Ikona Kristus Veľkňaz

Rumunsko; polovica 18. storočia; 66,5 x 45,5 cm

Ikonografia

Ikonografia Krista Veľkňaza sa prvýkrát objavuje v 15. storočí, po páde Konštantínopolu, ktorá jestvuje v dvoch spôsoboch prevedenia. Prvým typom je zobrazenie Krista sediaceho na tróne, so žehnajúcou pravicou a otvorenou knihou na ľavom kolene. Čo je iné oproti ikonám Pantokratora, či ikonám Krista na tróne, je biskupský odev: stichar, sakos, často zdobený krížikmi umiestnenými v kruhoch, omofor a mitra. Niekedy sa pridáva aj biskupské žezlo (palica). Pri popise takého typu ikony nechýba jej pomenovanie, kde naľavo od nimbu Krista je cirkevnoslovanský nápis Царь Царей Kráľ Kráľov a na pravo Великий Архиерей Veľký Veľkňaz. Druhým spôsobom zobrazenia je zobrazenie podobné predchádzajúcemu, len s tým rozdielom, že Kristus je zobrazený po pás bez zobrazeného trónu a odetý do biskupských rúch.

Obsah ikony Krista Veľkňaza a jej objasnenie sa opiera najmä o list svätého apoštola Pavla Hebrejom, v ktorom sa najmä od 3. do 10. kapitoly poukazuje na obraz Krista ako Veľkňaza. Kristova služba ako Nebeského Veľkňaza vychádza zo všeobecného Božieho plánu v starostlivosti o spásu človeka. Tak ako každý kňaz aj On prináša vykupiteľskú obetu Bohu Otcovi za hriechy ľudstva, avšak s tým rozdielom, že tou obetou je On sám: „...Ty sám ich prinášaš a si prinášaný, Ty ich prijímaš a sám si rozdávaný...“ takto sa modlí kňaz modlitbu pred prenášaním obetných darov počas spevu „Cherubínskej piesne“. Prihovárajúc sa pred Bohom za všetkých ľudí, Kristus vystupuje spomedzi nich ako Najvyšší Veľkňaz. Pritom nie On sám si prisvojil slávu byť Najvyšším Veľkňazom, ale Ten, kto Mu povedal: „Ty si môj Syn, Ja som Ťa dnes splodil.“ (Hebr 5,5) „Preto, svätí bratia, účastníci nebeského povolania, hľaďte na Ježiša, apoštola a veľkňaza nášho vyznania. On je verný tomu, ktorý ho ustanovil...“ (Hebr 3,1-2) „Keďže teda máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania. Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu“ (Hebr 4,14-15) „Lebo každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom, aby prinášal dary a obety za hriechy a mohol mať súcit s nevedomými a blúdiacimi, pretože aj sám podlieha slabosti. A kvôli nej musí prinášať obety za hriechy, ako aj za ľud, tak aj za seba samého. Ale túto hodnosť si nik nemôže prisvojiť sám, len ten, koho povoláva Boh tak ako Árona. Tak ani Kristus sa neoslávil sám, keď sa stal veľkňazom, ale ten, ktorý mu povedal: Ty si môj syn, ja som ťa dnes splodil; ako aj na inom mieste hovorí: Ty si kňaz naveky podľa radu Melchizedechovho.“ (Hebr 5,1- 6)

„Každý kňaz koná denne bohoslužbu a veľa ráz prináša tie isté obety, ktoré nikdy nemôžu odstrániť hriechy. No tento priniesol jedinú obetu za hriechy a navždy zasadol po Božej pravici. A teraz už čaká, kým mu nebudú jeho nepriatelia položení ako podnožka pod nohy. Lebo jedinou obetou navždy zdokonalil tých, čo sa posväcujú.“ (Hebr 10,11-14)

Popis ikony

Kristus sedí na barokovom, bohato zdobenom tróne, odetý ako biskup. Podobne ako na ikonách Krista na tróne, aj tu Kristus sedí na dvoch poduškách červenej a tmavomodrej farby, ako symbol dvoch prirodzeností – Božskej a ľudskej. Na hlave má mitru, zdobenú plátkovým striebrom. Mitra, gr. μίτρα, rus. митра, je znakom koruny či kidaru, pokrývky hlavy starozákonných veľkňazov. Mitra symbolizuje tŕňovú korunu Spasiteľa a je znamením tej vysokej dôstojnosti, ktorú získal biskup od samotného Krista na uskutočňovanie posvätných úkonov a rozdeľovanie darov vo svätých tajomstvách. Mitra na ikone prekrýva vertikálne rameno kríža a grécku literu Ѡ v nimbe. Zvyšné dve grécke litery Ѻ N sú napísané na horizontálnom ramene kríža. V hornej časti ikony je na zlatom pozadí po stranách nimbu umiestnený monogram Ježiša Krista IC XC. Jeho vážny výraz tváre a hĺbavý pohľad len dotvárajú celkové stvárnenie Spasiteľa, ako prísneho a spravodlivého sudcu, kráľa a veľkňaza. Dlhé hnedé pramienky vlasov mu splývajú až na ramená.

Ďalšou časťou odevu Krista Veľkňaza je červený sakkos s dlhými rukávmi. Sakkos, gr. σάκκος, rus. саккось, čo znamená vrece, t. j. odev ako vrece, je hlavnou súčasťou biskupského odevu, ktorý si biskup oblieka na stichar podobne ako kňaz felón. Svojím spôsobom je podobný západnej dalmatike. V čase, keď bolo toto rúcho zavedené do Cirkvi, sa považovalo za veľké vyznamenanie, pričom ho nosili iba patriarchovia, ktorí ho dostali od cisárov, a to iba na tri veľké sviatky v roku: Narodenie Krista, Paschu a Päťdesiatnicu. Podľa slov svätého Simeona Solúnskeho je sakkos symbolom toho rúcha, do ktorého obliekli Krista a ktorému sa smiali počas jeho utrpenia. Spod sakkosa v spodnej časti ikony vytŕča ornamentmi zdobený stichar. Stichar, gr. στιχάριον, rus. стихарь, je dlhý ľanový alebo hodvábny liturgický odev, ušitý ako dlhá, až po členky siahajúca tunika, ktorý užívajú nielen diakoni, ale aj kňazi či biskupi. Líšia sa len v tom, že v prípade diakonského sticharu sú rukávy širšie, a naopak, kňazský a biskupský stichar má rukávy užšie. V prostredí západnej Cirkvi mu zodpovedá alba. Kristus Veľkňaz má na ikone cez ramená prehodený omofor – biely pás látky spojený cez obe ramená na hrudi, splývajúci až po zem, s tromi tmavými krížmi. Omofor, gr. ωμοφόριο, pochádza z dvoch gr. slov ωμος – plece a φέρω – nosím, rus. омофор, нараменник, je výlučne biskupským odevom, ktorý si biskup kladie na obe ramená, čomu zodpovedá aj samotné pomenovanie tejto časti biskupského odevu. Svojím významom je omofor pre biskupa najvýznamnejším a najdôležitejším bohoslužobným odevom, bez ktorého nemôže sláviť žiaden posvätný úkon. O význame a poslaní omoforu máme najstaršie svedectvo od svätého Izidora Pelusiotského, ktorý o tom, čo omofor je a čo symbolizuje, hovorí: „Omofor biskupa, vlnený a nie ľanový, predstavuje vlnu stratenej ovce, ktorú Pán nájduc položil na svoje ramená. ,Ak má niekto z vás sto oviec a jednu z nich stratí, nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nepôjde za tou, čo sa stratila, kým ju nenájde? A keď ju nájde, vezme ju s radosťou na plecia...’ (Lk 15,4-5). Biskup, ako obraz Krista, vykonáva Kristovo dielo a svojím rúchom ukazuje všetkým, že sa pripodobňuje dobrému a veľkému pastierovi, lebo je ustanovený na to, aby nosil na sebe bremeno pastvy.“

Iný, symbolický výklad omofora ponúka svätý Simeon Solúnsky: „... omofor je biskupovým vyznamenaním, ktorý sa kladie na pastiera Kristových oviec. Omofor je symbolickým vyjadrením vtelenia Boha Slova, ktorý nájduc nás, stratenú ovcu, nás nosil na svojich pleciach. Pretože Kristus prijal na seba ľudskú prirodzenosť a zjednotil nás so sebou a pre nás a našu spásu podstúpil kríž a smrť, práve preto sa nachádzajú na omofore aj kríže.“

Pod nohami Krista je symbolicky zobrazená zem v podobe oválnej podnožky v tmavozelenom odtieni. Kristus žehná pozdvihnutou pravicou a ľavicou si na kolene ľavej nohy pridržiava otvorený Evanjeliár s textom: „Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré vám je pripravené od stvorenia sveta." (Mt 25,34) Na pravom boku má upnutý nábederník – kosoštvorcový kus látky s obrazom šesťkrídleho serafína uprostred a na rohoch zdobený strapcami. Nábederník, gr. επιγονάτιο, pochádza z dvoch gr. slov επι – hore a γόνυ – koleno, rus. набедренник, je súčasťou byzantského bohoslužobného odevu vo forme štvorhranného tuhého plátna ozdobeného strapcami. Je zavesený za jeden zo štyroch cípov na pás, na pravé bedro, od čoho pochádza aj slovenský názov, podobný meču bojovníka symbolizuje duchovný meč. Okrem biskupa ho získavajú na základe vymenovania biskupa aj zaslúžilí kňazi s vyššou hodnosťou, ako sú protopresbyteri, igumeni, archimandriti, na znak vyznamenania a účasti v cirkevnej moci. Zobrazenie cherubínov a serafínov na nábederníkoch v ikonách nachádzame od 17. storočia.

V súvislosti s touto ikonou Krista Veľkňaza, pochádzajúcej z Rumunska, je dôležité poukázať na skutočnosť, že ak si predmetnú ikonu porovnáme s ikonami na území severovýchodného Slovenska, juhovýchodného Poľska, západnej Ukrajiny a severovýchodného Maďarska, nachádzajúcich sa v drevených, či murovaných cerkvách, alebo v muzeálnych zbierkach, zistíme medzi nimi veľkú analógiu. Toto len potvrdzuje fakt, že v tomto regióne boli vzájomné vplyvy, ktoré sa prejavili v jednotlivých obdobiach od 15. – 19. storočia.

Duchovný odkaz

„Radujme sa, synovia Božieho Sionu, že našim Pánom je Kristus Kráľ. On je náš učiteľ i zákonodarca. On dáva príkazy a môže ich aj rušiť. On je Veľkňaz, ktorý nám odpúšťa hriechy. On je Sudca živých i zosnulých a Spasiteľ našich duší.“ (stichira večierne v Nedeľu Krista Kráľa)