, že ide o túto citáciu: „V ten deň, znie výrok Hospodina, vyhubím múdrych z Edómu, rozumnosť z vrchu Ezáva!“ (Abd 1, 8). Sv. prorok Mojžiš: „Ja som ťa nazval krom, Bohorodička Panna, lebo som videl zázračné tajomstvo v kre.“ Druhý rad zľava doprava: sv. prorok Zachariáš (veľkňaz a otec sv. Jána Krstiteľa): „Požehnaný Pán, Boh Izraela, lebo navštívil svoj ľud a vzbudil nám mocného Spasiteľa v dome svojho služobníka Dávida.“ (Lk 1, 68 – 69) Sv. prorok Jonáš: „K Hospodinovi som volal zo svojho súženia a on ma vypočul. Z útrob podsvetia som kričal o pomoc, ty si začul môj hlas.“ (Jon 2, 3) Sv. prorok Daniel: „Videl som veľkú horu, z ktorej sa bez zásahu rúk odštiepil kameň.“ (Dan 2, 45). Sv. prorok Zachariáš, ktorý videl kosák, csl. Серповидец (lit. pamiatka 08.02.): „Plesaj, dcéra Siona, výskaj Izrael! Raduj sa a jasaj celým srdcom, dcéra Jeruzalema!“ (Sof 3, 14) Tretí rad zľava doprava: Sv. kráľ a prorok Šalamún: „Múdrosť si postavila dom, sedem stĺpov vytesala. Pozabíjala dobytok, namiešala víno aj stôl prestrela.“ (Múd 9, 1 – 2) Sv. kráľ a prorok Dávid: „Vstaň, Hospodin, zaujmi miesto svojho odpočinku, ty i archa tvojej moci!“ (Ž 132, 8) Uprostred tohto radu, sa pod trónom Bohorodičky nachádza kľačiaca postava Balaama so symbolicky nahor k Bohu, pozdvihnutou pravicou, čo potvrdzuje aj text na zvitku zvitku: „Hľa náš Boh...“. V prípade Balaama je však potrebné uviesť, že výrok uvedený na zvitku, nekorešponduje s textom proroctva, ktorý sa najčastejšie objavuje na ikonách: „Vychádza hviezda z Jakuba, povstáva žezlo z Izraela. On prerazí spánky Moába.“ (Num 24, 17) Za postavou Balaama je zobrazený sv. prorok Izaiáš: „Hľa, panna počne a porodí syna a dajú mu meno Emanuel, čo v preklade znamená: Boh s nami.“ (Mt 1, 23) Posledným z prorokov je sv. prorok Eliáš: „Príliš som horlil za Hospodina, Boha zástupov, lebo Izraeliti opustili tvoju zmluvu, zrúcali tvoje oltáre a tvojich prorokov pozabíjali mečom, takže som zostal iba sám. Snažia sa však i mňa pripraviť o život.“ (1 Kr 19, 14). Pozadie ikony nie je zlaté, ale realizované v okrovom odtieni.

            Uprostred rámu, v hornej časti ikony, sa nachádza ikona Krista Pantokratora, ktorý je zobrazený po pás, so žehnajúcou pravicou a Evanjeliárom v ľavici. Obklopený je mandorlou s ružami a listami, podobne ako Bohorodička. Po stranách Krista sa nachádza csl. názov ikony: Похвалы Пресвятыя Богородицы (Pochvaly Presvjatyja Bohorodicy) – Chvály na Presvätú Bohorodičku.

            Na ráme ikony sa v ľavej časti uprostred, nachádza sv. anjel ochranca, zobrazený v celej postave. Odetý je v svetlom odeve. V ľavici drží meč a v pravici červený trojramenný kríž. Oproti vpravo je zobrazená sv. mučenica a panna Klaudia. Je odetá v červenej tunike, ako symbol mučeníctva, s vystretými rukami v geste modlitby.

Duchovné posolstvo:

„Panna a Matka je akoby jedinou hranicou medzi stvorenou a nestvorenou Božskou prirodzenosťou. Všetci ktorí hľadajú Boha, aj Bohorodičku vidia ako miesto Večného. A všetci, ktorí oslavujú Boha, skrze neho oslavujú aj Božiu Matku, prostredníctvom ktorej Boh udeľuje ľudskému pokoleniu mnohé dary a milosti. Ona je uholným kameňom prorokov, začiatkom apoštolov, posilou mučeníkov, náukou pre učiacich sa. Je oslavou celého sveta, je chválou pre žijúcich na zemi a radosťou pre žijúcich v nebi. Ona je počiatkom, prameňom i koreňom nádeje, ktorá je pre nás pripravená v nebi, ktorou sme zahŕňaní prostredníctvom modlitieb, ktorými oroduje za nás u svojho Syna, v nej vteleného Ježiša Krista a nášho Pána.“ (sv. Gregor Palamas, lit. pamiatka 6. august)

Modlitba:

„Moja Presvätá Vládkyňa, Bohorodička, svojimi mocnými modlitbami, zažeň odo mňa, tvojho pokorného a úbohého služobníka, znechutenosť, zábudlivosť, nerozumnosť, pohŕdavosť a všetky poškvrňujúce, zlé a rúhavé myšlienky od môjho úbohého srdca a od mojej zatemnenej mysle a uhas plameň mojich vášní, lebo som úbohý a biedny: a zbav ma mnohých a zlých myšlienok a spomienok a osloboď ma od všetkého zlého pôsobenia: lebo si od všetkých pokolení požehnaná a oslavuje sa tvoje Presväté meno na veky vekov. Amen.“ (modlitba z Akatistu k Presvätej Bohorodičke – Veľký akatist, čítaný v Akatistovú sobotu)

Vo štvrtok 14.3. 2024 o 16:30 Vás srdečne pozývame na prednášku„Tá, ktorá videla Boha. O živote matky rodiny, mystičky, blahoslavenej Anny Márie Taigi”, ktorú prednesie Mgr. Ivan Moďoroši, PhD.

Ikona presvätej Bohorodičky „Obmäkčenie tvrdých sŕdc“

Pôvod ikony: Rusko; okolo roku 1800; 42,8 x 35,2 cm

Sviatok: 2. február a Nedeľa všetkých svätých

V čom Bohorodička pomáha tým, ktorí sa modlia pred jej ikonou „Obmäkčenie tvrdých sŕdc“

Pred ikonou sa modlí za pokoj pre nepriateľov a za obmäkčenie tvrdých sŕdc, aby sa uhasili nepriateľské túžby a v dušiach pretrvávalo milosrdenstvo.

Popis ikony:

Tak z umeleckého, ako aj teologického hľadiska je táto ikona úzko spätá s ikonou Bohorodičky „Sedemkrát prebodnutá“. Zvyčajne sa takáto kompozícia ikony Bohorodičky zobrazuje so siedmymi mečmi a to tak, že tri má zabodnuté sprava, tri zľava a jeden zospodu, na rozdiel od ikony „Sedemkrát prebodnutá“, kde sú meče rozdelené tak, že na jednej, alebo druhej strane sú tri, resp. štyri. V prípade predmetnej ikony, vychádzajúc z usporiadania mečov, by sme usudzovali, že ide o ikonu „Sedemkrát prebodnutá“, avšak csl. nápis ikony umiestnený v hornej časti ikony, na striebornom oklade rámu uvádza: „Presvätá Bohorodička Obmäkčenie tvrdých sŕdc“. Kompozícia takejto ikony sa zvykne nazývať aj „Simeonovo proroctvo“ na základe zobrazených siedmych mečov zabodnutých v jej srdci. Ide o interpretáciu prorockých slov starca Simeona adresovaných Bohorodičke v čase, kedy na štyridsiaty deň po Kristovom narodení, po dňoch očisťovania, sa Božia Matka spoločne so snúbencom sv. Jozefom podriadili zvyklostiam židovského zákona a prišli do Jeruzalemského chrámu, aby dieťa – Krista, „predstavili Pánovi, lebo Pánov zákon predpisoval, že každý mužský potomok, ktorý otvára materské lono, má byť zasvätený Pánovi“ (Lk 2, 22 – 23). Starec Simeon po tom, čo zobral v chráme Krista na ruky a zaspieval chválospev o príchode Mesiáša, odovzdal ho Matke so slovami: „Hľa, tento je určený mnohým v Izraeli na pád a povstanie i na znamenie, ktorému budú odporovať – a tvoju vlastnú dušu prenikne meč –, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“ (Lk 2, 34 – 35). Túto jej bolesť symbolicky vyjadruje sedem mečov zapichnutých v hrudi, ako aj symbolické predmety a nástroje spájajúce sa s utrpením a smrťou Božieho Syna Ježiša Krista.

Ruská ikona datovaná do obdobia okolo roku 1800 zobrazuje Bohorodičku po pás, bez dieťaťa Krista s rukami prekríženými na hrudi, za ktorými má zabodnuté meče – tri vľavo, z pohľadu diváka a štyri vpravo. Výraz tváre a poloha hlavy mierne naklonenej k pravému plecu, naznačujú plnosť pokory Božej Matky a odovzdanosť do Božej vôle. Odetá je v bordovom maforiu po obvode zdobenom zlatým lemovaním a panenskými hviezdami na čele a oboch ramenách. Pod maforiom má tmavomodrú tuniku a na hlave tmavomodrý čepiec. Po stranách nimbu zdobenom strieborným okladom (rizou) s rastlinnými ornamentmi, je skratka jej mena ΜΡ ΘΥ – Božia Matka. V spodnej časti ikony sa nachádza obdĺžnikový stôl prikrytý svetločervenou plachtou, na ktorom autor ikony zobrazil predmety a nástroje spájajúce sa s Kristovým utrpením a smrťou. Vľavo z pohľadu diváka sa nachádza čaša s červeným vínom, v ktorej je zobrazená dlaň s prstami, ako symbolická interpretácia Kristových slov na adresu zradcu apoštola Judáša: „Vtedy odišiel jeden z Dvanástich, menom Judáš Iškariotský, k veľkňazom a povedal: ´Čo mi dáte, ak vám ho vydám?´ Oni mu určili tridsať strieborných. Od tej chvíle hľadal vhodnú príležitosť ho vydať... Keď jedli, povedal (Ježiš): ´Amen, hovorím vám, že jeden z vás ma zradí.´ Veľmi sa zarmútili a začali sa ho jeden po druhom vypytovať: ´Som to azda ja, Pane?´ On odpovedal: ´Kto si so mnou namočil ruku v mise, ten ma zradí.´“(Mt 26, 14 – 16, 21 – 23). Pri čaši sa nachádza bič, ktorým bol Kristus zbičovaný; mešec s tridsiatimi striebornými, ako symbol Judášovej zrady; štyri klince, ktorými boli na kríži pribité obe ruky a nohy Spasiteľa, na rozdiel od západnej interpretácie, kde je Kristus pribitý iba tromi klincami a to obe ruky, avšak nohe spoločne jedným klincom; nádoba plná octu: „Potom, keďže Ježiš vedel, že je už všetko dokonané, povedal, aby sa splnilo Písmo: ´Som smädný!´ Bola tam nádoba plná octu. Nastokli teda špongiu nasiaknutú octom na yzopovú palicu a podali mu ju k ústam. Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: ´Je dokonané!´ Naklonil hlavu a odovzdal ducha.“ (Jn 19, 28 – 30). Na stole sa nachádzajú aj pracovné nástroje, ktoré boli použité pri sňatí mŕtveho Krista z kríža a to kliešte, nôž a kladivo na vyťahovanie klincov. Na konci stola je zložený Kristov purpurový plášť, ako symbol potupy a výsmechu, akého sa mu dostalo zo strany rímskych vojakov: „Vojaci ho (Krista) vyviedli do nádvoria vládnej budovy a zvolali celú kohortu. Obliekli ho do purpurového plášťa, na hlavu mu nasadili korunu upletenú z tŕnia, a začali ho pozdravovať: ´Buď pozdravený, kráľ Židov!´ Trstinou ho bili po hlave, pľuli naňho, kľakali pred ním a klaňali sa mu. Keď sa mu dosť naposmievali, vyzliekli mu purpurový plášť a znova mu obliekli jeho šaty. Potom ho vyviedli, aby ho ukrižovali.“ (Mk 15, 16 – 20). V pozadí za Bohorodičkou, sa nachádza sivý mramorový stĺp, ku ktorému priviazali Kristove ruky v čase bičovania. Na stĺpe stojí biely kohút, ako symbolické zobrazenie Kristových prorockých slov o zapretí sv. apoštola Petra: „Peter mu (Kristovi) povedal:... ´Aj život za teba položím!´ Ježiš mu odpovedal: ´Život za mňa položíš? Amen, amen, hovorím ti, kohút ešte ani nezaspieva, a ty ma tri razy zaprieš!´“ (Jn 14, 37 – 38). O stĺp je opretá kópia, yzopová palica so špongiou namočenou v octe a rebrík. V horných rohoch ikony je vľavo zobrazený mesiac a vpravo slnko. Rám ikony je zdobený strieborným okladom (rizou) s rastlinnými ornamentmi a s dvomi svätcami. Vľavo z pohľadu diváka je zobrazený sv. Kliment, rímsky pápež a vpravo sv. Peter, alexandrijský biskup, ktorí slávia svoju liturgickú pamiatku spoločne, v jeden deň a to 25. novembra. Strieborný oklad (riza) bola vyhotovená v dielni T. Zalesova v Petrohrade v roku 1856.

Duchovné posolstvo:

„Nad celým svetom i nad nami hriešnymi bdie Božia Matka, ktorá je prostredníčkou medzi nebom a zemou. Ona je tou orodovníčkou sveta, prinášajúcou modlitby k trónu Božej slávy. Ona je tou milosťou a milosrdenstvom, milosťou, ľútosťou i odpustením. Ona neopúšťa, ale všetkých zjednocuje. Nie je literou zákona, ani zákonom litery, ale materinskou pomocou. Na Poslednom súde bude za nás prosiť svojho Syna – spravodlivého sudcu o odpustenie. Hriechy a krivdy sveta, ako meč bolesti zraňujú jej vše milujúce srdce, ktorá na zlo a hriech odpovedá svojou milosťou a slzami.“ (Sergej Bulgakov)

Modlitba:

„Obmäkči naše tvrdé srdcia, Bohorodička a oddiaľ od nás nástrahy našich nepriateľov a odstráň všetky tiesne našej duše, dívajúc sa na tvoju svätú ikonu, dojatí tvojim utrpením a milosrdenstvom voči nám, bozkávame tvoje rany a ľakáme sa našimi striel, ktoré ťa zraňujú. Nedopusť, Matka Milosrdenstva, aby sme pre tvrdosť nášho srdca a tvrdosť sŕdc našich blížnych nezahynuli, lebo ty si naozaj obmäkčenie tvrdých sŕdc.“ (Tropár ikone Presvätej Bohorodičky „Obmäkčenie tvrdých sŕdc“)

Vo štvrtok 15.februára 2024 o 16:30 Vás srdečne pozývame na prednášku „Kniha proroka Habakuka: recept na šťastie v nešťastí”, ktorú prednesie Doc. Ing. Bohdan Hroboň, Ph.D., MA

Expozícia IKONY v Žiline  Vás srdečne pozýva vo štvrtok 18. januára o 17:00 na premietanie dokumentárneho filmu “Kde si Adam?", o každodennom živote monastiera Dohiar (Athos) 

https://www.youtube.com/watch?v=GFKRYupf288

Vo štvrtok 25.januára 2024 o 16:30 Vás srdečne pozývame na prednášku „Mariánske ikony uctievané v Čechách a mariánsky zázrak pražského arcibiskupa Arnošta z Pardubic”, ktorú prednesie prof. PhDr. Ing. Jan Royt, Ph.D., DSc.

Ikona Dojčiacej Bohorodičky

Pôvod ikony: Rusko; rok 1817; 31,8 x 27,8 cm

Sviatok: 12. január

V čom Bohorodička pomáha tým, ktorí sa modlia pred jej ikonou Dojčiacej Bohorodičky

Pred ikonou sa modlia matky prosiac o pomoc v materinských potrebách.

História pôvodnej ikony:

Dojčiaca ikona Bohorodičky – rus. Млекопитательница, gr. Γαλακτοτροφούσα (Galaktotrofusa), je práve pre svoj intímny charakter, pomerne málo rozšírenou ikonou. Je pravdou, že táto tematika dojčiacej Božej Matky sa najmä v stredoveku viac rozšírila v západnom maliarstve, než v prostredí byzantského umenia. Na začiatku 20. storočia niektorí historici umenia, ako napr. Nikodém Pavlovič Kondakov, tvrdili, že tento ikonografický typ zobrazenia Božej Matky v Byzancii nepoznali a že sa objavil iba pod vplyvom talianskeho maliarstva v postbyzantskom umení. Neskoršie výskumy v zastúpení historikov ako napr. Nikolaja Petroviča Lichačeva, či Andreja Nikolajeviča Grabara toto tvrdenie spochybnili s tým, že tento motív bol v Byzancii dobre známy a pôvod tohto obrazu treba hľadať na kresťanskom východe.

            Najstarším zobrazením Dojčiacej Bohorodičky je freska v katakombách sv. Priscilly v Ríme, z obdobia 3. storočia. Božia Matka je zobrazená sediaca s dieťaťom na kolenách, ktorého dojčí. Pred Božou Matkou stojí osoba, ktorá poukazuje na hviezdu nad výjavom. Podľa E. Sendlera a A. Grabara je to prorok Balaám, avšak V. Lazarev tvrdí, že postavou pred Bohorodičkou je prorok Izaiáš, čo je pravdepodobnejšie, nakoľko práve sv. prorok Izaiáš prorokoval o príchode Mesiáša (porov. Iz 7, 14 – 15).

Je možné, že motív Dojčiacej Bohorodičky má svoj pôvod v náboženstve starého Egypta, kde bol veľmi obľúbený kult bohyne Isidy. Početné sochy a basreliéfy ju zobrazujú, ako dojčí svojho syna Hóra.

Dôležitou informáciou, ktorá potvrdzuje pôvod tejto ikony v prostredí kresťanského východu je aj list pápeža Gregora, adresovaný cisárovi Levovi Isaurskému (717 – 741), v ktorom pápež píše, že medzi ikonami, ktoré treba uctievať sa nachádzajú „aj vyobrazenia Sv. Matky, ktorá drží medzi svojimi rukami nášho Pána a Boha a kŕmi ho svojim mliekom.“ Z povedaného vyplýva, že ikona jestvovala v Byzancii už v 8. storočí. Aj následkom ikonoborectva sú takéto zobrazenia Božej Matky až do dnešných čias veľmi zriedkavé: freska z 9. alebo 10. storočia na gréckom ostrove Patmos, dve pečate z 11. storočia a dve miniatúry z 11. a 12. storočia, pochádzajúce z Konštantínopola. Táto tematika sa rozvíjala tak na západe, ako aj na východe. Nás však zaujíma tradícia kresťanského východu. Podľa cirkevnej tradície ikona Dojčiacej Bohorodičky, ktorá bola považovaná za divotvornú sa svojou históriou viaže k 6. storočiu. Nachádzala sa v Lavre prepodobného Sávu Posväteného (lit. pamiatka 5.12.), neďaleko Jeruzalema. Pred svojou smrťou sv. Sáva prikázal bratom v monastieri, aby Dojčiacu ikonu Bohorodičky darovali pútnikovi, ktorý navštívi ich Lavru. Taktiež im prezradil, že sa bude volať rovnako ako on a bude pochádzať zo srbského kráľovského rodu. Toto proroctvo sa naplnilo v 13. storočí, kedy do Lavry prišiel biskup sv. Sáva Srbský (1169 – 1236) (lit. pamiatka 12.1.), syn veľkého srbského kniežaťa Štefana Nemanju (lit. pamiatka 13.2.), aby sa pomodlil pri hrobe prepodobného Sávu, svojho nebeského ochrancu. Počas modlitby spadlo na zem a zlomilo sa igumenské žezlo prepodobného Sávu a ikona Dojčiacej Bohorodičky sa niekoľkokrát zakolísala. Keď to uvideli mnísi, pochopili to ako znak o naplnení proroctva a keď sa im neznámy modliaci pútnik predstavil, odovzdali mu sľúbenú ikonu Dojčiacej Božej Matky, spoločne s ikonou Trojrukej Bohorodičky (ikona Bohorodičky Hodigitrie s dieťaťom Kristom, kde je v spodnej časti ikony namaľovaná ešte jedna ruka).

Na spiatočnej ceste z Palestíny do Srbska sa sv. Sáva zastavil na sv. hore Atos. Tam obe ikony Bohorodičky daroval srbskému monastieru Chilandar. Ikona Dojčiacej Božej Matky bola umiestnená v cerkvi pri kélii biskupa v Karee – kde žil asketickým životom sv. Sáva Posvätený. Pre mníchov v ich duchovnom snažení zostavil zvláštny ustav – „Tipik“ – ktorý sa stal základom pre formovanie srbského skítskeho mníšstva. Kélia, v ktorej bol „Tipik“ uložený sa nazývala „Tipikovnicou“ (gr. Κελλί των Καρυών „Τιπικαριό“), následne bola takto pomenovaná aj Dojčiaca ikona Božej Matky. Umiestnenie ikony v cerkvi na ikonostase bolo netypické, nakoľko sa ikona Bohorodičky nachádzala v miestnom rade ikonostase na tom mieste, kde je štandardne umiestnená ikona Krista Pantokratora (napravo od kráľovských dverí ikonostasu z pohľadu diváka), a tam, kde mala byť správne ikona Bohorodičky sa nachádzala ikona Krista Pantokratora.

Popis ikony:

Ruská ikona z roku 1817, s názvom Požehnané lono, rus. (Блаженное чрево) interpretuje slová Lukášovho evanjelia: „Ako to hovoril, akási žena zo zástupu pozdvihla svoj hlas a povedala mu (Kristovi): ´Blahoslavený život, ktorý ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval.´“ (Lk 11, 27). Bohorodička je zobrazená po pás, s dieťaťom Kristom, ktorý spočíva v jej náručí o oboma rukami držiac jej ľavý prsník sa sýti materinským mliekom. Má odetý tmavočervený chitón a červený himation zdobený zlatistými líniami asistu. Božia Matka je odetá v tradičnej modrej tunike, s bohato zdobeným lemovaním a tmavočervenom maforiu, ktorý jej nezakrýva hlavu, na ktorej má svetločervenú šatku zdobenú rastlinným ornamentom. Panenské hviezdy na oboch ramenách a čele poukazujú na jej ustavičné panenstvo. Pozadie ikony nie je zlaté, ale v hnedastých odtieňoch vrátane nimbov, nápisov a rámu ikony. Pôvodne bola ikona ozdobená rizou.

Duchovné posolstvo:

„Náš Spasiteľ sa narodil pred vekmi z Otca, ešte predtým, než sa začali dni vekov... Tá, ktorá ho porodila, je Pannou a Matkou a z nej narodené dieťa je človek, Božie Slovo – Bohočlovek... Ó Matka, kŕm toho, ktorý nás nasycuje. Kŕm mliekom toho, ktorý ako chlieb zostupuje z neba. Ešte pred narodením, si ťa vyvolil za svoju Matku a predurčil deň svojho narodenia. On bol stvoriteľom vyvolenej, aby z nej vyšiel, ako ženích z jej chrámu, a zjavil sa očiam smrteľníkov (hriešnikov).“ (Sv. Augustín)

Modlitba:

„Ó presvätá Vládkyňa Bohorodička, prečistá a milostivá dojčiaca Matka! Zbožne a s láskou sa skláňame pred tvojim svätým a divotvorným obrazom, na ktorom vidiac Pána a Stvoriteľa všetkého v podobe dieťaťa kŕmiaceho sa tvojim mliekom, my, tvoji hriešni a nehodní služobníci ti prinášame dobrodenia a poklonu so slzami ťa prosiac: neopusť nás a preukáž nám pomoc a ochranu! Porazení hriechmi a vášňami hynieme duchovným hladom, hladní a smädní po nebeskom pokrme. Stráca sa v nás viera, avšak nádejame sa na dobro, lásku a zbožnosť. Sme nerozumní a mladícky nerozvážni, pretože myslením i konaním sme vždy akoby deti nenapĺňajúc Božiu vôľu, ba ani nevediac, čo je dobré a čo zlé. Ty nebeská kráľovná, kŕmiteľka nášho života, ochranou tvojej milosti zakrývajúca celý svet, nakŕm nás z prameňa tvojej milosti, mliekom Božieho poznania, nech vzrastáme v Božej bázni a pokore. Ty si myro vyliate na tvojich milujúcich služobníkov, pokrop nás rosou svojich materinských modlitieb, aby sme Bohu priniesli ovocie pokánia a nepoškvrneného života. Posilni nás skľúčených, osvieť zatemnených hriechmi, utíš búrku našich vášní, nakŕm nás pre večný život, uzdrav bolesti nášho tela a do konca nás neopusť, aby sme nezahynuli, tvoji služobníci, lebo ty si naša jediná zástankyňa a nádej, preto sa všetci na teba spoliehame, aby sme neboli zahanbení, lebo tvojimi vrúcnymi modlitbami v deň posledného Kristovho súdu budeme zbavení budúceho odsúdenia a večných múk, staneme sa vyvolenými večnej radosti a so všetkými svätými budeme ospevovať tvojho Syna, Krista nášho Boha, ktorému patrí všetka sláva a vďakyvzdanie, česť a poklona s bezpočiatočným jeho Otcom a presvätým a dobrým a životodarným jeho Duchom, teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.“ (Modlitba z Akatistu k presvätej Bohorodičke pred jej ikonou Dojčiacej Bohorodičky)

„Príjmi, Pani Bohorodička, úpenlivé prosby tvojich služobníkov, ktorí prichádzajú k tebe. Vidíme Ťa na svätej ikone, na rukách povivájucu a mliekom kŕmiacu svojho Syna a nášho Boha, Pána, Ježiša Krista. Aj keď si ho bez bolestí porodila, predsa poznáš starosti matiek a vidíš bolesti ľudských synov a dcér. Preto s vďakou prichádzame k uzdravujúcemu Tvojmu obrazu a pokorne ho bozkávajúc, prosíme ťa, najmilostivejšia Vládkyňa: nás, hriešnych, odsúdených v bolestiach rodiť a v starostiach vychovávať naše deti, milostivo sa zmiluj a so súcitom zachráň naše deti, ako aj tie, ktoré ich porodili a zbav ich od ťažkých chorôb a trápení. Daruj im zdravie a silu, aby vyživovaní sa posilňovali a rástli a ich dojčiace matky sa napĺňali radosťou a potechou, lebo aj teraz Tvojím príhovorom z úst detí a dojčiat Pán uskutoční svoju slávu. Ó, Matka Božieho Syna! Zmiluj sa nad matkami našich synov a nad slabými ľuďmi: uzdrav nás od bolestí, ktoré nás postihujú, utíš smútok a starosti, ktoré na nás doliehajú, neprehliadni slzy a vzdychy tvojich služobníkov. Vypočuj prichádzajúcich k tvojej ikone v čase úzkosti, ako aj v čase radosti a záchrany, príjmi od nás vďakyvzdanie sŕdc. Povznes naše modlitby k trónu tvojho syna a nášho Boha, nech sa zmiluje nad našimi hriechmi a slabosťami a prejaví svoju milosť vzývajúcim jeho meno, lebo aj my i naše deti ťa budeme oslavovať, milosrdná zástankyňa a pevná nádej nášho pokolenia, na veky vekov. Amen.“ (Modlitba k presvätej Bohorodičke pred jej ikonou Dojčiacej Bohorodičky)

Ikona svätej veľkomučenice Barbory

Pôvod ikony: Rusko 

Sviatok: 4. december

Sv. veľkomučenica Barbora sa narodila v Heliopolise v Malej Ázii. Bola jedinou dcérou významným pohanských rodičov. Matka jej zomrela skoro, a tak sa o výchovu Barbory staral jej otec Dioskor. Všetku svoju lásku a starostlivosť venoval jedinej dcére, ktorá v čase dospievania prekypovala veľkou pozemskou krásou. Aby jej krásu nemohli vidieť obyčajní a nevedomí ľudia, ktorých oči nie sú hodné obdivovať takúto krásu, dal pre ňu pripraviť zvláštne komnaty v hradnej veži svojho zámku, kde žila v izolácii pred vonkajším svetom. Ďalším z dôvodov Dioskora bola ochrana Barbory pred akýmkoľvek kontaktom s kresťanmi, ktorých z hĺbky duše nenávidel.

Barbora sa aj napriek samote dozvedela o Bohu a dala sa tajne pokrstiť. Na základe svojej viery nechala vo veži vybudovať tretie okno - znak Najsvätejšej trojice. Keď sa to jej otec dozvedel, zbil ju a nechal zavrieť do malej izby. Nasledujúceho dňa sa Dioskor odobral k miestnemu vladárovi Markiánovi, ktorému sa sťažoval na svoju dcéru, ktorá uverila v Krista a zavrhla pohanskú vieru. Neskôr predviedol pred vladára aj samotnú Barboru a povedal: „Zriekam sa jej, pretože odmieta mojich bohov, a ak sa k nám znova neobráti a spoločne so mnou sa im nepokloní, tak už viac nebude mojou dcérou a ja už nebudem jej otcom. Muč ju, mocný zákonodarca, tak, ako uznáš za vhodné.“ Keď ju vladár uvidel, bol uchvátený jej krásou. Začal ju prehovárať, aby neopúšťala dávne otcovské tradície a zákony a neprotivila sa vôli otca, v opačnom prípade ju môže vydediť. Vladár ju taktiež presviedčal, aby nerobila hanbu svojej rodine a nezničila si svoj krásny a prekvitajúci mladý život. No Barbora sa netúžila pokloniť bezduchým idolom, ale zvelebovala meno Ježiša Krista. Pre ňu nemalo žiadnu váhu ani bohatstvo, či pozemské radosti, nezakladala si ani na kráse, či vznešenosti rodu, ale túžila po nebeským dobrách. A tak vyznala vieru v jediného Boha. Na to ju vladár prikázal bičovať, až kým sa zem nesfarbila jej krvou a následne jej jatrili rany kefou zo zvieracej srsti. Po tom všetkom prikázal Markián Barboru uväzniť. Po ťažkom mučení, sa sv. Barbora, ledva živá, s plačom modlila ku Kristovi, aby ju neopustil v tomto ťažkom utrpení: „Hospodin, neopúšťaj ma! Bože môj, nevzďaľuj sa odo mňa! Ponáhľaj sa mi na pomoc, Pán, moja spása!“ (Ž 37, 22 – 23). V noci sa jej zjavil Pán a povedal: „Vzchop sa, nevesta moja, a neboj sa, lebo ja som s tebou, vzhliadam na tvoju námahu a uľavujem tvojim bolestiam. Za tvoje utrpenia ti pripravujem v mojom nebeskom príbytku večnú odmenu: a tak, vydrž až do konca, aby si mohla čoskoro zakúšať večné blahá v mojom kráľovstve!“ Pán Barbore vyliečil rany tak, že na jej tele nezostala po nich žiadna stopa. Toto všetko s údivom pozorovala kresťanská žena menom Juliana, ktorej sa stala svätá Barbora vzorom.

Nasledujúceho dňa bola Barbora znova predvedená pred vladára. Všetci boli ohromení, keď ju zbadali zdravú, ešte krajšiu ako predtým a na tele bez stôp po mučení. Keď ju vladár uvidel, povedal: „Vari nevidíš, deva, ako sa o teba postarali naši bohovia? Včera si bola kruto zmučená a vysilená od utrpenia, avšak oni ťa teraz úplne vyliečili a darovali ti zdravie. Buď im za to vďačná, pokloň sa im a obetuj.“ Barbora však odmietla a odvetila, že ju uzdravil Ježiš Kristus. Vladára to rozhnevalo a prikázal ju priviazať o strom a mučiť. Vtedy prišla Juliana, krorá vladára obvinila z nemilosrdného mučenia a začala urážať pohanských bohov. Následne ju prikázal priviazať k Barbore a mučiť. Svätá Barbora napriek veľkým bolestiam sa začala modliť k Bohu o záchranu Juliany. Nakoniec boli obidve odsúdené k sťatiu mečom. Barbora bola popravená vlastným otcom.

Centrálne je na ikone zobrazená sv. veľkomučenica Barbora v celej postave. Je odetá v modrej tunike, ktorú má v spodnej časti, ako aj v páse, pod krkom a na konci rukávov (pri zápästiach) zdobenú zlatým lemovaním. Cez ramená má prehodený červený plášť – symbol mučeníckej smrti. V pozdvihnutej pravici drží červený kríž. Hlavu nemá prikrytú maforiom, ani šatkou, ale je prostredníctvom dvoch anjelov poslaných Bohom korunovaná kráľovskou korunou, víťazným vencom, za statočný boj proti nepriateľom kresťanskej viery a vernosť nebeskému ženíchovi – Kristovi. Dlhé hnedé vlasy jej splývajú po ramená. Z jej tváre vyžaruje Božský pokoj a radosť z nebeského príbytku, ktorý jej Kristus prisľúbil, keď sa jej po krutých mučeniach po modlitbe zjavil vo väzení, aby ju v poslednom boji posilnil. Okolo hlavy má zlatý nimbus. V ľavici pozdvihnutej do úrovne pásu drží rozvinutý biely zvitok, ako symbol čistoty a panenstva, ktoré si zachovala pri vyznaní Kristovej viery a odmietnutí modloslužby aj za cenu vlastného života, ktorý obetovala z lásky ku Kristovi. Na zvitku je cirkevnoslovanský text modlitby Nicejsko-carihradského vyznania viery, čo len potvrdzuje jej pevný postoj a odhodlanie, keď svoju kresťanskú vieru vyznala tak pred otcom Dioskorom, ako aj vladárom Markiánom: „Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného. I v jedného Pána Ježiša Krista...“. Nad ramenami svätice je názov ikony: Obraz svätej veľkomučenice Barbory.
Centrálna ikona s postavou sv. Barbory, je zo všetkých štyroch strán lemovaná dvanástimi klejmami, ktoré v jednotlivých scénach poukazujú na najdôležitejšie udalosti jej života, spojené s jej mučeníckou smrťou. Je dôležité poznamenať, že súčasťou klejm je okrem Barbory, jej otca Dioskora, či vladára Markiána aj sv. mučenica Juliana (klejmo č. 10. a 11. v postave devy a texte nad nimbom svätice a v poslednom 12. klejme sa nepriamo spomína v texte pod klejmom: „Po sťatí svätých mučeníc...), ktorá na základe svedectva sv. Barbory vyznala svoju kresťanskú vieru a bola spoločne s Barborou sťatá mečom v ten istý deň.

Vo štvrtok 14.12. 2023 o 16:30 Vás srdečne pozývame na prednášku „Dotknúť sa nedotknuteľného (pohľad na premenenie Pána)”, ktorú prednesie Mons. PhLic. Ing. Branislav Koppal, M.A.

Ikona svätého apoštola Andreja Prvopovolaného

Pôvod ikony: Rusko; 18. storočie; 103 x 50 cm

Sviatok: 30. november

Patronát: 

Patrón námorníkov a rybárov.

Zo života svätca:

Prvou charakteristikou, ktorá je neprehliadnuteľná u tohto svätca je jeho meno, ktoré nie je hebrejské, akoby sa mohlo očakávať, ale grécke Ἀνδρέας – Andreas, čo sa dá preložiť ako zmužilý, statočný. Jeho grécke meno je svedectvom istej kultúrnej otvorenosti jeho rodiny, nakoľko v tej dobe v Galilei bol grécky jazyk, ako aj kultúra značne prítomné. Spomedzi dvanástich apoštolov ho evanjeliá spomínajú buď na druhom mieste, hneď za svätým apoštolom Petrom, ako to uvádza svätý apoštol Matúš (porov. Mt 10, 1 – 4) a svätý apoštol Lukáš (porov. Lk 6, 13 – 16), alebo na štvrtom mieste, ako je to v prípade svätého apoštola Marka (Mk 3, 13 – 18), či Skutkoch svätých apoštolov (porov. Sk 1, 13 – 14). Je dosť možné predpokladať, že medzi členmi prvých kresťanských spoločenstiev požíval veľkú vážnosť.

            Podobne ako jeho brat Peter aj Andrej pochádzal z mestečka Betsaidy na severovýchodnom brehu Genezaretského jazera. Avšak neskôr aj so svojim otcom Jonášom bývali v neďalekom Kafarnaume, kde sa živili rybolovom. Rybárčili spoločne s ďalšou apoštolskou dvojicou a to Zebedejovými synmi Jakubom a Jánom.

            Vieme, že Andrej sa priatelil s mladým Jánom. Spájala ich nielen spoločná práca na jazere, ale aj sympatie k Jánovi Prechodcovi, učeníkmi ktorého boli. To, že predtým než Andrej nasledoval Ježiša bol učeníkom Jána Predchodcu poukazuje na skutočnosť, že bol človekom viery a nádeje, ktorý hľadal, ktorý poznal a prežíval nádej Izraela, ktorý chcel bližšie spoznať  Pánove slová, skutočnosť prítomného Pána.

Keď jedného dňa počul ako Ján Predchodca vyhlasuje Ježiša za „Božieho Baránka“ (Jn 1, 36), spolu s ďalším nemenovaným učeníkom nasledoval Ježiša, toho, ktorého Ján nazval „Božím Baránkom“. Evanjelista uvádza, že „videli kde býva a zostali v ten deň u neho.“ (porov. Jn 1, 37 – 39) Andrej sa tešil zo vzácnych chvíľ dôvernosti s Ježišom, avšak dôležité je to, čo nasledovalo potom, čo evanjelista zachytáva takto: „Jeden z tých dvoch, čo to počuli od Jána a šli za Ježišom, bol Andrej, brat Šimona Petra. Ten našiel najprv svojho brata Šimona a povedal mu: ‚Našli sme Mesiáša,‘ čo v preklade znamená Pomazaný. Priviedol ho k Ježišovi.“ (Jn 1, 40 – 42), čím hneď preukázal neobvyklého apoštolského ducha. Andrej bol ako prvý z apoštolov povolaný nasledovať Krista, na základe čoho ho bohoslužby byzantskej cirkvi grécko-slovanského obradu uctievajú ako Prvopovolaného, gr. Ἀνδρέας ὁ Πρωτόκλητος – Andreas Protokletos, cirkevnoslovansky Андре́й Первозва́нный – Andrej Pervozvannyj.

K povolaniu Andreja za apoštola došlo pri Genezaretskom jazere, nazývanom aj Galilejským morom: „Keď Ježiš išiel popri Galilejskom mori, uvidel dvoch bratov: Šimona, ktorý sa volal Peter, a jeho brata Andreja, ako hádzali siete do mora. Boli totiž rybári. Zavolal ich: ‚Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.‘ Obaja hneď zanechali siete a nasledovali ho.“ (Mt 4, 18 – 20)

Evanjeliá spomínajú svätého apoštola Andreja pri troch ďalších príležitostiach, ktoré nám umožňujú o niečo lepšie spoznať tohto človeka. Prvou je rozmnoženie chleba v Galilei. V tejto neľahkej situácii to bol práve Andrej, ktorý upriamil pozornosť Krista na prítomnosť chlapca, ktorý mal so sebou päť jačmenných chlebov a dve ryby, čo však okomentoval slovami: „ale čo je to pre toľkých?“ (porov. Jn 6, 8 – 9) Stojí za povšimnutie jeho realizmus, uvedomujúc si, nedostatočnosť týchto zásob, avšak spoločne s ostatnými apoštolmi a prítomným ľudom je svedkom zázračného rozmnoženia chleba. (porov. Jn 6, 10 – 13)

Ďalšou z udalostí, ktorú zaznamenáva evanjelium sa udiala v Jeruzaleme, keď vychádzali z mesta, jeden z učeníkov upriamil pozornosť Krista na mohutné múry, ktoré podopierali chrám. Kristus ich odpoveďou prekvapil, keď im povedal: „Nezostane tu kameň na kameni, všetko bude zničené.“ (Mk 13, 2) Vtedy sa Andrej spoločne s Petrom, Jakubom a Jánom spýtali: „Povedz nám, kedy sa to stane a aké bude znamenie toho, že sa to všetko začína plniť?“ (Mk 13, 4) Kristus im v odpovedi predpovedal skazu Jeruzalema a koniec sveta, pričom ich vyzval, aby s prezieravosťou čítali znamenia čias a zostali bdelí.

Keď sa Kristus krátko pred svojim umučením zdržiaval v Jeruzaleme, chceli ho vidieť aj niekoľkí Gréci, pravdepodobne prozelyti, ktorí sa prišli klaňať Bohu Izraela. Andrej a Filip, dvaja apoštoli s gréckymi menami, slúžia ako tlmočníci a sprostredkovatelia tejto skupiny Grékov u Krista (porov. Jn 12, 20 – 22). Veľmi starobylé tradície nevidia v Andrejovi len tlmočníka niekoľkých Grékov pri stretnutí s Kristom, ale pokladajú ho za apoštola Grékov v období po udalosti Zostúpenia Svätého Ducha. Jeho apoštolská činnosť sa dotýkala Bitýnie (Malá Ázia), južného Ruska (kmene Skýtov), Trákie (dnešné Bulharsko a Rumunsko) a nakoniec Achájska na juhu Grécka, kde dosiahol najväčšie apoštolské úspechy.

Podľa tradície svätý apoštol Andrej ohlasoval Kristovo učenie v gréckom meste Patras, kde jeho slová naplnené požehnanou silou priniesli svoje ovocie. Väčšina obyvateľov mesta sa obrátila ku Kristovi. Po jeho modlitbách chorí a posadnutí sa uzdravovali menom Pána, Ježiša Krista. V jeho prítomnosti ľudia, ktorí trpeli biedou a nešťastím nachádzali pokoj a útechu a kresťania sa upevňovali vo viere. Na brehu mora neďaleko Patrasu sa nachádzala kolónia malomocných, tí keď počuli kázanie apoštola Andreja, uverili a boli uzdravení. Jeden z nich menom Jób nasledoval svätého a všade rozprával o tom, aký veľký je Boh kresťanov.

Po modlitbách apoštola sa uzdravil ťažko chorý Sosij, významný obyvateľ mesta Patras. V Patrase žil rímsky prokonzul menom Egeat, ktorého manželka menom Maximilla trpela ťažkou chorobou očí, ležiac na smrteľnej posteli. Egeat neveril, že sa môže ešte uzdraviť. Niekto z domácich prokonzula ktorý sa poznal s apoštolom Andrejom ho prosil, aby k nim prišiel a položil na ňu ruky. Svätý apoštol Andrej prišiel, pomodlil sa nad ňou a ona sa v tej chvíli uzdravila. Keď to Egeat uvidel, priniesol veľkú sumu peňazí, ktorú zložil k nohám apoštola, no Andrej mu povedal: „Náš Pán a Učiteľ povedal: ‚Zadarmo ste dostali, zadarmo aj dávajte‘“. (Mt 10, 8) odmietol peniaze a ohlásil mu základy viery.

Bývali modloslužobníci – obyvatelia Patrasu ničili sochy bohov, ktorým sa klaňali v chrámoch mesta a zbierali prostriedky pre apoštola a jeho nasledovníkov. Sv. Andrej odmietal všetky dary, prosiac rozdať ich chudobným. Bohatý obyvatelia Patrasu oferovali mnoho peňazí na chrám.

Krátko po uzdravení Maximilly  sa prokonzul vybral do Ríma, aby sa stretol s cisárom Nerom a rozhodol sa, že v čase jeho neprítomnosti ho bude v Patrase zastupovať jeho brat Stratoklius, známy aténsky matematik. Stratoklius vyrazil z Atén do Patrasu, avšak počas cesty jedného z jeho sluhov, ktorého Stratoklius miloval ako svojho brata posadli démoni, čo sa začalo prejavovať záchvatmi a triaškou. Sluhovia ho priviedli k lekárom, avšak tí mu nevedeli nijako pomôcť, následkom čoho bol Stratoklius veľmi zarmútený. Keď došli do Patrasu, Maximilla mu porozprávala o svojom uzdravení. Odporučila mu obrátiť sa na apoštola a poprosiť ho o modlitby. Stratoklius si zavolal apoštola Andreja, ktorý uzdravil sluhu, následkom čoho sa Maximilla a Startoklius zriekli pohanstva a dali sa pokrstiť. Keď sa prokonzul vrátil z Ríma, ani zázraky uzdravení v jeho vlastnej rodine ho neprimäli k tomu, aby zavrhol pohanskú modloslužbu, nakoľko mu to nedovoľovalo jeho postavenie. Po viacerých neúspešných pokusoch obrátiť ho, mu Maximilla oznámila, že ak naďalej zostáva pohanom, ona s ním už ako manželka ďalej žiť nemôže. Egeat sa po týchto slovách rozhneval a nariadil, aby apoštola Andreja uväznili v temnici paláca. V tú noc prišli za ním Stratoklius a Maximilla, s ktorými Andrej dlho hovoril a následne položil na Stratoklia ruky a učinil ho biskupom Patrasu. V tom čase sa k múrom paláca zhromaždilo množstvo národa s úmyslom zaútočiť na väznicu, zabiť prokonzula a oslobodiť apoštola. Keď svoj plán prezradili apoštolovi Andrejovi, zakázal im použiť silu a novo obráteným obyvateľom zdôraznil, že kresťan sa nemá báť pozemského utrpenia a smrti, ale nasledovať poníženosť samotného Spasiteľa. Nasledujúci deň prikázal Egeat, aby mu priviedli apoštola, ktorému povedal, že ak odmietne priniesť obetu rímskym bohom, bude ukrižovaný. Apoštol Andrej mu rázne odvetil, aby ho neukrižoval ako Krista. Vtedy prokonzul prikázal ukrižovať ho hlavou nadol na kríži v tvare písmena X a nepribiť jeho ruky klincami ku krížu, ale ich priviazať, aby predĺžili jeho mučenie. Na mieste popravy sa zhromaždil dvadsaťtisícový zástup národa, kde bol prítomný aj biskup Stratoklius, brat prokonzula, ktorý spoločne so zhromaždeným ľudom kričali: „Tento spravodlivý trpí neprávom“. S týmto pokrikom sa ľudia vybrali k palácu prokonzula, ktorý sa naľakal rozhnevaného davu a tak súhlasil, že pôjde spoločne s nimi a dá sňať apoštola z kríža. Avšak apoštol Andrej keď zbadal približujúceho sa k nemu prokonzula zavolal na neho: „Prečo si prišiel Egeat. Ak sa chceš stať kresťanom, nebeská brána sa ti otvorí, ako som ti to sľúbil už pred tým. Ak si prišiel len preto, aby si ma sňal z kríža, ja z neho netúžim zostúpiť živý. Ja už vidím môjho kráľa a Boha, ktorému sa klaniam a pred ktorým už stojím. Moju dušu rmútiš len ty, pretože viem, že ťa čaká večné zatratenie. Zamysli sa nad sebou, kým je ešte čas, neodkladaj s pokáním do toho dňa, kedy už nebude v tvojich silách kajať sa“. Obávajúc sa rozhnevaného davu o to skôr nariadil svojim vojakom sňať apoštola z kríža. Avšak v momente, ako sa dotkli kríža, ruky im zmeraveli a ovisli. Svätý opäť zvolal: „Pane Ježišu Kriste, nedopusť aby som bol sňatý z kríža, na ktorom som zavesený pre tvoje meno, ale príjmy ma, môj učiteľ, ty ktorého som si zamiloval, ktorého som poznal, ktorého som vyznával, prostredníctvom ktorého som tým čím som. Príjmy ma, učiteľ dobrý a neprikáž aby ma sňali z kríža skôr, kým neprijmeš môjho ducha.“ Keď vyslovil tieto slová, ožiarilo ho nebeské svetlo, ktoré videli všetci. Svetlo bolo také ostré (žiarivé), že ľudia boli nútení zakrývať si oči rukami. Zhruba po pol hodine toto svetlo pohaslo a svätý apoštol odovzdal ducha Pánovi. Maximilla a Stratoklius sňali jeho telo z kríža na ktorom zomieral tri dni. Maximilla ho pomazala drahým olejom a uložila do hrobu, ktorý bol pripravený pre jej miesto večného odpočinku, keby ju nebol svätý apoštol Andrej zachránil svojimi modlitbami pred smrťou. Apoštol Andrej podstúpil mučenícku smrť 30. novembra v roku 62, podľa iných prameňov v roku 65.

Okolo roku 356 dal cisár Konštanc preniesť jeho pozostatky do Konštantínopolu, ktoré umiestnil v chráme Svätých apoštolov, kde sa už nachádzali mošči (sväté pozostatky) svätých apoštolov Lukáša a Timoteja. Týmto chcel cisár konkurovať Rímu, kde sa nachádzali mošči svätých apoštolov Petra a Pavla. Na začiatku 13. storočia boli mošči svätého Andreja prenesené do katedrály v Amalfi, neďaleko od Neapolu. V roku 1461 bola hlava svätého apoštola Andreja prenesená do Ríma, kde ju s veľkou úctou uložili v chráme svätého Petra. V roku 1964 pápež Pavol VI. vrátil mošči svätého Andreja pravoslávnemu metropolitnému biskupovi mesta Patras v Grécku, kde sú uložené v chráme svätého Andreja.

V roku 1980 rímskokatolícky arcibiskup francúzskeho mesta Marseille, kardinál Roger Etchegaray vrátil pravoslávnym Grékom časť relikvií kríža svätého Andreja, na ktorom zomrel mučeníckou smrťou. Rôzne časti jeho moščí sa nachádzajú v mnohých chrámom sveta. Pravá ruka po lakeť, sa nachádza v moskovskom patriarchálnom Uspenskom sobore. Časť moščí sa nachádza v Izákovskom sobore v Petrohrade a v Trojickom petrohradskom sobore sa nachádza stará ikona svätého apoštola Andreja, s moščami (prstom jeho ruky).  

Ikonografia:

Jedným z najstarších zobrazení svätého apoštola Andreja je mozaika z Chrámu svätého Apolinára Nového (Sant’ Apollinare Nuovo) v Ravenne, pochádzajúca z obdobia okolo roku 500. Apoštol Andrej je stvárnený spoločne so svojim bratom svätým apoštolom Petrom v kompozícii rybolovu. Scéna ho zobrazuje ako zrelého muža s hustou bradou a rozstrapatenými sivými vlasmi. Takýto výzor svätého Andreja sa uchoval v tradícii byzantského umenia.

Inou mozaikou svätého apoštola Andreja je tá, ktorá sa nachádza v klenbe svätyne Chrámu svätého Vitála (Basilica di San Vitale) v Ravenne, pochádzajúca z obdobia rokov 546 – 548. Na jednom zo štyroch oblúkov klenby sa po stranách Krista zobrazeného po hruď, nachádzajú v medailónoch apoštoli, kde nechýba svätý apoštol Andrej. Na tmavomodrom pozadí je v bielom odeve stvárnený ako starší muž so sivými rozstrapatenými vlasmi a sivou krátkou a upravenou bradou. Nad ramenami sa nachádza latinský nápis jeho mena: Andreas.

Na základe najstarších zachovaných mozaík môžeme určiť základnú charakteristiku svätého apoštola Andreja, ktorá ho zobrazuje ako staršieho muža so sivými  kučeravými a rozstrapatenými vlasmi a sivou hustou, krátkou a na dve polovice rozdelenou bradou. Odetý je zväčša v červenej tunike – chitóne a zelenom plášti – himatione.  Jeho hlavným atribútom je kríž v tvare písmena X, aj keď je dôležité poznamenať, že ten sa objavuje od obdobia 14. storočia, nazývaný ako kríž svätého Andreja – „andrejský“. V západnom prostredí sa v  rannom renesančnom maliarstve častejšie stretávame s krížom latinským. Okrem toho medzi jeho atribúty patrí evanjeliár, alebo zvitok, sieť s rybami a povraz.

Popis ikony:

Táto monumentálna ruská ikona z 18. storočia realizovaná technikou olejomaľby na dreve, v duchu západného umenia, zobrazuje centrálne svätého apoštola Andreja v celej postave. Apoštol na pozadí s realistickým stvárnením prírody a belasej oblohy s tmavými kopovitými oblakmi sa opiera o hnedé ramená kríža v tvare písmena X, z ktorého sú viditeľné iba tie horné. Odetý je v zelenom chitóne, spod ktorého mu vytŕčajú bosé chodidlá obuté v sandáloch. Vrchný červený plášť himation má upnutý sponou na pravom ramene. Má vlnité sivé vlasy a hustú kučeravú sivú bradu. Okolo hlavy má žltá nimbus nad ktorým je cirkevnoslovanský nápis jeho mena: Svätý apoštol Andrej.

Súčasťou ikony je aj šesť klejm v tvare obdĺžnika, umiestnených po tri na okraji ikony zľava a sprava, ktoré sú zdobené barokovými anjelmi a ornamentmi.

Popis klejm zľava doprava a zhora nadol:

1. Svätý apoštol Andrej rúca pohanské idoly, pohanského chrámu v meste Patras.
2. Svätý apoštol Andrej vzkriesil chlapca menom Egyptios, ktorý zomrel na následky horúčky, po prosbách chlapcovho otca Demetra.
3. Svätý apoštol Andrej ohlasuje Kristovho evanjelium v meste Patras v dome prokonzula Lisbija.
4. Svätý apoštol Andrej po modlitbách uzdravil ťažko chorého Sosija, významného obyvateľa mesta Patras.
5. Následkom kázaní svätého apoštola Andreja poslal rozhnevaný prokonzul Virin vojakov, aby k nemu priviedli apoštola. Jeden z vojakov v momente, keď vytasil meč, padol mŕtvy na zem, pričom ho apoštol po modlitbe vzkriesil.
6. Ukrižovanie svätého apoštola Andreja na kríži v tvare písmena X.

Duchovné posolstvo:

„Keď Andrej zostal u Ježiša a mnoho sa tam naučil, neutajil tento poklad v sebe, ale behom sa ponáhľal k svojmu bratovi, aby urobil na ňom účastným aj jeho. Všimni si, čo povedal svojmu bratovi: ‚Našli sme Mesiáša, čo v preklade znamená Kristus.‘ Vidíš, ako tu ohlasuje, čo sám za krátky čas pochopil? A prezrádza schopnosť Učiteľa, ktorý ich vedel o tom presvedčiť, ale aj ich nadšenie a svedomitosť, s akou sa hneď od začiatku usilovali poznať ho. Toto Andrejovo slovo vychádza zo srdca, ktoré úprimne túži po Kristovom príchode, očakáva, že príde z neba, a keď sa už zjavil, plesá s radosťou a ponáhľa sa zvestovať túto veľkú udalosť aj ostatným. Je prejavom bratskej dobroprajnosti, pekného vzťahu a úprimnej lásky pomáhať si navzájom v duchovných veciach. A všimni si Petrovu povahu. Aký je od začiatku ochotný a rýchly! Neotáľa, ale hneď uteká. Písmo hovorí: ‚Priviedol ho k Ježišovi.‘ Ale nech nik neodsudzuje Petra, že je ľahkoverný, keď prijíma slovo bez veľkého skúmania. Pravdepodobne mu brat presne a obšírne všetko porozprával. Ale evanjelisti všelikde všeličo hovoria v skratke, lebo sa usilujú byť struční. Napokon ani sa nehovorí, že Peter hneď uveril, ale: ‚Priviedol ho k Ježišovi.‘ Odovzdal mu ho, aby sa všetko naučil od neho.  bol tam aj iný učeník, ktorý sa usiloval o to isté. Ak Ján Krstiteľ povedal: ‚Hľa, Baránok‘ a ‚On krstí Duchom‘ a naznačil každému, že ho o tejto veci môže najlepšie poučiť Kristus, tak Andrej to urobil oveľa lepšie. Preto, že sa necíti schopný vysvetliť celé učenie, privádza svojho brata k samému prameňu svetla, a ten sa tak ponáhľa a teší, že neváha ani chvíľočku.“ (Sv. Ján Zlatoústy, Hom. 19, 1: PG 59, 120-121)   

Modlitba:

„Prvopovolaný apoštol nášho Boha a Spasiteľa Ježiša Krista, najvyšší stúpenec Cirkvi, všechválny Andrej, oslavujeme a zvelebujeme tvoju apoštolskú prácu, sladko spomíname na tvoj požehnaný príchod k nám, vzdávame vďaku tvojmu čestnému utrpeniu, ktoré si vytrpel pre Krista, bozkávame tvoje sväté mošči (ostatky), uctievame tvoju svätú pamiatku a vyznávame, že tak, ako je živý Pán, je živá aj tvoja duša a s ním na veky prebývaš na nebesiach, kde nás miluješ tou láskou, akou si nás miloval, keď si naplnený Svätým Duchom videl naše obrátenie sa ku Kristovi, a nielen nás miluješ, ale sa aj za nás prihováraš u Boha, vidiac v jeho svetle všetky naše potreby. Tak veríme a tak túto našu vieru vyznávame v chráme, ktorý bol na tvoju svätú pamiatku nádherne postavený, kde spočívajú tvoje sväté mošči, veríme, že prosby a modlitby ktoré predkladáme Pánovi, Bohu a nášmu Spasiteľovi Ježišovi Kristovi tvojim príhovorom vždy vypočuje a príjme, udelí nám všetko potrebné pre spásu nás hriešnych; aby tak ako ty si na hlas Pána zanechal rybárske siete a ustavične si ho nasledoval aj každý z nás netúžil po svojich potrebách, ale potrebách blížnych a túžil nie po pozemskom, ale nebeskom. Majúc v tebe prosebníka a príhovorcu za nás, svoju nádej skladáme v teba, veriac, že tvoja modlitba zmôže veľa pred našim Pánom a Spasiteľom Ježišom Kristom, ktorému patrí všetka sláva, česť a poklona s Otcom a Svätým Duchom na veky vekov. Amen.“ (Modlitba z Akatistu k apoštolovi Andrejovi Prvopovolanému)

V utorok 28.11. 2023 o 16:30 Vás srdečne pozývame na prednášku„Patriarcha  Fótios a byzantská ikonografia 9. storočia. Umenie v službe jednoty?”, ktorú prednesie HElic. Martin Mráz