Ikona Obrezania Pána

Ikona Obrezania Pána

Pôvod ikony: Grécko; 18. storočie; 60 x 43,5 cm

Sviatok: 1. január

Biblické pozadie sviatku:

Po udalosti Kristovho narodenia dôležitou udalosťou v jeho pozemskom živote bola po ôsmych dňoch telesná obriezka a udelenie mena. Túto udalosť ako jediný z apoštolov spomína sv. apoštol a evanjelista Lukáš: „Keď uplynulo osem dní a bolo ho treba obrezať, dali mu meno Ježiš, ktorým ho anjel nazval skôr, ako bol počatý v matkinom lone.“ (Lk 2, 21) Ježiš Kristus, ako Boh a Zákonodarca nebol povinný zachovávať náboženské predpisy vyvoleného izraelského národa, avšak dobrovoľne sa im podriadil a zachoval ich.

            Zvyk obrezávať deti mužského pohlavia je veľmi starodávna prax medzi mnohými národmi Východu. Obriezka sa tradične uskutočňovala vo veku dospievania chlapcov v 13. alebo 14. veku života a bola považovaná za symbolický vstup do dospelosti muža. Ostrým kameňom sa odrezala predkožka pohlavného údu. Podľa mienky východných národov sa predkožka považovala za zdroj nečistoty, v dôsledku čoho bola obriezka vnímaná ako symbol mravnej očisty. Zvyčajne ju vykonával otec a pri tomto úkone dával chlapcovi meno po dedovi. U Židov sa obriezka konala na ôsmy deň po narodení a stala sa náboženským obradom. Obriezka bola symbolickým vyjadrením zmluvy uzatvorenej medzi Bohom a Abrahámom a jeho potomstvom, o čom píše kniha Genezis: „Boh potom povedal Abrahámovi: ‚Ty však zachovávaj moju zmluvu: ty, tvoje budúce potomstvo a všetky pokolenia! Toto je moja zmluva medzi mnou, vami a tvojím budúcim potomstvom, ktorú budete zachovávať: Každá osoba mužského rodu spomedzi vás bude obrezaná. Dáte si obrezať mäso svojej neobrezanej predkožky, to bude znamením zmluvy medzi mnou a vami. Z pokolenia na pokolenie budete na ôsmy deň po narodení obrezávať každého chlapca, či sa narodil v dome, alebo je kúpený za peniaze od cudzinca, teda nepochádza z tvojho potomstva. Obrezaný musí byť každý, čo sa narodil v tvojom dome, alebo bol kúpený za peniaze. Takto bude moja zmluva znamením večnej zmluvy na vašom tele.‘“ (Gn 17, 9 – 13)

            Predpis obriezky mal pre Židov ďalekosiahle následky. Obriezka bola predovšetkým symbolickým začlenením sa do židovského náboženstva a národa. Znamenalo to podriadiť sa zákonu a jeho predpisom, načo poukazuje aj sv. apoštol Pavol: „A znova dosvedčujem každému obrezanému, že je povinný zachovávať celý Zákon.“ (Gal 5, 3) Prostredníctvom obriezky sa každý Žid stal účastníkom požehnaní a zasľúbení, ktoré dal Boh svojmu ľudu. Nerešpektovanie zákona obriezky malo za následok vylúčenie z členstva v národe, čo potvrdzuje aj kniha Genezis: „Neobrezaný muž, ktorému by nebolo obrezané mäso predkožky, nech je vyobcovaný spomedzi svojho ľudu. Porušil moju zmluvu.“ (Gn 17, 14)

            Slovo „obrezanie“ sa v Starom zákone používa často v symbolickom význame. Keď sa hovorí o obrezaní či neobrezaní srdca, úst, či uší. Myslí sa tým byť poslušným Pánu Bohu, alebo sa proti nemu vzbúriť. Preto sv. prvomučeník Štefan vyčíta členom veľrady: „Vy tvrdošijní s neobrezanými srdcami aj ušami, vy vždy odporujete Duchu Svätému; tak ako vaši otcovia.“ (Sk 7, 51)

Teologická podstata sviatku:

Obriezka bola v Starom zákone znakom vyvoleného Božieho národa a poukazovala na vnútornú potrebu duchovnej čistoty, prostredníctvom ktorej sa Židia líšili od pohanov. Starozákonné obrezanie bolo predobrazom novozákonného krstu, ktorý nás vteľuje do Krista, čo potvrdzuje aj sv. apoštol Pavol: „V ňom ste aj boli obrezaní obriezkou, vykonanou nie rukami, ale Kristovou obriezkou — vyzlečením z telesnosti, keď ste s ním boli v krste pochovaní. Spolu s ním ste boli aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych.“ (Kol 2, 11 – 12) Pretože tak, ako bola obriezka povinnosťou pre každého kto chcel patriť do Izraelského národa, tak aj sväté tajomstvo krstu je nevyhnutné pre každého, kto sa chce stať kresťanom. Tak krst, ako aj obriezka symbolicky poukazujú na odstránenie vášní, skutočné pokánie a návrat k novému životu podľa Božích prikázaní.

            Vtelený Boží Syn nepotreboval telesnú obriezku, ale predsa sa chcel podriadiť tomuto zákonu, aby v prvom rade poukázal na skutočnosť, že on prijal na seba skutočné telo a nie falošné, alebo iluzórne, ako to učili niektorí heretici (dokéti). Aby niekto neskôr nemohol pochybovať o tom, že on bol skutočným človekom i Bohom, Bohočlovekom. Po druhé, aby dokázal, že pochádza z Abrahámovho potomstva, z ktorého mal vzísť očakávaný Mesiáš. A v konečnom dôsledku, aby nás naučil poslušnosti Bohu a trpezlivosti v utrpení a pokore.

            V deň obriezky podľa zvyku predpísaného zákonom novonarodený Spasiteľ dostal meno „Ježiš“. Avšak je dôležité poznamenať, že v tomto prípade mu meno nedala jeho matka Mária, ani pestún sv. Jozef, ale samotný nebeský Otec, ktorý prostredníctvom archanjela Gabriela zjavil toto meno Presvätej Bohorodičke pri udalosti zvestovania (porov. Lk 1, 31 – 33). Na silu a význam tohto mena, ktoré dal Boh Otec svojmu Synovi upozornil Kristus svojich učeníkom, pred svojim nanebovstúpením a vyslaním apoštolov na misiu ohlasovania evanjelia: „Tých, čo veria, budú sprevádzať tieto znamenia: V mojom mene budú vyháňať démonov a hovoriť novými jazykmi. Budú brať do rúk hadov, a keď aj niečo smrtonosné vypijú, neublíži im to. Na chorých budú klásť ruky a oni ozdravejú.“ (Mk 16, 17 – 18) O svätosti a sile Ježišovho mena svedčí sv. apoštol Pavol v liste adresovanom Cirkvi vo Filipách: „Preto ho (Krista) Boh nad všetko povýšil a dal mu meno nad každé meno, aby sa pri mene Ježiš zohlo každé koleno tých, čo sú na nebi, na zemi aj v podsvetí a aby každý jazyk vyznával na slávu Boha Otca: ‚Ježiš Kristus je Pán.‘“ (Flp 2, 9 – 11)

Historické pozadie sviatku:

Svedectvo o slávení sviatku Obrezania Pána v prostredí kresťanského Východu siaha do obdobia 4. – 5. storočia. Sv. Amfilochios, ikonijský biskup († okolo roku 395) kázal na tento sviatok. Na Západe sa spočiatku, od 6. storočia, tento sviatok slávil v Galii (dnešné Francúzsko), v Ríme až v 7. storočí. V 8. storočí bol zavadený do byzantského kalendára, kde figuroval ako jeden z dvanástich veľkých sviatkov. V tom čase pribudla aj Veľká večiereň sviatku, ako to dokazuje Menologion cisára Bazila. Kánon k tomuto sviatku zložil sv. Štefan Sabaita († 749). V súčasnosti sviatok Obrezania Pána, aj keď patrí medzi veľké sviatky, nie je súčasťou dvanástich veľkých sviatkov. Nemá ani predsviatok, ani obdobie po sviatku, slávi sa iba jeden deň.

Ikonografia sviatku:

Aj napriek tomu, že sv. apoštol a evanjelista Lukáš nepopisuje v texte svojho evanjelia bližšie okolnosti Kristovej obriezky, kresťanské umenie túto udalosť situovalo do chrámu. Dieťa zvyčajne drží v náručí Božia Matka. Na niektorých výjavoch je dieťa položené na stole pod baldachýnom. Vedľa nej stojí kňaz, ktorý v ruke drží nôž. Súčasťou kompozície je aj pestún sv. Jozef. Ikonografia tohto sviatku nezachovala veľa pamiatok. V Rusku, v príručkách pre maliarov sa kompozícia sviatku Obrezania Pána nenachádza. Príčinu tejto skutočnosti je potrebné hľadať v zákaze vykonávať obriezku, ktorý vydali byzantskí cisári.

Na Západe sa tento výjav objavuje v cykloch z Kristovho života. Od 10. storočia sa objavoval na ilustráciách kníh, na freskách a vitrážach, ba dokonca na sochách portálov a chórových lavíc. Pre stredovekú cirkev bola táto udalosť významná ako prvá príležitosť, pri ktorej bola preliata Kristova krv. Táto téma sa objavuje v talianskom renesančnom maliarstve a k jeho oživeniu prišlo v protireformačnom umení v jezuitských kostoloch. Ježišovo Tovarišstvo, pre ktoré meno Spasiteľa malo zvláštnu posvätnosť, kládlo dôraz na sviatok Obrezania Pána kvôli spojeniu obradu s pomenovaním dieťaťa.          

Popis ikony:

Grécka ikona z 18. storočia zobrazuje na zlatom pozadí interiér Židovského chrámu. Za červeným závesom sa nachádza štvorcový stôl prikrytý bielym obrusom, na ktorom leží nahé dieťa Kristus, ktorého pridržiava Bohorodička oboma rukami. Kristus svoj ustráchaný pohľad adresuje Matke. Za stolom sa k dieťaťu skláňa veľkňaz s nožom v pravici. Pohľady všetkých zúčastnených osôb smerujú k dieťaťu. V dolnej časti kompozície sa nachádza chlapec, ktorý v rukách drží dva holúbky, podobne ako to môžeme vidieť na ikonách sviatku Stretnutia Pána. Neoddeliteľnou súčasťou ikony je uprostred dolnej časti ikony postava sv. Bazila Veľkého odetého v biskupskom odeve, ktorého pamiatka sa v liturgickom kalendári v cirkvách grécko-slovanského obradu slávi 1. januára spoločne so sviatkom Obrezania Pána. Barokový rám ikony je zdobený typickým rastlinným ornamentom. V hornej časti ikony sa nachádza grécky názov ikony: Ή Περιτομή του Χριστού É Peritomé tu Christú Obrezanie Krista. Po stranách nimbu sv. Bazila Veľkého sa nachádza jeho grécke pomenovanie: Ό άγιος Βασίλειος O agios Basileos svätý Bazil.

Duchovný odkaz:

„Tam, teda v Starom zákone“, hovorí sv. Ján Zlatoústy, „je z obriezky len bolesť, avšak žiaden iný úžitok. Podľa tohto znaku sa rozoznávali Židia a odlišovali sa od ostatných národov, avšak naša obriezka, týmto mám na mysli milosť krstu, je bezbolestným liekom, ktorý je pre nás prameňom nespočetných blah a dobier. Napĺňa nás milosťou Svätého Ducha a nevyžaduje si žiaden presne stanovený čas, ako tam, ale každému aj v nezrelom (nedospelom) veku, či v strednom, alebo aj v samotnej starobe, je umožnené prijímať toto nie rukou učinené obrezanie, ktoré nie je ťažké absolvovať, ale prostredníctvom ktorého sa zbavujeme bremena hriechov a získavame odpustenie prehrešení, učinených v priebehu celého života.“

Modlitba:

Keď Spasiteľ schádzal k ľudskému rodu, prijal ovinutie plienkami. Neštítil sa telesnej obriezky, podľa Matky osemdňový, podľa Otca bezpočiatočný. K nemu, veriaci, volajme: Ty si náš Boh, zmiluj sa nad nami! (stichira z Veľkej večierne sviatku)

Sedíš na výsostiach na ohnivom tróne s bezpočiatočným Otcom i svojím božským Duchom, a predsa sa ti zaľúbilo narodiť sa na zemi zo Služobníčky, zo svojej Matky, ktorá nepoznala muža, Ježiš, a preto si bol tiež obrezaný na ôsmy deň ako človek. Buď sláva tvojej predobrej rade, buď sláva tvojmu plánu, buď sláva tvojmu zostúpeniu, jediný Milujúci ľudí! (tropár sviatku Obrezania Pána)