ČO JE IKONA
Pojem ikony
Slovo ikona pochádza z gréckeho výrazu εικων [eikón] a znamená obraz. Ikona – svätý obraz, sprítomňuje osobu alebo udalosť (sviatok), ktorá je na nej vyobrazená. Viditeľným spôsobom zjavuje neviditeľný svet, neviditeľnú nebeskú realitu. Je zjavením a sprítomnením Kristovho kráľovstva.
Ikona je Božím slovom, ktoré je „zapísané“ prostriedkami výtvarného umenia. Preto pri “písaní” ikon neexistuje tvorivá sloboda, ale existuje kánon (pravidlo), ako má tá-ktorá ikona vyzerať. Na každej ikone tiež musí byť nápis, resp. nápisy, z ktorých je jasné, o akú ikonu ide. Úcta preukazovaná ikone prechádza na prvoobraz, teda na toho, kto je „predlohou”. Ikona nepatrí primárne do sféry umenia, ale do sféry náboženstva. Písanie ikon si vyžaduje značnú pokoru a duchovnú hĺbku u ikonopisca.
Ikona by sa dala charakterizovať ako modlitba vo farbách. Ikona nie je portrét ani obraz. Ikona sa podobá Písmu svätému. Je vyobrazením Trojjediného Boha Otca, Ježiša Krista, Ducha Svätého, Matky Božej Márie, anjelov, svätých a ďalších duchovných výjavov a svätých tajomstiev. Táto podobnosť musí byť potvrdená Cirkvou ešte pred posvätením ikony.
Keď sv. Bernadeta v Lurdoch bola pozvaná rozpoznať Pannu Máriu v troch obrazoch, pozastavila sa pri byzantskej ikone a povedala, že táto sa jej najviac podobá.
Ikona je pre nás príležitosť osobného stretnutia v milosti Ducha Svätého s tým, koho ikona predstavuje. Inými slovami povedané, miestom stretnutia so živým Trojjediným Bohom alebo svätým nie je drevená doska, nie farby, ale podobnosť prototypu, ktorý je sprítomnený ikonou. To vyjadril aj sv. apoštol Pavol, keď napísal: “My všetci s odhalenou tvárou hľadíme ako v zrkadle na Pánovu slávu a Pánov Duch nás premieňa na taký istý, čoraz slávnejší obraz.” (2Kor 3,18).
Svätý Ján Damascénsky, kňaz a učiteľ cirkvi, hovoril: „Neklaniame sa hmote. Klaniame sa Stvoriteľovi hmoty, ktorý sa stal hmotou (telom) kvôli nám, ktorý si zvolil svoj príbytok v hmote (tele) a cez ňu pripravil spásu“.
Pojem ikona má však aj širší význam. Čo je ikona si najlepšie uvedomíme vtedy, keď vezmeme do úvahy, že človek je ikonou Božou – obrazom Božím, presnejšie ikonou celej Najsvätejšej Trojice. Tým je vyjadrené aj to, že človek vo svojom vnútri vytvára spoločenstvo s Trojjediným Bohom. Plný význam tejto skutočnosti je rozumom nepochopiteľný. Len duchovná skúsenosť vďaka milosti Ducha Svätého môže človeku poodhaliť toto tajomstvo.
Ikona je určená našim zmyslom, konkrétne našim očiam. Ikony pôsobia na naše oči a otvárajú tak aj náš duchovný zrak. Môžeme duchovne uzrieť svetlo božského. Ikony ho totiž vyžarujú, viditeľne ho zjavujú. Modlitbou pred ikonou, uctievaním ikon uctievame samotného Boha a už na tomto svete zažívame jeho milosť prúdiacu skrze ikony. Z toho je tiež zrejmé, ako súvisia zmysly – naše oči – a duchovný zrak (srdce), a aké dôležité bolo poukázať na skutočnosť, akú rolu hrajú zmysly a celostné pojatie človeka pre porozumenie posolstva ikon.
Cieľ (úloha) ikony
Ikona má predovšetkým vizuálnymi prostriedkami znázorňovať pravdy viery, preto býva niekedy nazývaná "teológiou vo farbách".
Všetko, čo je na nej zobrazené, musí zodpovedať kresťanskému učeniu a byť zodpovedajúcim spôsobom schválené cirkvou. Ikona sa stáva rovnako autoritatívnym zdrojom informácií o viere ako napríklad Písmo a či dielo svätých otcov.
Veriaci môžu z ikony čítať rovnako ako trebárs z knihy. Z tohto dôvodu musí ikonopisec pracovať podľa šablóny a stvárňuje určité konkrétne témy, ktoré sú pevne zafixované ako tzv. ikonografické typy v ikonografických vzorkovníkoch (csl. podlinnik). Vo vzokovníku je vopred daná kompozícia aj základné farebné rozvrhnutie, ktorého sa tvorca musí přidržiavať. Vznik nových typov ikon je možný len s požehnaním cirkevnej autority.
Základnou zásadou tohto umenia je vyjadriť, nie slovom, ale bezprostrednejšie – v obrazoch – cirkevnú náuku a to prostredníctvom toho, že predstavuje jednotlivé udalosti dejín spásy. Ikona sa nemaľuje, ale podľa kresťanského ponímania sa píše. Nejde o maľbu (napodobňovanie reality), ale o písané slovo, znak, symbol. Ikona nie je realistický obraz, ale duchovný. V symboloch sa nám približuje nebeský svet v našom ľudskom chápaní. Ikona je pre kresťana darom Cirkvi k získaniu poučenia a Božej milosti. Cez ikonu pôsobí v cirkvi Vtelené Slovo Ježiš Kristus a Duch Svätý.
Zrodenie ikony
Zrodenie ikony je odvodené od zrodenia Božieho Syna, ktorý nie je iba Slovo, ktoré sa stalo telom, ale tiež Božím obrazom: „Kristus je obrazom neviditeľného Boha” (Kol 1,15). Ikona je Božie slovo – Logos, ktoré sa stalo viditeľným.
Sv. Ján apoštol v prvom liste hovorí: „Čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života. Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám.” (1Jn 1,1-3). Počutie a videnie, slovo a ikona oslovujú dnešných ľudí, ktorí túžia po vychutnaní poznania Slova.
Ikona a liturgia
Ikonou Božieho kráľovstva je liturgia. Všetko, čo sa deje na liturgii, ktorá má vždy takmer rovnako sa opakujúci priebeh, zodpovedá duchovným hodnotám, ktoré prebývajú v Božom kráľovstve. Stred liturgie je premenenie chleba a vína na Telo a Krv Ježiša Krista a Jeho prijímanie kresťanmi. Tým sa uskutočňuje zjednotenie človeka s Bohom.
Architektonické formy chrámu, maľby, ikony a iné obradové predmety nepredstavujú jednoducho zozbieranú jednotu vecí, ako je to napr. v múzeu. Tieto predmety ako časti jedného tela žijú v tom istom tajomnom živote. Sú zapojené do liturgického tajomstva, a tak ani na jednu ikonu sa nemôžeme pozerať mimo tohto tajomstva.
Ikona vo svojom vlastnom liturgickom význame posväcuje chrámy aj iné miesta. V domoch posväcuje rodinnú cirkev a život veriaceho robí jednou veľkou oslavou. Kresťan túži po liturgickom živote. Kedysi ikony neboli v domoch predmetmi dekorácie. Keď niekto vstúpil do domu, najprv sa sklonil pred ikonou a až potom pozdravil pána domu. Hosť si najprv uctil Boha a tým posvätil aj svoje ďalšie správanie sa k ľuďom.
V tom sú ukryté aj liturgické črty, lebo tak isto keď vstúpime do východného chrámu, sme zasiahnutí atmosférou sily nekonečného života. Tu každé sväté tajomstvo stojí akoby v očakávaní. A cítime aj to, že ten, ktorý sa ako Pokrm života dáva veriacim, oživuje aj predmety chrámu.
Ikona počas liturgie odkrýva poslanie cirkvi. Keď spievame:
My cherubínov tajomne predstavujeme (zobrazujeme) a životodarnej Trojici trojsvätú pieseň spievame, prestupujeme z pozemského do nebeského. Tajomne sa zúčastňujeme na Kristovej nebeskej liturgii. Tam pred veľkňazom Kristom, ktorému slúžia tisíce archanjelov a desaťtisíce anjelov, šestorokrídli, mnohookí a na perutiach sa vznášajúci cherubíni a serafíni, my veriaci tajomne predstavujeme (zobrazujeme) anjelov. Počas svätej liturgie sme v chráme živými ikonami. Miesto, na ktorom stojíš, sa mení na anjelskú oslavu a na anjelskú modlitbu. Tu a teraz každé spoločenstvo, obeta a prítomnosť je vďakyvzdaním. A v tejto veľkej symfónii veriaci pozerajúc na ikony môžu vidieť svojich vlastných bratov: praotcov, otcov, patriarchov, prorokov, apoštolov, kazateľov, evanjelistov, mučeníkov - ako tu prítomných, ktorí sa zúčastňujú na liturgii. Preto vo svätých ikonách vidíme nebeské príbytky a radujeme sa čistou radosťou.
Uctime si ikony, lebo ony nám predzvestujú vzkriesenie a budúcnosť nášho večného života.
Človek – ikona Božia
Podobnosť s Božím obrazom je predpokladom lásky. Celé stvorenie je preniknuté zákonom lásky a ním tvorené. Človek teda tiež stojí pod zákonom lásky.
Avšak v porovnaní so všetkými ostatnými stvoreniami je tu podstatný rozdiel: Človek sám má možnosť silou svojej slobodnej vôle odporovať tomuto zákonu, čo aj dosť často v skutkoch robí. Ale „byť obrazom Boha“ v človeku je nezničiteľné. Aj keď sa človek stratí ďaleko do „oblasti nevernej podobnosti“, Boží obraz, hoci zahádzaný, zostáva v ňom, a tým aj možnosť obrátenia, nehasnúca schopnosť lásky a očisťovania lásky Bohom.
Boh Otec má rád aj dušu obťaženú hriechmi, uviaznutú v neresti, zvábenú, vo vyhnanstve, v zajatí tela, väznenú pozemskými vecami, ponorenú v bahne, napokon cudzinca v nepriateľskej krajine, podľa slov proroka, znečisteného mŕtvolami, s ktorými bol pripočítaný do podsvetia (Bar 3,11). Áno, má ju rád aj takým spôsobom zavrhnutú a zúfalú. Napriek tomu môže taká duša niečo v sebe odkryť, čo jej dovolí dúfať nielen v odpustenie a milosrdenstvo. Boží obraz v každom človeku – v duši – mu dodáva odvahu túžiť po duchovnej svadbe so Slovom = Živým Ježišom. Nenechá nás báť sa vojsť do spoločného zväzku s Bohom a zľaknúť sa vstúpiť s Kráľom anjelov pod jeho sladké jarmo lásky.
Keď sa teda hocikto z nás, kto si zakladal na láske, môže aj tak vzdialiť od svojho pôvodného určenia, návrat k láske mu zostáva vždy otvorený, silou jemu vtlačeného Božieho obrazu. Cesta k očisteniu Bohom ostáva otvorená. Je to cesta k obnoveniu každého z nás v našej podobnosti s Bohom tým, že sa necháme viesť láskou Ducha Svätého a dovolíme, aby si z nás Duch Svätý urobil svoj nástroj.
Aj po najhorších poblúdeniach môže človek túžiť, aby sa stal tým, k čomu bol stvorený – totiž k úžas budiacemu zázraku podoby s Bohom, ktorý si vykračuje životom s nazeraním na Boha. Láska je totiž ono nazeranie na Boha, to je tá skutočná podobnosť s Bohom. Táto rovnakosť s Bohom v láske oddáva človeka a jeho dušu so Slovom, ktoré môže človeka pretvoriť na Boží obraz podľa vôle Boha Otca. Každý človek má od Boha Otca v sebe dar pripravenosti pripodobniť sa Slovu.
Každý z nás sme boli stvorení pre lásku a pre možnosť milovať a tak dosiahnuť svoje najvyššie naplnenie. Zákon lásky a možnosť milovať nám boli nezmazateľne vtlačené.
Zdroje:
[1] O ikonách, https://otvorenesrdcia.wordpress.com/2012/06/02/o-ikonach/
[2] Špidlík, T. : Tradice východu a západu v dialogu.
[3] Človek – ikona Božia, https://otvorenesrdcia.wordpress.com/2012/06/10/clovek-ikona-bozia/
[4] Nykl, H.: Pravoslavné ikony, http://www.rozhlas.cz/nabozenstvi/pravoslavi/_zprava/pravoslavne-ikony--521653
[5] Škoviera, A.: Slovníček liturgických a teologických pojmov, http://www.grkat.nfo.sk/Texty/slovnicek.html#Ikona
[6] Ikona a liturgia, In :Evdokimov, P.: Teológia Krásy.,
http://www.grkat.nfo.sk/Texty/evdokimov.html
[6] de Fiores, S.: Slovník spirituality, Karmelitánské nakladatelství, 1999