Ikona Snímanie z kríža

Ikona Snímanie z kríža 

Pôvod ikony: Rusko, Palech; prvá tretina19. storočia, 30,7 x 25,5 cm

Sviatok: Veľký piatok 

Biblické pozadie sviatku:

Po Kristovej smrti sňali jeho telo z kríža, aby ho uložili do hrobu. Všetci štyria evanjelisti túto udalosť opisujú a zaznamenávajú len to, že mŕtveho odniesol Jozef z Arimatie, ktorý na to dostal povolenie od rímskeho legáta Poncia Piláta. Židovský zákon vyžadoval, aby bolo telo umučeného pochované pred západom slnka, zvlášť v predvečer šabbatu (soboty – dňa odpočinku), ktorý bol veľkým dňom. Sv. Matúš to opisuje takto: „Keď sa zvečerilo, prišiel bohatý človek z Arimatie menom Jozef, ktorý bol tiež Ježišovým učeníkom. Zašiel k Pilátovi a poprosil ho o Ježišovo telo. Vtedy Pilát rozkázal, aby mu ho vydali. Jozef vzal telo, zavinul ho do čistého plátna a uložil vo svojom novom hrobe, ktorý si vytesal v skale. Ku vchodu do hrobu privalil veľký kameň a odišiel.“ (Mt 27, 57 – 60). Podobne to opisuje aj sv. Marek: „Keď sa zvečerilo, keďže bol prípravný deň pred sobotou, prišiel Jozef z Arimatie, vážený člen veľrady, ktorý tiež očakával Božie kráľovstvo. Odvážne predstúpil pred Piláta a vyžiadal si Ježišovo telo. Pilát sa však zadivil, že Ježiš už zomrel. Predvolal si stotníka a spýtal sa, či už dávno zomrel. Keď mu to stotník potvrdil, daroval Jozefovi mŕtve telo. Jozef kúpil jemné plátno, sňal Ježiša z kríža, zavinul ho do plátna a uložil do hrobu vytesaného v skale. Ku vchodu do hrobu privalil kameň.“ (Mk 15, 42 – 46). U sv. Lukáša čítame: „Tu istý muž menom Jozef, člen veľrady, dobrý a spravodlivý muž z judského mesta Arimatie, ktorý nesúhlasil s ich rozhodnutím ani konaním a očakával Božie kráľovstvo, prišiel k Pilátovi a vyžiadal si Ježišovo telo. Keď ho sňal, zavinul ho do plátna, uložil do hrobu vytesaného v skale, v ktorom ešte nikto nikdy neležal. Bol prípravný deň a už nastávala sobota.“ (Lk 23, 50 – 54). O čosi obšírnejšie opisuje túto udalosť sv. Ján: „Potom Jozef z Arimatie, ktorý bol Ježišovým učeníkom — ale tajným zo strachu pred Židmi —, požiadal Piláta, aby mu dovolil sňať Ježišovo telo. Pilát dovolil. Šiel teda a sňal jeho telo. Prišiel aj Nikodém, ten, čo prvý raz navštívil Ježiša v noci, a priniesol asi sto libier myrhy zmiešanej s aloou. Vzali Ježišovo telo a zavinuli ho aj s voňavými látkami do plachiet, ako je u Židov zvykom pochovávať. Na mieste, kde ho ukrižovali, bola záhrada a v záhrade nový hrob, v ktorom ešte nikto neležal. Tam teda uložili Ježiša, lebo bol prípravný deň Židov a hrob bol blízko.“ (Jn 19, 38 – 42).

Ikonografia:

Ikonografia Snímania tela Ježiša Krista z kríža sa opiera o evanjeliové rozprávanie, obohatené o tradíciu Cirkvi. Táto udalosť sa začala zobrazovať až v období 9. storočia. Okrem Krista kompozícia námetu v tom čase zobrazovala len Jozefa z Arimatie a Nikodéma. V neskoršom období pribudli ďalšie postavy. Základná schéma podľa gréckeho podlinníka (Hermeneji) Dionýza z Furny z 18. storočia je nasledovná. Na pahorku je osadený kríž. O kríž je opretý rebrík. Na ňom stojí sv. Jozef, ktorý zo svojho náručia odovzdáva mŕtve telo Krista Božej Matke. Tá stojí pod krížom a prijíma ho do svojich rúk. S úctou bozkáva jeho tvár. Za ňou stoja sv. ženy myronosičky. Sv. Mária Magdaléna drží Kristovu ľavicu, ktorú zbožne uctieva bozkom. Sv. Ján Teológ bozkáva jeho pravicu. Sv. Nikodém kľačí pod nohami Krista z ktorých kliešťami vyťahuje klince. Vedľa neho je košík na klince. Pod krížom sa nachádza Adamova lebka s dvoma kosťami. 

Najstaršie zachované zobrazenia tohto námetu pochádzajú z 9. storočia. Nachádzajú sa v Evanjeliári v Angers a v rukopise homílie sv. Gregora Teológa v Národnej knižnici v Paríži. Už vtedy bolo možné pozorovať zásadné rozdiely v spôsobe zobrazenia Kristovho tela vo východnej a západnej tradícii. Na Západe bolo jeho telo zobrazené naturalisticky, ako bezvládne padá na Jozefove ramená a chrbát. Avšak na kresťanskom Východe malo skôr idealistické stvárnenie, nakoľko ho Jozef držal takmer vo zvislej polohe.

Ikona zobrazuje scénu Snímania z kríža ktorá sa odohráva pred budovami Jeruzalema. Kríž je osadený nad otvorom jaskyne s Adamovou lebkou. Pri snímaní Kristovho tela z kríža jeho krv často steká na Adamovu lebku pod pätou kríža, ako znak odpustenia.

V Byzantskej tradícii sa spočiatku stretávame s tým, že pri zobrazení tejto udalosti bola od klinca uvoľnená jedna ruka (zvyčajne ľavá). Druhá ruka spočívala na Jozefovom ramene. Vo všeobecne prijatej ikonografickej schéme má Spasiteľ uvoľnené už obe dlane, čo sa objavuje najneskôr od obdobia 13. storočia. Preto môžeme hovoriť o dvoch variantoch ikonografie Snímania z kríža a to s jednou uvoľnenou rukou, alebo oboma.

Okrem Krista sa v tejto scéne zobrazuje zvyčajne päť osôb. Božia Matka, sv. apoštol Ján Teológ, sv. Jozef z Arimatie, sv. Nikodém a sv. Mária Magdaléna. Často sú súčasťou výjavu aj sv. ženy myronosičky. Aj keď evanjeliá nespomínajú Bohorodičku pri udalosti snímania z kríža, napriek tomu je Božia Matka súčasťou kompozície. V historickom vývoji prešla zmenami tak pozícia Jozefa podopierajúceho Kristovo telo, ako aj Nikodéma vyťahujúceho klince z ruky, alebo nôh Spasiteľa. Podobne sa zmenila pri snímaní Krista z kríža aj pozícia Božej Matky a sv. apoštola Jána.

Telo Krista, ktorého dlane sú už uvoľnené od klincov, je s krížom spojené iba chodidlami. Takto sa od kríža odkláňa v takmer ležiacej polohe. Padá na ruky Božej Matky, stojacej na neveľkom podstavci pod krížom. Potvrdzuje to aj ikona z novgorodskej školy z obdobia poslednej štvrtiny 15. storočia. V byzantskom umení Bohorodička nestojí na podstavci, ale na skale. Kristus ležiaci v matkinom náručí sa symbolicky odovzdáva do rúk všetkých žijúcich. Týmto spôsobom je vyjadrená láska Bohočloveka k jeho Matke a prostredníctvom nej voči všetkým, ktorí chcú mať účasť na jeho láske. Bohorodička prijíma telo svojho Syna do rúk, ktoré objíma a dáva mu bozk na líce. V niektorých prípadoch mu bozkáva ruku. Týmto spôsobom je Božia Matka v kompozícii Snímania z kríža prezentovaná ako prvý stĺp Cirkvi. Ostatné postavy na ikone, ktoré obklopujú telo Krista zobrazujú celú Cirkev. Na niektorých ikonách sú sformované do akéhosi oblúka, čím sa vzájomné vzťahy medzi Kristom a ľuďmi zbližujú. Akoby ich k sebe Spasiteľ priťahoval.

Sivovlasý sv. Jozef z Arimatie stojaci na rebríku, ktorý je opretý o kríž objíma Kristovo telo. Jeho zamyslený pohľad je upriamený k divákovi. V tej chvíli sv. Nikodém kľačí pod krížom a kliešťami v rukách vyťahuje jeden z klincov Kristových nôh. Poblíž je umiestnený kôš, kde sa nachádzajú vytiahnuté klince z Kristovho kríža. Za Nikodémom stojí sv. apoštol Ján Teológ. Na znak smútku si pravou rukou podopiera hlavu a ľavú má nasmerovanú ku Kristovi v geste modlitby. Niekedy naplnený bolesťou skláňa hlavu k nohám Spasiteľa. V niektorých zobrazeniach, najneskôr od obdobia 12. storočia pozdvihuje visiacu ruku Krista k ústam, ktorú zbožne uctieva bozkom. Zriedka podopiera jeho telo. Druhú ruku v podobnom geste pozdvihuje k ústam sv. Mária Magdaléna. Tá stojí v popredí sv. žien myronosičiek na opačnej strane kríža, zväčša vľavo z pohľadu diváka. Niekedy sú myronosičky zobrazené po oboch stranách kríža.

V období 12. storočia došlo v byzantskom maliarstve v kompozícii Snímanie z kríža k zmene schémy usporiadania postáv. Sv. Jozef bol posunutý ku Kristovi a to buď nad neho, alebo vedľa neho. Táto zmena umožnila Márii, ktorá stála na druhej strane kríža ako Jozef, aby pobozkala svojho Syna, objímajúc jeho tvár, alebo telo. Túto skutočnosť potvrdzuje nástenná maľba v Cerkvi sv. Panteleimóna v Nerezi v Macedónsku. Maľbu realizovali konštantínopolskí umelci v roku 1164. Tá zobrazuje sv. Jozefa z Arimatie, ktorý zostupujúc po rebríku opretom ku krížu drží v náručí visiace telo Krista. Zľava sa Božia Matka lícom dotýka Kristovej hlavy, ktorá ho objíma okolo krku a druhou rukou pridržiava telo. Z druhej strany sa skláňa sv. apoštol Ján Teológ, ktorý bozkom uctieva nehybnú, vystretú ruku Spasiteľa. Pri päte kríža je sklonený sv. Nikodém, ktorý kliešťami uvoľňuje Kristove nohy od klincov. Je však potrebné dodať, že kompozícia môže mať rôzne formy prevedenia. Túto skutočnosť potvrdzuje miniatúra Evanjeliára z konca 13. storočia nachádzajúcom sa v Iverskom monastieri Sv. hory Atos. Tu sv. Jozef stojí na podstavci pod krížom, ktorý zachytáva telo Krista. Mária stojac vľavo z pohľadu diváka bozkáva spustenú Kristovu pravicu. Spoločne s ňou stoja ešte ďalšie dve ženy. Dole pod krížom kľačí sv. Nikodém, ktorý vyťahuje klince z Kristových nôh. Sv. apoštol Ján Teológ stojí so sklonenou hlavou pod krížom vpravo z pohľadu diváka. Na znak smútku a bolesti si pozdvihnutú pravicu pridržiava na líci. So zobrazením tejto kompozície sa pri prenosných ikonách maľovaných na drevených doskách stretávame pomerne neskoro, a to až od obdobia 15. storočia.

Najrannejšie diela tohto námetu sa v prostredí Západu opierajú o byzantské monumentálne kompozície z 10. a 11. storočia. Tu môžeme vidieť štyroch hlavných účastníkov udalosti. Sv. Nikodéma, ktorý kliešťami vyťahuje klinec z Kristovej ľavej ruky. Sv. Jozefa na ktorom spočíva všetka váha tela. Božiu Matku držiacu pravú ruku, ktorá už je uvoľnená a sv. apoštola Jána, ktorý zarmútený stojí bokom. Rozvíjaním tohto námetu sa v období renesančného a barokového maliarstva objavujú zložitejšie kompozície s prítomnosťou viacerých postáv. V 14. a 15. storočí vidíme dva rebríky, z ktorých sa každý opiera o jeden koniec priečneho ramena kríža. Stoja na nich sv. Nikodém a sv. Jozef, ktorí podopierajú mŕtve Kristovo telo. Pod krížom stojí Božia Matka so svojimi spoločníčkami a sv. apoštol Ján. Pri päte kríža vidieť Adamovu lebku. Od obdobia 16. storočia a zvlášť v neskorších maliarskych dielach španielskeho Nizozemska je stvárnenie tohto námetu voľnejšie a bohatšie. Kríž nie je zobrazovaný z čelného pohľadu. Nachádzajú sa tu štyri rebríky a dvaja neidentifikovateľní muži. Tí sa nakláňajú cez priečne rameno kríža a pomáhajú spustiť telo k Jozefovi a Nikodémovi. Mária Magdaléna kľačí, niekedy bozkáva Kristove nohy. Treťou ženou je pravdepodobne Mária Kleofášova. O jej prítomnosti pri ukrižovaní Krista píše sv. apoštol a evanjelista Ján (porov. Jn 19, 25). Nástroje umučenia ležia na zemi: tŕňová koruna, klince a niekedy aj nápis a špongia. 

Jozef a Nikodém sa vzájomne líšia svojim odevom. Jozef je často odetý bohato a elegantne. Niekedy aj s klobúkom na hlave. Naopak Nikodém je odetý oveľa skromnejšie. Pri znášaní Kristovho tela nesie vrchnú časť Jozef a Nikodém spodnú. V ranej renesancii je vidieť ako Nikodém odstraňuje klince z Kristových nôh. Sv. apoštol Ján je ako vždy v mladistvom vzhľade, často s dlhými vlasmi. Niekedy v kompozícii zastáva aktívnu úlohu, najmä v neskoršom období, kde pomáha zachytiť spúšťané telo. Pred protireformačným obdobím je možné Božiu Matku niekedy vidieť ako v mdlobách padá do náručia svojich spoločníc. Avšak v neskorších dielach väčšinou stojí. Niekedy spína ruky v tichej skľúčenosti. Mária Magdaléna, ktorá bola zvlášť uctievaná počas protireformačného obdobia (16. – 18. storočie), ako stelesnenie kresťanskej kajúcnosti, je v 17. storočí často ústrednou postavou v stvárnení tohto námetu. Je bohato odetá, pričom svojimi dlhými vlasmi zvyčajne utiera Kristovi nohy. Ide o narážku na jej pôvodné kajúce gesto v dome farizeja Šimona (porov. Lk 7, 36 – 50).

Ikona Snímania z kríža má veľkú výpovednú hodnotu. Poukazuje na nesmiernu Božiu lásku k nám, hriešnikom. Je prameňom drámy a hlbokých vnútorných emócii spôsobených desivou smrťou Bohočloveka. Táto ikona je harmonickým spojením hlbokej jemnosti (vyjadrenej prostredníctvom línií jednotlivých postáv) a nehy, so silou osôb snímajúcich Kristovo telo z kríža. 

Popis ikony:

Ruská ikona z prvej tretiny 19. storočia zobrazuje presne to, čo popisujú všetci štyria evanjelisti. Po smrti Ježiša Krista, po tom, čo Jozef z Arimatie dostal súhlas od Poncia Piláta, aby ho mohli pochovať, ho snímajú z kríža. Centrálne je na pozadí mesta Jeruzalem s hradbami zobrazený veľký hnedý trojramenný kríž. Uprostred kríža je stvárnený obnažený Kristus so svetlým bedrovým rúškom. Ruky i nohy má uvoľnené od klincov. Jeho bezvládne, mŕtve telo pridržiavajú sv. Jozef a sv. apoštol Jakub. Rozpoznávame ich podľa csl. nápisov v nimboch. V ľavej časti kríža stojí na rebríku sv. Jozef, ktorý pridržiava Krista odzadu. Je zobrazený ako starší muž s prešedivenou kučeravou bradou a sivými vlasmi. V nimbe nad hlavou je jeho csl. meno Іосифъ – Josif. V pravej časti kríža stojí na rebríku sv. apoštol Jakub, ktorý pridržiava Krista zboku. Je stvárnený ako mladík bez fúzov a brady. V nimbe nad hlavou sa nachádza jeho csl. meno святый Іаковъ – svjatyj Jakov. Obaja sústreďujú svoje pohľady k sv. Nikodémovi, ktorý stojí pod krížom a pridržiava Kristove nohy. Je zobrazený ako starší muž s prešedivenými vlasmi a dlhou sivou bradou. V nimbe nad hlavou je uvedeného jeho csl. meno святый Нїкодим – svjatyj Nikodim. Kríž je osadený na Golgote, ktorú naznačujú hnedasté výbežky a odskoky. Pod pätou kríža sa v tmavom otvore nachádza Adamova lebka s dvoma kosťami. Vľavo z pohľadu diváka je pod krížom skupina postáv ktorú identifikujeme na základe csl. nápisov v nimboch. Skupinu pod krížom tvoria tri ženy a jeden muž. V popredí žien stojí Božia Matka, ktorú spoznávame nielen na základe csl. skratky mena v nimbe ΜΡ ΘΥ, ale aj tromi panenskými hviezdami na ramenách a čele. Odetá je v tradičnej tmavomodrej tunike a tmavobordovom maforiu zdobenom zlatistými líniami assistu. Svoj pohľad plný smútku sústredí k Synovi snímanému z kríža. Za Bohorodičkou stojí sv. Mária Magdaléna čo potvrdzuje jej csl. meno v nimbe nad hlavou святая Мария Магдалина – svjataja Marija Mahdalina. Svojou vystretou pravicou pridržiava pred ňou stojacu Božiu Matku. Jej rozpažené ruky poukazujú na emóciu matky plnej smútku a bolesti pri pohľade na mŕtveho Syna. Vedľa Márie Magdalény stojí v pozadí sv. Mária Kleofášova, ktorej csl. meno je uvedené v nimbe nad hlavou святая Мария Клеопова – svjataja Marija Kleopova. Prítomnosť týchto troch žien pri ukrižovaní Božieho Syna uvádza v evanjeliu sv. apoštol Ján Teológ: „Pri Ježišovom kríži stála jeho matka, sestra jeho matky, Mária Kleofášova a Mária Magdaléna.“ (Jn 19, 25) Pred skupinou týchto troch žien stojí sv. apoštol Ján Teológ, ktorého csl. meno čítame v nimbe nad hlavou святый Іоаннъ Богословъ – svjatyj Joan Bohoslov. Pri stvárnení ukrižovania Krista stojí zvyčajne pod krížom po ľavici Krista, vpravo z pohľadu diváka. V kompozícii Snímania z kríža stojí v skupine svätých žien po pravici Krista, vľavo z pohľadu diváka. Svoj pohľad nesústredí ku Kristovi. Nestojí ani v pohrúžený, podopierajúc si hlavu pozdvihnutou pravicou, ale svoj zrak upriamuje k Bohorodičke. Akoby ju chcel uistiť, že je tu pre ňu, že jej ochotný poskytnúť jej útechu a byť jej oporou. V ľavom hornom rohu je uprostred sivastých kopovitých oblakoch stvárnené slnko a oproti vpravo mesiac. Na ráme sa vo vrchnej časti nachádza csl. názov ikony Образ снятїя с креста Господа нашего Іисуса Христа (Obraz sňatija s kresta Hospoda našeho Iisusa Christa) – Obraz (ikona) Snímania z kríža nášho Pána Ježiša Krista.

Duchovné posolstvo:

„Keď nepoškvrnená Panna videla svojho Syna a Pána visieť na kríži, horko plakala, zalamujúc rukami a plačúc spoločne s ostatnými ženami, takto vravela: ‚Teraz ťa vidím moje milované a drahé dieťa, visiaceho na kríži a moje srdce je naplnené žiaľom... Syn môj a Stvoriteľ. Dobrovoľne trpíš na kríži krutú smrť!...‘ Takto hovorila Panna, stojac pod krížom s milovaným Pánovým učeníkom. ‚Teraz‘, cez slzy hovorila nepoškvrnená ‚stratila som svoju nádej, radosť a veselosť – môjho Syna a Pána. Beda mi! Bolesť mi preniká do srdca... Tvojim zázračným a nezvyčajným narodením Syn môj som bola vyvýšená nad všetky matky... Avšak beda mi! Moje vnútro je rozpoltené, keď ťa teraz vidím na kríži. Chcela by som svojimi rukami sňať z kríža svojho Syna, na ktorých som ho ako dieťa nosila! Avšak beda mi! Nikto mi to nedovolil... Moje premilé svetlo, moja nádej, môj život, môj Boh vyhasol na kríži!... Beda mi! Moje vnútro je rozpoltené...‘ S plačom volala nepoškvrnená: ‚Nezapadajúce slnko, predvečný Bože, Stvoriteľ celého tvorstva! Ako znášaš Pane, toto utrpenie na kríži?...‘ Plačúc povedala ctihodnému Jozefovi: ‚ponáhľaj sa a choď za Pilátom a požiadaj ho o povolenie sňať z kríža telo tvojho učiteľa.‘ Jozef sa zarmútil, keď uvidel nepoškvrnenú roniac horké slzy. S plačom odišiel k Pilátovi a so slzami ho prosil: ‚Daj mi telo môjho Boha!...‘ ‚Moje vnútro je rozpoltené,‘ plačúc hovorila Matka a Panna, ‚keď ťa vidím Syn môj, obnaženého na kríži, zraneného a pozbaveného slávy...‘ Zarmútený a otrasený Jozef spoločne s Nikodémom plačúc sňali prečisté telo, uctili si ho bozkom a so slzami v očiach oslavovali ukrižovaného ako Boha.“ (prepodobný Simeon Metafrast, † 960) 

Modlitba:

„Ctihodný Jozef sňal z dreva tvoje prečisté telo, ovinul ho čistým plátnom, natrel voňavými masťami a uložil do nového hrobu.“ (tropár Veľkého piatku)

„Poďte, nazvime blaženým Jozefa, navždy pamätného, ktorý prišiel v noci k Pilátovi a vypýtal si Život všetkých: Daj mi tohto cudzinca, ktorý nemá kde hlavu skloniť. Daj mi tohto cudzinca, ktorého zlý učeník odovzdal smrti. Daj mi tohto cudzinca, ktorého videla jeho Matka visieť na kríži, s plačom nahlas vravela a materinsky volala: Beda mi, dieťa moje! Beda mi, svetlo moje! Duša moja milovaná! To, čo Simeon predpovedal v chráme dnes sa uskutočnilo! Moje srdce prenikol meč, ale zmeň plač na radosť z tvojho vzkriesenia. Klaniame sa tvojmu utrpeniu, Kriste. Klaniame sa tvojmu utrpeniu, Kriste. Klaniame sa tvojmu utrpeniu, Kriste, a svätému vzkrieseniu.“ (stichira Jeruzalemskej utierne)