Ikona Zosnutia Presvätej Bohorodičky
Ikona Zosnutia Presvätej Bohorodičky
Pôvod ikony: Centrálne Rusko; okolo roku 1800; 44,3 x 38,1
Sviatok: 15. august
Písomné pramene sviatku:
Na konci svojho pozemského života vstupuje Bohorodička do Božieho tajomstva, keď je s telom i dušou prenesená do neba. Toto je viera cirkvi prvých storočí, aj keď nemala svoj prameň vo Svätom písme. Jediným historickým prameňom udalosti Zosnutia je posvätná tradícia prvých storočí, viera kresťanov odovzdávaná z pokolenia na pokolenie, ktorá nachádza svoj výraz v apokryfných spisoch. Vznikajú tak k tomuto sviatky hymny a homílie svätých otcov Cirkvi, ktoré vychádzajú z tradície aj apokryfov.
V súvislosti so sviatkom Zosnutia Bohorodičky uvádzajú apokryfné evanjeliá: „Tri dni pred zosnutím Boh poslal k Bohorodičke archanjela Gabriela, ktorý sa jej zjavil neďaleko Olivovej hory s palmovou ratolesťou v rukách a oznámil jej deň a hodinu zosnutia. Ako uvádza tradícia, stalo sa to v roku 48. Apoštoli z rôznych kútov sveta boli do Jeruzalema prenesený na nebeských oblakoch. Pripravujúc sa na odchod z tohto sveta Bohorodička nariadila vyzdobiť miestnosť i lôžko, pookiadzať a zapáliť sviece. Postarala sa aj o to, že jej dva plášte, ako aj ostatné veci, ktoré boli dielom jej rúk, darovala vdovám a pannám žijúcim pri nej. V súvislosti so svojim prečistým telom dala príkaz, aby bolo pochované blízko Jeruzalema v Getsemanskej záhrade medzi hrobmi svojich rodičov a snúbenca Jozefa. Všetkých, ktorí sa s veľkým zármutkom prišli rozlúčiť, povzbudzovala slovami útechy a lásky. Ležala na vyzdobenom lôžku a pokojne čakala na svoj odchod do neba. Zrazu neobyčajné svetlo naplnilo príbytok a všetci uvideli Ježiša v sprievode anjelov a svätých, ktorý pristúpil k lôžku Bohorodičky a do svojich rúk prijal jej prečistú dušu. Bohorodička s radosťou odovzdala dušu do rúk Syna, ktorý ju v sprievode anjelov vynášal do neba. Božia Matka akoby usnula pokojným spánkom, pričom jej tvár žiarila a z tela sa šírila príjemná vôňa. Svätí apoštoli si s veľkou bázňou bozkom uctili telo Márie a za spevu posvätných hymnov ju na lôžku odprevádzali k miestu jej pochovania. Tento pohrebný sprievod stretol aj židovský kňaz Athonius (niektorí iní autori hovoria o Jefoniášovi), ktorý zapochyboval o svätosti Bohorodičky, a tak sa pokúsil poškvrniť jej telo tým, že ho chcel z lôžka zhodiť na zem. Ale len čo sa rukami dotkol lôžka, anjel mu ich odťal. Aby Bohorodička nikoho v deň svojho odchodu do neba nezarmucovala, modlitbami apoštolov a po pokání Athonia (tradícia hovorí, že sa dal pokrstiť), ho uzdravila vo chvíli, kedy sa odťaté prsty dotkli jej prečistého tela. Božiu Matku uložili apoštoli do jaskyne a k vchodu privalili veľký kameň. Na tretí deň po pohrebe prišiel k hrobu apoštol Tomáš, ktorému bolo ľúto, že sa s Bohorodičkou nestihol rozlúčiť, a chcel ju tak poslednýkrát vidieť. Apoštolom sa ho uľútostilo, a tak otvorili hrobku, aby sa poklonil a vzdal úctu Božej Matke. Ale na veľké prekvapenie všetkých tam telo nebolo, iba plášť – maforion, z ktorého sa šírila ľúbezná vôňa.“
Historické pozadie sviatku:
Jedným z najstarších sviatkov sláveným na kresťanskom Východe, bol sviatok „Pamiatka Božej Matky“, ktorý mal všeobecný charakter a spájal sa predovšetkým s božským materstvom. V Konštantinopole, kde sa tento sviatok slávil od začiatku 5. storočia, pripadal na 25. december alebo na nasledujúci deň a spájal sa s Kristovým narodením, ale v Jeruzaleme sa nazýval „Deň Márie Theotokos“ a slávil sa 15. augusta. Miestom slávenia bol chrám Kathismy – miesto odpočinku Bohorodičky, kde podľa tradície Mária odpočívala. Za miesto jej zosnutia bolo považované večeradlo na vrchu Sion.
Na začiatku 6. storočia sa tento sviatok so spomienkou na zosnutie Bohorodičky slávil Бv Palestíne a Sýrii 15. augusta. Cisár Maurícius (582 – 602) rozšíril slávenie tohto sviatku po celej Byzantskej ríši a nariadil sláviť ho podľa jeruzalemskej tradície 15. augusta. Liturgické slávenie so sprievodom k hrobu sa zameriavalo na odchod Božej Matky z tohto sveta, čím sa dôraz kládol na smrť, aj keď hlavnou ideou bola oslava Bohorodičky v nebi, čo vyjadruje aj názov sviatku v prostredí východných cirkví byzantskej tradície (gr. Κοιμησις τες Θεοτοκου, csl. Успение Богородицы, Uspenije Bohorodicy – Zosnutie Bohorodičky). Na západe až päťdesiat rokov po cisárovi Mauríciovi zaviedol tento sviatok pápež Teodor I. (642 – 649), pochádzajúci z Jeruzalema. Zo začiatku mal tento sviatok na západe rovnaký názov ako na východe, teda Zosnutie, avšak storočie po pápežovi Sergejovi I. (687 – 702) sa tento názov zmenil na Nanebovzatie Panny Márie, ktorý sa v prostredí západnej Cirkvi užíva dodnes. V prostredí západnej Cirkvi zvlášť od obdobia Prvého vatikánskeho koncilu (1869 – 1870) sa čoraz častejšie ozývali hlasy, aby prvotná viera Cirkvi spájajúca sa s tajomným zosnutím a nanebovzatím Bohorodičky bola definovaná dogmou. To sa nakoniec stalo v roku 1950, za pápeža Pia XII., ktorý bullou Munificentissimus Deus vyhlásil dogmu o Máriinom nanebovzatí. Táto dogma nehovorí o okolnostiach Máriinho odchodu z tohto sveta, ale iba potvrdzuje hlavnú pravdu nanebovzatia, pravdu, ktorá bola súčasťou viery prvých storočí, že „nepoškvrnená Božia Matka Mária, vždy Panna, bola po skončení svojho pozemského života vzatá s telom i dušou do nebeskej slávy“.
V prostredí východných cirkví byzantskej tradície sa bezprostredne so sviatkom Zosnutia spájajú ešte dva sviatky Bohorodičky: Uloženie úctyhodného rúcha našej presvätej Vládkyne a Bohorodičky v Blachernách, sviatok sa slávi 2. júla a Uloženie úctyhodného pásu našej presvätej Vládkyne a Bohorodičky, tento sviatok sa slávi v posledný deň liturgického roka – 31. augusta.
Teologická podstata sviatku:
Udalosť, keď Bohorodička ukončila pozemskú púť a bola s telom i dušou vzatá do neba, je podstatou bohoslužieb sviatku Zosnutia. Byzantská tradícia zdôrazňuje, že Máriin život vrcholí v tajomstve zosnutia, ktoré podstúpila po smrti svojho Syna. Od začiatku je Bohorodička spätá s tajomstvom vtelenia, keď si ju Boh vyvolil, aby sa stala Božou Matkou a sprostredkovateľkou toho, že Boh sa stal človekom. Táto jednota s Kristom je charakteristická od jeho počatia až po kríž, kde sa Bohorodička na Golgote pripája k obete Syna, ktorá bola vo vzkriesení zavŕšením jeho vtelenia. A tak Božia Matka vo chvíli, keď bola Bohom povolaná zanechať tento svet, odovzdáva svoju dušu do rúk svojho Syna a nášho Spasiteľa. Vyjadruje to aj druhý sedalen utierne z posviatku : „Do rúk toho, ktorý sa kvôli nám stal z teba človekom, si odovzdala dušu, keďže je tvojím Tvorcom a Bohom a prešla si do neporušiteľného života. Preto ťa dôstojne velebíme, jediná Čistá a Nepoškvrnená, opravdivo vyznávame, že si Bohorodička a voláme: Pros Krista, ku ktorému si prešla, aby spasil naše duše.“
Bohoslužobné texty často potvrdzujú skutočnosť, že Zosnutie Bohorodičky a jej nanebovstúpenie je radostnou udalosťou nie len pre ňu samotnú, ale aj pre nás veriacich: „Poďte, zhromaždenie milujúcich sviatky, poďte, utvorme chór spevákov, poďte, piesňami ovenčime cirkev odpočinkom Božieho stánku. Dnes totiž nebesia otvárajú náručie, keď berú k sebe tú, čo porodila toho, ktorého nikto obsiahnuť nemôže. A zem, keď odovzdáva Prameň Života, ozdobuje sa požehnaním a velebou. Anjeli tvoria chór s apoštolmi a preľaknuto upierajú oči na tú, čo prechádza zo života do života, čo Pôvodcu života priviedla na svet. Všetci sa jej pokloňme a žiadajme: Vládkyňa, nezabudni na svojich blízkych, čo verne sviatkujú tvoje presväté zosnutie.“ (lítijná stichira sviatku) Túto radostnú skutočnosť nádherne vyjadruje aj stichira na „chvalite“ z utierne sviatku: „Presvätá nepoškvrnená Panna, z tvojho slávneho zosnutia sa radujú nebesá. Anjelské voje jasajú. Všetci piesňami tvoj odchod do nebies sprevádzajú. Raduje sa celá zem, lebo ako Matka odchádzaš k nášmu Kráľovi. Ty si zbavila ľudský rod prarodičovského odsúdenia.“
Od obdobia 8. stor. sa v byzantskej cirkvi objavujú početné svedectvá, ktoré vychádzajú z apokryfov. Veľký kazatelia a teológovia tých čias vo svojich dielach nádherne zvelebujú zosnutie Bohorodičky, čo je dôkazom toho, že pre cirkev v Konštantínopole bolo Zosnutie Bohorodičky najväčším mariánskym sviatkom. V prostredí západnej cirkvi nadobúdal sviatok Nanebovzatia Panny Márie (Zosnutie Bohorodičky) v období 10. storočia stále väčší význam, ale z dôvodu pranierovania apokryfov (čítanie apokryfov zakázala západná cirkev gelaziánskym dekrétom na konci 5. storočia) neexistovala homiletická tradícia. Na základe týchto skutočností sa západná cirkev obracia na byzantskú tradíciu a začínajú sa prekladať homílie gréckych cirkevných otcov.
Ikonografia:
Ikonografia sviatku vznikla v prostredí byzantského umenia na základe apokryfných textov, liturgických hymnov a homíliách svätých otcov Cirkvi. Základná schéma zobrazuje Božiu Matku ležiacu na lôžku, v dome medzi izbami. Ruky má prekrížené na hrudi. Po stranách lôžka sú umiestnené veľké svietniky so zažatými sviecami. Pri hlave Bohorodičky stojí sv. apoštol Peter, ktorý okiadza kadidlom a vedľa neho sv. apoštol Ján, ktorý sa skláňa a bozkáva Božiu Matku. Pri jej nohách stojí sv. apoštol Pavol. Dookola stoja ďalší apoštoli a svätí biskupi: Dionýz Areopagita, Hierotej a apoštol Timotej, ktorí držia v rukách Evanjeliáre, súčasťou výjavu sú aj plačúce ženy. Nad Bohorodičkou stojí Kristus, držiac v rukách jej svätú dušu, v podobe novorodenca, zavinutú do bieleho plátna. Krista obklopuje veľká svätožiara – mandorla s mnohými anjelmi. Vo vrchnej časti ikony sú vo vzduchu dvanásti apoštoli, ktorí prichádzajú na nebeských oblakoch. V pravej časti ikony je v izbe sv. Ján Damasský, ktorý drží rozvinutý zvitok s textom: „Dôstojne ťa prijali, ó Najsvätejšia, ako živé nebo božské nebeské príbytky“. A v ľavej časti sv. Kozma hymnograf drží v rukách zvitok s týmito slovami: „Poznám ťa ako smrteľnú ženu, ale nadprirodzenou mocou aj ako Bohorodičku, Najčistejšia“. Pred lôžkom stojí, alebo kľačí Žid na kolenách. Odseknuté zápästia jeho rúk sú prichytené k lôžku. Pred ním stojí anjel s vytaseným mečom.
V súvislosti s ikonografiou sviatku Zosnutia Bohorodičky je potrebné spomenúť ešte dva iné opisy ako ich uvádza Hermeneia – ikonografická príručka pre ikonopiscov s náčrtmi kompozícií (rus. подлинник – podlinník). Hoc zachytávajú len isté fragmenty spájajúce sa s touto udalosťou, predsa sa týkajú predmetného sviatku. Prvý opis ponúka návod ako stvárniť scénu pochovania Bohorodičky: Uprostred hrobu (jaskyne) sv. apoštol Peter pridržiava hlavu Presvätej Bohorodičy a oproti nemu pridržiava jej nohy sv. apoštol Pavol. Sv. apoštol Ján ju uctieva bozkom. Okolo nich sú zhromaždení ostatní plačúci apoštoli so zažatými sviecami. Druhý opis poukazuje na vystúpenie Bohorodičky do neba: Okolo otvoreného prázdneho hrobu (jaskyne) stoja prekvapení apoštoli. Uprostred nich sv. apoštol Tomáš držiac v rukách pás Bohorodičky ho ukazuje apoštolom. Nad nimi sa vo vzduchu na oblakoch vznáša do neba Presvätá Panna. Vedľa nej sv. apoštol Tomáš na oblaku prijíma z jej rúk pás.
Hoci sa viera v tajomné zosnutie a nanebovzatie Bohorodičky formovala od 6. storočia, v ikonografii sa prejavila neskôr, čo potvrdzujú aj zachované pamiatky, v byzantskej cirkvi z 10. a v západnej z 11. storočia. Najstarším zachovaným zobrazením s touto tematikou je freska z chrámu gruzínskeho mesta Ateni Sioni, datovaná do obdobia rokov 904 – 906.
Výjav tohto sviatku má horizontálnu os, ktorú prezentuje smrteľné lôžko s telom Bohorodičky, a vertikálnu os na ktorej sa nachádza Kristus s dušou Matky, symbolicky zobrazenej v podobe novorodenca povitej do bieleho plátna. S takýmto zobrazením sa stretávame na byzantských slonovinách z 10. storočia, ktoré zdobia evanjeliáre Ota III. a Henricha II. V 13. storočí sa objavuje scéna na mozaikách v Dafni a v Martorane v Palerme, ako aj na ruskej ikone z predmongolského obdobia (ikona sa v súčasnosti nachádza v Tretiakovskej galérii v Moskve). V 11. storočí pribúdajú do skupiny apoštolov pri lôžku Bohorodičky aj štyria biskupi, o ktorých sa dozvedáme z apokryfov: apoštol Jakub mladší (prvý jeruzalemský biskup), Dionýz Areopagita (aténsky biskup), Hierotej (aténsky biskup) a apoštol Timotej (efezský biskup). Poznáme ich na ikonách aj podľa typického biskupského odevu – sakosa (zväčša polystaurione – symbolická dekorácia liturgického rúcha s mnohými krížikmi) a s omoforom, ale bez mitry. Iný variant môže zobrazovať prepodobných otcov Jána Damaského a Kozmu Jeruzalemčana, majumského biskupa, veľkých hymnografov ospevujúcich zosnutie Bohorodičky, ktorí sú zobrazení s knihami v rukách. Za biskupmi sa neskôr objavujú v ikonografii sviatku aj plačúce ženy. Súčasťou vertikálnej osi ikony je okrem postavy Krista aj scéna prenesenia duše Bohorodičky do neba, zobrazená vo vrchnej časti ikony. V 11. storočí sa objavuje na ikone Zosnutia Bohorodičky podľa apokryfných prameňov scéna, keď na oblaku, alebo oblakoch prichádzajú apoštoli do Jeruzalema, a sú zobrazení po stranách v hornej časti ikony. V období 12. storočia, podľa iných autorov od začiatku 13. storočia sa v kompozícii zosnutia objavuje apokryfná scéna so židovským kňazom Jefoniášom (Athoniom), ktorému anjel s mečom odtína ruky. Pravdepodobne v 13. storočí dochádza k ďalšiemu obohateniu scény, keď sa na vertikálnej osi objavuje zmenšená postava Bohorodičky sediacej na tróne a obklopenej okrúhlou mandorlou, ktorú vynášajú do neba dvaja anjeli. Tento prvok je paralelný so zobrazením Krista na ikonách nanebovstúpenia, pričom nahrádza skorší motív zobrazujúci vynášanie do neba duše Bohorodičky.
Byzantský kánon v súvislosti s popisom umiestnenia jednotlivých ikon a sviatkov v interiéri chrámu uvádza, že ikona sviatku Zosnutia Bohorodičky, ako jeden z dvanástich hlavných sviatkov sa umiestňuje uprostred západnej steny chrámovej lode, čo je zvlášť evidentné na Balkáne, Cypre a Sicílii, pričom v Rusku sa v tejto časti chrámu umiestňuje ikona Posledného súdu.
Na Západe byzantský typ zobrazenia Zosnutia Bohorodičky prechádza ďalšou fázou vývoja, kde sa kladie dôraz na oslávenie Božej Matky, ktorý vrcholí v scéne korunovania Márie. Otcovu ruku, ktorá drží zlatú korunu nad Máriou. možno vidieť už napríklad na mozaike katedrály v Parenze, postavenej biskupom Eufrasiom (535 – 543). Táto koruna symbolizuje veľkosť božského materstva, veľkoleposť tej, ktorá je Matkou Kráľa vesmíru, Matkou Pantokratora. Realistické zobrazenia západného umenia pretvorili túto počiatočnú myšlienku na výjav, ktorý sa prezentoval aj v iných formách, ako napríklad korunovanie Márie vykonané Otcom a neskôr troma osobami Svätej Trojice.
Presvätá Bohorodička
Božia Matka leží na bohato zdobenom lôžku, ktoré dominuje spodnej rovine ikony. Na niektorých ikonách sa pod hlavou Božej Matky nachádza poduška (vankúš). Má zatvorené oči a vo väčšine prípadov ruky prekrížené na hrudi. Na jej kráľovskú dôstojnosť poukazuje nielen tmavočervený až bordový maforion, ale aj tmavočervená – bordová látka zdobiaca lôžko. S podobným motívom sa stretávame aj na ikone Kristovho narodenia, kde Bohorodička leží pred jaskyňou na červenej poduške.
Na niektorých ikonách Zosnutia Bohorodičky sa stretávame s tým, že okrem tradičného zobrazenia Božej Matky ležiacej na lôžku sa v hornej časti ikony nachádza Bohorodička v okrúhlej mandorle, ktorú nesú do neba dvaja anjeli. Je odetá je v tradičnom odeve a to v modrom chitóne a bordovom maforiu. V niektorých prípadoch je celá v bielom. Mandorla, ktorú tvoria tri kruhy v modrastých odtieňoch, ako symbol božstva, troch osôb Svätej Trojice, ktoré sú identické s mandorlou obklopujúcou Krista, ako napríklad na ikonách Premenenia, Zostúpenia do podsvetia, či Nanebovstúpenia. Panna vystúpila do nevýslovného tajomstva toho, s ktorým bola spojená počas svojej existencie. Ikony niekedy zobrazujú nad mandorlou aj časť neba. Je symbolicky zobrazené v podobe pootvorených dvojkrídlových dverí s množstvom nebeských zborov. Vľavo od dverí z pohľadu diváka je v kruhu sediac na tróne zobrazený Pán zástupov – Sabaot v podobe starca. Vpravo odo dverí je stavba s pôdorysom v tvare rovnoramenného kríža ako symbol nebeského Jeruzalema.
V bohoslužobných textoch sviatku sa objavuje aj myšlienka, ktorá smrteľné lôžko Bohorodičky spája so symbolickým rebríkom do neba: „...Prameň života sa do hrobu dáva a hrob rebríkom do neba sa stáva...“ (stichira večierne sviatku). Pri pohľade na smrteľné lôžko Bohorodičky na ikone Zosnutia Bohorodičky môžeme konštatovať, že sa istým spôsobom podobá na čln. Môžeme ho vnímať ako predobraz Cirkvi, ako koráb, v ktorom sa zachránime a ktorý nás preplaví na druhý breh – miesto večného života v Božom kráľovstve.
Ježiš Kristus
Zobrazený je v centre ikony sviatku. V rukách drží dušu Matky, ktorá je symbolicky zobrazená v podobe novorodenca povitého do bieleho plátna. Túto scénu, kde Kristus drží dušu Márie, môžeme porovnať s ikonografickým typom Bohorodičky – Hodigitrie. V tomto prípade Bohorodička drží zväčša na ľavej ruke dieťa – Krista, na ktorého ukazuje pravicou. V tomto geste Božej Matky je vyjadrená pravda, že pre všetkých ľudí je on – Kristus cestou k spáse. Kristus sa prostredníctvom Márie stal človekom, avšak Mária prostredníctvom svojho Syna Krista bola v chvíli zosnutia oslávená a zbožštená.
Maliari zobrazujúc dušu Bohorodičky v rukách Krista symbolicky vyjadrujú skutočnosť, že Kristus premohol smrť a je darcom večného života, do ktorého vovádza aj dušu Matky. Dušu Bohorodičky v rukých Syna spomínajú aj lítijné stichiry z večierne sviatku: „Dnes nad cherubínov slávnejšia nebeská kráľovná do rúk svojho Syna odovzdáva svoju presvätú dušu, lebo svojou vznešenosťou prevýšila všetko tvorstvo a pre nesmiernu čistotu stala sa príbytkom večného Boha...“ „Ospevujte, ľudia, Matku nášho Boha. Ospevujte ju, lebo svoju prekrásnu dušu odovzdáva do svätých rúk svojho Syna, ktorý z nej panensky prijal telo...“ Duša Bohorodičky v rukách Božieho Syna – Krista je symbolickým vyjadrením jej narodenia pre nebo v momente zosnutia. S touto myšlienkou sa stretávame v Cirkvi pri slávení dní svätých, keď si Cirkev pripomína nie deň ich narodenia, ale smrti – deň narodenia pre nebo. Výnimku tvorí iba Kristus, Bohorodička a Ján Krstiteľ, v ktorých prípade Cirkev slávi aj pamiatku ich pozemského narodenia. Kristus nie je zobrazený v tradičnom odeve, t.j. v červenom chitóne a modrom himatione, ale podobne ako na ikonách Premenenia, Zostúpenia do podsvetia, či Nanebovstúpenia v zlatistom odeve, ako symbol jeho zbožšteného, osláveného tela, čo potvrdzuje aj zobrazenie mandorly – modrasté odtiene nebeských sfér s anjelmi obklopujúcich celú postavu Krista.
V zobrazení Krista na ikone Zosnutia Bohorodičky nachádzame istú analógiu s ikonou Zostúpenia do podsvetia. Tam Spasiteľ zostupuje do podsvetia, aby držiac za ruky oslobodil spravodlivých Starého zákona. A tu Kristus zostupuje na zem k vlastnej Matke, aby ju na rukách voviedol do nebeskej slávy, ako to vyjadruje ikona Zosnutia. Z tohto pohľadu je evidentné, že sviatok Zosnutia Bohorodičky je spätý s Paschou. Kristovo vzkriesenie prinieslo každému človeku nový život. Bohorodička je prvou, ktorá sa stala účastná tohto života telom i dušou. Túto skutočnosť nádherne vyjadruje tropár Paschy: „Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval.“
Apoštoli
Početnú skupinu na ikone Zosnutia tvoria apoštoli, ktorí boli účastní pozemskej rozlúčky s Božou Matkou. Ich prítomnosť sa spomína aj v bohoslužbe sviatku: „Zásahom Božej prozreteľnosti zo všetkých končín prišli svätí apoštoli a bozkom si uctili tvoje presväté ruky...“ (stichira z večierne sviatku). „Ctihodný zbor múdrych apoštolov sa zázračne zhromaždil, aby slávne odprevadil do hrobu tvoje presväté telo...“ (sedalen utierne sviatku). „Riadením Božím zo všetkých končín zeme zišli sa apoštoli, aby ťa pochovali, Bohorodička. Ale keď videli, že ťa tvoj Syn odnáša k nebesám, radostne ťa pozdravili slovami Gabriela: ‚Raduj sa, Nositeľka Božstva, buď požehnaná jediná žena pre božské materstvo nad anjelov vyvýšená.‘“ (stichira z utierne sviatku)
Na niektorých ikonách sviatku sú zobrazení dvakrát. V hornej časti ikony zostupujú na oblakoch k Bohorodičke v prítomnosti anjelov. V dolnej časti ikony sú zhromaždení pri lôžku Bohorodičky. Zázračné zhromaždenie apoštolov, ktorých anjeli na oblakoch zhromaždili zo všetkých končín zeme (ich počet symbolizuje dvanásť kmeňov Izraela), je symbolickým vyjadrením zhromaždenia všetkých národov v Jeruzaleme, ktoré sa uskutoční v čase druhého slávneho príchodu Krista na zem. Zázračné zhromaždenie apoštolov uvádza aj sv. Ján Damaský v homílii sviatku Zosnutia Bohorodičky: „...Tých, čo boli roztrúsení po všetkých končinách zeme..., na božský príkaz priviedol oblak akoby sieť, do Jeruzalema... Boli teda prítomní priami svedkovia a služobníci slova, aby pomáhali, ako sa patrilo, aj jeho Matke a aby od nej prijali požehnanie...“ Túto skutočnosť nachádzame aj v apokryfných evanjeliách. „Vo chvíli, keď sa Bohorodička chcela opýtať Jána, odkiaľ a prečo prišiel do Jeruzalema, už všetci učeníci stáli vedľa dverí jej izby, okrem Tomáša. Prišli na oblaku a privítali sa s Bohorodičkou skloniac v úcte hlavu so slovami: ‚Raduj sa, Mária, naplnená láskou, Pán s tebou!‘... Toto sú učeníci, ktorí prišli na oblaku: evanjelista Ján a jeho brat Jakub, Peter a Pavol, Andrej, Filip, Bartolomej, Matúš a Matej... Bohorodička sa im prihovorila: ‚Prosila som svojho Syna ešte pred tým než podstúpil mučenícku smrť, aby ste všetci boli prítomní v čase mojej smrti, a on mi prisľúbil tento dar. Vedzte, že zajtra sa uskutoční moje vystúpenie na nebo. Bdejte a modlite sa so mnou, aby v čase keď sa zjaví Pán, aby zobral moju dušu, našiel vás pripravenými!‘ Všetci prisľúbili, že budú bdieť... v bdení a za spevu žalmov a iných piesní strávili celú noc.“
V dolnej časti ikony sú apoštoli zhromaždení okolo lôžka Bohorodičky. Jedna skupina s apoštolom Petrom v popredí je umiestnená pri hlave Bohorodičky a druhá s apoštolom Pavlom pri nohách. Rozpoznať sa dá aj miláčik Pána – sv. Ján, ktorému Kristus na Golgote visiac na kríži odovzdal do opatery svoju Matku. Teraz sa skláňa k lôžku Bohorodičky podobne ako pri Poslednej večeri k hrudi Spasiteľa.
Anjeli
Tak v bohoslužobných textoch, ako aj homílii sv. Jána Damaského sa hovorí o prítomnosti anjelov, ktorí oslavujú smrť Božej Matky. Je preto prirodzené, že nechýbajú ani na ikone sviatku Zosnutia Bohorodičky. V stichire Veľkej večierne sviatku sa modlíme: „Tvoju smrť oslavujú nebeské mocnosti: prestoly, kniežatstvá i panstvá, sily, cherubíni i strašní serafíni. Aj ľudia na zemi sa radujú. Blahoželajú ti k sláve, ktorou ťa Boh obdaril. Pred tebou spolu s anjelmi a archanjelmi padajú na zem králi a všetci spolu ti spievajú: ‚Raduj sa, milostiplná, Pán s tebou.‘ Skrze teba udeľuje svetu hojné milosti.“ Sv. Ján Damaský na základe bohoslužobných textov rozvíja myšlienku o prítomnosti a úlohe anjelov prítomných pri udalosti jej zosnutia: „Anjeli tvoria zástupy, archanjeli plesajú a panstvá oslavujú. Spoločne s nimi sa tešia sily, ospevujú mocnosti, radujú sa kniežatstvá. Zvelebujú tróny, za spevu hymnov vítajú cherubíni a oslavujú serafíni...“
Na ikone sú evidentné tri skupiny anjelov. Prvá skupina sa nachádza v modrastej mandorle obklopujúcej Krista. Tu sú zobrazení šesťkrídli serafíni, ktorí svedčia o tom, že oslávený Pán zostúpil k svojej Matke z nebeskej slávy. Druhú skupinu tvoria anjeli rozmiestnení v hornej časti ikony. Tu každý z anjelov pomáha apoštolom, prichádzajúcich na nebeských oblakoch, aby zostúpili k lôžku Bohorodičky. Ich postavy sú orientované ku Kristovi v centre ikony, ktorý drží v rukách dušu Bohorodičky. Do tretej skupiny patria archanjeli Michal a Gabriel, ktorí vynášajú do neba Božiu Matku obklopenú, podobne ako Kristus, mandorlou v tvare kruhu. Z pozemského Jeruzalema – Božieho mesta, prenášajú Bohorodičku do nebeského Jeruzalema.
V ruskej ikonografii sa táto scéna len zriedkavo zaobíde bez zobrazenia plamenného cherubína, ktorý stráži rajskú bránu. Podľa Gregora Turského Kristus následne odovzdá dušu svojej Matky archanjelovi Michalovi, ale podľa tvrdenia Pseudo-Meletia ju dáva obom archanjelom Michalovi a Gabrielovi. Tak ako sa zmieňujú synaxáre (súbor poznatkov o živote svätých a cirkevných sviatkoch), archanjel Michal, podobne ako anjeli pri pohreboch a zádušných bohoslužbách, vystupuje ako eschatologický anjel sprevádzajúci duše zosnulých. Na väčšine ikon tohto typu sa zobrazuje celá skupina anjelov, ktorí zostupujú k smrteľnému lôžku Bohorodičky. Vyjadruje to aj stichira utierne sviatku: „Ty si Život porodila, preto si pri svojej smrti život len zmenila. Anjeli ťa so slávou odnášali, kniežatstvá a sily ťa spolu s apoštolmi sprevádzali. Všetko tvorstvo s jasotom ťa odovzdávalo tvojmu Synovi, panenská Bohorodička.“
Ostatné postavy na ikone
Ikona sviatku Zosnutia Bohorodičky by nebola úplná ak by na nej chýbali biskupi a autori bohoslužobných textov, či homílií tohto sviatku. Aj napriek tomu, že neboli všetci priamo účastní tejto udalosti, sú jej neodmysliteľnou súčasťou. Práve v tomto spočíva výnimočnosť ikony, ktorá nezobrazuje historickú udalosť presne tak, ako sa stala, ale odzrkadľuje tajomstvo viery. Nepodlieha pozemským zákonom, dimenziám priestoru a obmedzeniam času, ale naopak je nadčasová a patrí do nebeského sveta – večnosti. Preto sa výjavy nielen na ikone Zosnutia Bohorodičky, ale napr. aj Narodenia Krista, či Bohorodičky neriadia chronologickým poriadkom, ale sú súčasťou celého tajomstva so zreteľom na duchovné posolstvo.
Okrem už analyzovaných postáv v súvislosti so zosnutím Bohorodičky sa na ikone nachádzajú aj ďalšie osoby. Za apoštolmi, ktorí stoja pri hlave a pri nohách Božej Matky, sa zvyčajne zobrazujú biskupi a zástup žien. Na niektorých ikonách sa nachádzajú aj autori bohoslužobných textov, či homílií sviatku. Týmto ikona poukazuje na prítomnosť celej Cirkvi účastnej zosnutia Bohorodičky.
Prítomnosť celej Cirkvi pri smrti Božej Matky nachádzame aj v stichire večierne sviatku. „Keď si, panenská Bohorodička, odchádzala k svojmu Synovi, bol pri tebe Peter, hlava apoštolov, i jeruzalemský biskup Jakub, príbuzný Pánov, i Ján knieža teológov. Spolu s celým apoštolským zborom ospevovali veľké tajomstvo Krista Boha, a jeho božskú prozreteľnosť. Radovali sa, od všetkých velebená, že sa mohli zúčastniť na pohrebe tvojho tela, ktoré hostilo Boha a dalo nám Darcu života. Aj hore na výsostiach kniežatá anjelských mocností žasli nad neobyčajným zázrakom... Aj my oslavujeme tvoju pamiatku...“
Legenda o hanobiteľovi
Na niektorých ikonách sviatku Zosnutia Bohorodičky sa v dolnej časti ikony pod lôžkom nachádza postava muža s odťatými rukami. Keďže sa spomína v apokryfoch, z ktorých čerpali inšpiráciu aj autori homílií sviatku, bude prospešné ak poodhalíme dôvod jeho prítomnosti na ikone.
V popredí ikony je pred smrteľným lôžkom Bohorodičky zobrazený muž, podľa tradície židovský kňaz Jechoniáš csl. Афоний. Jechoniáš má pozdvihnuté ruky, ktorými sa chce dotknúť lôžka. Zväčša napravo z pohľadu diváka sa nachádza archanjel Michal, ktorý mu mečom odtne ruky. Na niektorých ikonách ako napr. ruskej ikone z konca 18. storočia, je zobrazený naľavo. Jestvujú ikony, kde je Jechoniáš zobrazený už s odťatými rukami, ktoré sú zachytené na lôžku a on s ochrnutými pahýľmi v strachu ustupuje od Bohorodičky. Tento prvok v ikone sviatku zodpovedá interpretácii, ktorú nachádzame v homílii sv. Jána Damaského.
Hoci má táto epizóda pôvod v apokryfoch, predsa sa o ňu v svojej homílii opiera aj sv. Ján Damaský. Prečo? Lebo symbolický význam legendy o hanobiteľovi Jechoniášovi poukazuje na dôstojnosť Božej Matky, ktorá je „čestnejšia ako cherubíni a neporovnateľne slávnejšia ako serafíni“ a pod ochranou všemohúcnosti Najvyššieho. Ani zlo ani nenávisť sa nemôžu dotknúť Bohorodičky, pretože je úplne zasvätená Bohu, ktorý ju ochraňuje podobne, ako ochraňoval archu zmluvy pred akoukoľvek potupou a znesvätením. (Porov. 2 Sam 6, 6 – 7).
V bohoslužbe sviatku je zakomponovaná aj časť tejto legendy, pričom sa zdôrazňuje úcta a dôstojnosť Božej Matky. „Úplne nepoškvrnená, keď slávni apoštoli pochopili, že ty, smrteľná žena, si nadprirodzene aj Božia Matka, s bázňou sa teba, zaodetú slávou, dotýkali, lebo videli stánok, ktorý prijal Boha. Násilné ruky opovážlivého zasiahol rozsudok odťatia, aby Boh zachoval česť slávneho a živého stánku božstva, v ktorom sa Slovo stalo telom.“ (3. pieseň kánona utierne sviatku)
Getsemanská záhrada
Je pravdou, že na žiadnej z ikon Zosnutia Bohorodičky sa nenachádza Getsemanská záhrada. Ale tak apokryfy, ako aj bohoslužobné texty či homílie spájajú túto záhradu s miestom pochovania Bohorodičky. Svitilen utierne sviatku to potvrdzuje: „Apoštoli, ktorí ste sa tu zhromaždili zo všetkých končín sveta pochovajte moje telo v Getsemanskej záhrade a ty, Synu a Boh môj, prijmi moju dušu.“ Aj stichira z večierne sviatku túto záhradu spomína: „...Raduj sa Getsemanská záhrada, svätý príbytok Bohorodičky...“ Podobne v homílii sv. Jána Damaského je zmienka o mieste pochovania Božej Matky. „Takže Pánova archa, odnesená z vrchu Sion a umiestnená na plecia slávnych apoštolov, bola cez hrob premiestnená do nebeského chrámu. Od začiatku ju nesú cez mesto ako nádhernú nevestu, okrášlenú neprístupným leskom Ducha; a takto je sprevádzaná do najsvätejšej Getsemanskej záhrady, zatiaľ čo anjeli ju predchádzajú, nasledujú a prikrývajú krídlami a spolu s nimi Cirkev v celej svojej plnosti... Potom apoštoli v sprievode nesú na ramenách telo, zatiaľ čo Kráľ kráľov ho zavinie jasom neviditeľného božstva a celé zhromaždenie svätých ho predchádza po ceste... až kým nie je uložené do hrobu akoby do svadobnej izby a prostredníctvom neho do slastí Edenu a nebeských stánkov.
Mesto Jeruzalem
Kompozícia Zosnutia Bohorodičky je umiestnená na pozadí architektonických stavieb a hradieb mesta Jeruzalem, ktoré sú prirodzenou súčasťou výjavu. Symbolicky vyjadrujú, že sväté mesto Jeruzalem vystavené na hore Sion bolo miestom zosnutia Božej Matky. To Dávidovo mesto, v ktorom Boží Baránok, ktorý sníma hriechy sveta, v predvečer svojej smrti spoločne so svojimi učeníkmi slávil tajomnú večeru a priniesol seba samého ako obetu nepoškvrneného baránka prelejúc svoju krv. Tam, kde vstal z mŕtvych a dokázal, že je Pánom života i smrti, a kde prostredníctvom apoštola Tomáša sa všetci presvedčili, že on je oslávený Pán. V tomto meste, kde Boh prostredníctvom svojho Syna uskutočnil spásu padlého ľudského pokolenia a po štyridsiatich dňoch po vzkriesení vystúpil späť na nebesia k Otcovi, ukončuje svoju pozemskú púť a vystupuje k Synovi aj Božia Matka. „Dva protichodné zákony účinkujú v Tebe, Najčistejšia: panenstvo sa zasnúbilo s materstvom a smrť so životom. Po pôrode si Pannou zostala a po smrti si z mŕtvych vstala...“ (Velebenie po 8. piesni kánona utierne sviatku)
Popis ikony:
Ruská ikona z obdobia okolo roku 1800 zobrazuje všetko to, o čom píšu apokryfy, ako aj to, čo je obsahom bohoslužby sviatku a homílií sv. otcov Cirkvi. V centre ikony, je na vertikálnej osi zobrazený Kristus, odetý v zlatistom odeve, ktorý si ľavicou zahalenou pod plášťom opiera o rameno dušu Bohorodičky, zobrazenej v podobe malého dievčatka zavinutého do bieleho plátna. Krista obklopuje mandorla s tromi nebeskými sférami, pričom vnútorná je v červenom odtieni s množstvom zlatistých lúčov, ako symbol Božstva. Zvyšné dve sféry sú v modrých odtieňoch so zlatistými lúčmi a hviezdami. Vo vrchole mandorly je ohnivočervený serafim a po stranách dvaja anjeli v modrých odtieňoch. Kristus svoj pohľad sústredí k Matke ležiacej v izbe v príbytku na smrteľnom lôžku, ktorú požehnáva pravicou. Božia Matka, ktorá je odetá v tradičnom odeve a to modrej tunike a červenom maforiu zdobenom na ramenách a čele panenskými hviezdami leží na lôžku s prekríženými rukami na hrudi. Lôžko s Bohorodičkou obklopujú dve skupiny ľudí, ktorí sa s ňou prišli rozlúčiť. Skupina vľavo z pohľadu diváka je zhromaždená za lôžkom s Bohorodičkou, kde v popredí stojí sv. apoštol Peter s kadidlom v pravici a v ľavici s kľúčom, ktorú si opiera o hruď. Nad ním sa k hlave Bohorodičky ustarostene skláňa sv. apoštol Ján, ktorý však nie je stvárnený ako mladík, ale ako starec s lysinou a prešedivenými vlasmi a dlhou bradou. Za sv. apoštolom Petrom stojí sv. apoštol Filip a sv. archanjel Michal, s dlhou palicou v pravici, ktorý v ľavici drží červený kruh s csl. iniciálkou mena Ježiš – IC, ako Isus – Ježiš. Nad nimi za sv. apoštolom Jánom stoja sv. apoštol Jakub Zebedejov a sv. apoštol Matej. V pozadí v izbe za odtiahnutým závesom sa tisne zástup žien. Pred nimi stoja dvaja biskupi so zatvorenými Evanjeliármi v rukách a to sv. Timotej, efezský biskup a sv. Jakub, brat Pánov. Skupina postáv oproti, je zhromaždená pri nohách Bohorodičky, nad ktorou sa skláňa sv. apoštol Pavol a po boku lôžka sa k Božej Matke s kadidlom v pravici naťahuje sv. biskup Dionýz Areopagita, s Evanjeliárom v ľavici. Za sv. apoštolom Pavlom stojí sv. apoštol Andrej Prvopovolaný a za ním v pravom dolnom rohu ikony stojí sv. archanjel Gabriel s dlhou palicou v ľavici, ktorý si v pravici pridržiava červený kruh s csl. iniciálkou mena Kristus – XC, ako Christós – Kristus. Nad nimi stoja ďalší apoštoli sv. apoštol Júda Jakubov, sv. apoštol a evanjelista Matúš, sv. apoštol Šimon Zilot a sv. apoštol Bartolomej. Za ním sú v komnate zobrazené sv. panny s bielymi šatkami na hlavách a neznáma mučenica v červenom maforione. Poslednou z postáv je sv. Hierotej, aténsky biskup. Uprostred lôžka kľačí židovský kňaz Jechoniáš csl. Афоний, ktorý podľa apokryfov, ako aj homílií sv. otcov zapochyboval o svätosti Bohorodičky, a tak sa pokúsil poškvrniť jej telo tým, že ho chcel z lôžka zhodiť na zem. Ale len čo sa rukami dotkol lôžka, anjel mu ich odťal. V tomto prípade ikona zachytáva moment, kedy sa sv. archanjel Michal veľmi dynamicky chystá s vytaseným mečom vykonať spravodlivý súd. Nad oboma skupinami zhromaždených postáv sa týčia kupoly a veže príbytku, v ktorom zosnula Božia Matka. Vrchnú časť ikony tvorí scéna nanebovstúpenia Bohorodičky do neba, ktorá je umiestnená v okrúhlej svetlej mandorle, ktorú po stranách pridržiavajú dvaja anjeli. Nad týmto výjavom sú anjeli, ktorý ako predvoj sprevádzajú Božiu Matku do neba, ktorého symbolické dvere sú otvorené, kde už ju očakávajú štyria anjeli v zlatistých odtieňoch. Po stranách sú na oblakoch zobrazení sv. apoštoli, ktorí prilietajú z rôznych kútov sveta, aby sa rozlúčili a vzdali úctu Božej Matke. Uprostred rámu sa v hornej časti nachádza csl. názov ikony: Успение Превятыя Богородицы – Zosnutie Presvätej Bohorodičky.
Duchovné posolstvo:
„Do Tvojich rúk, Synu, odovzdávam svojho ducha. Prijmi moju, Tebe tak milú dušu, ktorú si uchránil od každej poškvrny. Svoje telo odovzdávam Tebe a nie zemi, uchovaj ho neporušené, pretože sa Ti zaľúbilo prebývať v ňom a zachoval si ho panenským pri Tvojom narodení. Vezmi ma k sebe, aby som aj ja bola tam, kde si Ty, plod môjho tela! K Tebe, ktorý si prišiel ku mne sa ponáhľam bez otáľania.“ (Sv. Ján Damaský)
Modlitba:
„Aby nás Ježiš, tvoj Syn a Boh náš, Bohorodička, k viere vo svoje dve podstaty priviedol, ako človek umiera, ako Boh vstáva. On chcel, aby si aj ty, Božia Matka, podľa prirodzeného zákona umrela, aby sa neveriacim nezdalo, že to, na čo hľadeli, bola vidina. Prešla si totiž, nebeská Nevesta, do nebeskej krajiny, lebo keď si bola vzatá zo zeme z komnaty svojho príbytku, tvojím vystupovaním sa posvätilo ovzdušie, ako sa zem osvietila tvojím narodením. Apoštoli ťa vopred posielajú, anjeli ťa pozdvihujú. Preto, keď tvoje prečisté telo pochovali a nadhrobné spevy zaspievali, s úžasom hľadeli a s bázňou vraveli: Toto je odmena pravice Najvyššieho, veď on je uprostred teba a nepohneš sa. Veľmi ospevovaná Matka, neprestávaj na nás dohliadať, veď my sme tvoj ľud a ovce tvojej pastviny. Vzývame tvoje meno a vďaka tebe prosíme o spásu a veľké milosrdenstvo.“ (Stichira z večierne16.08. po sviatku Zosnutia Bohorodičky)
