Ikona Stretnutia Pána
Pôvod ikony: Rusko, Palech; okolo roku 1800; 40,3 x 33,2 cm
Sviatok: 2. február
Písomné pramene sviatku:
Sviatok Stretnutia Pána, ako aj jeho ikonografia vychádza z udalosti, ktorá sa dotýka ranného detstva Ježiša Krista, tesne po narodení, ktorú ako jediný z evanjelistov opisuje sv. Lukáš: „Keď uplynuli dni ich očisťovania podľa Mojžišovho zákona, odniesli ho do Jeruzalema, aby ho predstavili Pánovi, lebo Pánov zákon predpisuje, že každý mužský potomok, ktorý otvára materské lono, má byť zasvätený Pánovi. A aby obetovali pár hrdličiek alebo dva holúbky, ako káže Pánov zákon. V Jeruzaleme vtedy žil človek menom Simeon. Bol to človek spravodlivý a zbožný, očakával potechu Izraela a Duch Svätý bol s ním. Duch Svätý mu zjavil, že nezomrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša. Z vnuknutia Ducha prišiel do chrámu. A keď rodičia prinášali dieťa Ježiša, aby splnili, čo predpisoval Zákon, aj on si vzal dieťa do náručia a velebil Boha slovami: ‚Teraz, Pane, prepustíš v pokoji svojho služobníka podľa svojho slova, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov: svetlo na zjavenie pre pohanov a slávu pre tvoj ľud Izrael.‘ Jeho otec i matka žasli nad tým, čo sa o ňom hovorilo. Simeon ich požehnal a jeho matke Márii povedal: ‚Hľa, tento je určený mnohým v Izraeli na pád a na povstanie i na znamenie, ktorému budú odporovať — a tvoju vlastnú dušu prenikne meč —, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.‘ Vtedy žila aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra z Ašérovho kmeňa. Mala už pokročilý vek. Keď sa vydala, žila s mužom sedem rokov, potom do osemdesiatich štyroch rokov ako vdova. Neodchádzala z chrámu, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. Práve v tej chvíli prišla aj ona, velebila Boha a všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema, rozprávala o dieťati. Keď vykonali všetko podľa Pánovho zákona, vrátili sa do Galiley, do svojho mesta Nazareta. Chlapček rástol a mocnel, plný múdrosti, a Božia milosť bola s ním.“ (Lk 2, 22 – 40)
V evanjeliu sa spomínajú dve udalosti: zasvätenie prvorodeného Bohu a rituálna očista jeho matky po narodení dieťaťa, pričom obe udalosti majú svoj pôvod v dávnej minulosti Izraela, ako aj v histórii národov Blízkeho Východu.
U židov v tom čase na pamiatku vyslobodenia zo štyristoročného otroctva v Egypte jestvovali dve tradície spájajúce sa s narodením prvorodeného syna. Ako predpisoval Mojžišov zákon, každá rodina v ktorej sa narodil syn musela na štyridsiaty deň po narodení prísť do Jeruzalemského chrámu a zúčastniť sa obradu zasvätenia dieťaťa Bohu: „Zasväť mi všetko prvorodené, čo u Izraelitov otvára materské lono, či z ľudí, alebo z dobytka. Je to moje!“ (Ex 13, 2) Druhý predpis Mojžišovho zákona zakazoval ženám, ktoré porodili syna vstupovať do chrámu v priebehu štyridsiatich dní, pre tie ktoré porodili dievča to bolo osemdesiat dní: „Matka potom zostane doma ešte tridsaťtri dní, aby sa očistila od krvácania. Nedotkne sa ničoho svätého a nevojde do svätyne, kým sa neskončia dni jej očisťovania. Ak porodí dievča, bude nečistá dva týždne ako pri svojej mesačnej nečistote a ostane doma ešte šesťdesiat dní v očisťovaní od krvácania.“ (Lv 12, 4 – 5) Po uplynutí týchto dní bola žena povinná priniesť Bohu očistnú obetu za hriech: jednoročného baránka pre zápalnú obetu a mladého holuba. Chudobné rodiny prinášali do chrámu len dva holúbky: „Keď uplynú dni jej očisťovania po synovi alebo dcére, privedie kňazovi ku vchodu do stanu stretávania jednoročného baránka na spaľovanú obetu a holúbka alebo hrdličku na obetu za hriech. Kňaz to prinesie ako obetu pred Hospodina a vykoná za ňu obrad zmierenia. Tak bude očistená od svojho krvácania. To je zákon o rodičke po narodení chlapca alebo dievčaťa. Ak nemá ani na baránka, potom nech vezme dve hrdličky alebo dva holúbky, jedného na spaľovanú obetu a jedného na obetu za hriech. Kňaz za ňu vykoná obrad zmierenia a bude čistá.“ (Lv 12, 6 – 8) Kňaz následne nad kľačiacou matkou odriekal modlitbu a pokropil ju očistnou vodou.
Po uplynutí štyridsiatich dní po narodení Božieho dieťaťa sa svätá rodina vybrala do jeruzalemského chrámu, aby zasvätili dieťa Bohu, ako to predpisoval židovský zákon. Ako výkupné zaňho priniesli obetu chudobných: pár hrdličiek.
Skutočnosťou je, že Ježiš nebol vykúpený, pretože už pri udalosti zvestovania sv. archanjel Gabriel Panne, menom Mária oznamuje: „On bude veľký. Bude sa volať synom Najvyššieho...“ (Lk 1, 32) A v Prológu sv. apoštola Jána sa dopĺňa: „...ktorý bol na počiatku u Boha.“ (Jn 1, 1 – 2) Ak sa jednorodený Syn Otca podrobil Zákonu, tak len preto, aby sa v plnej miere stal súčasťou vyvoleného národa a obetou ľudstva.
Keď bol Ježiš prinesený do chrámu nie všetci v tomto dieťati spoznali toho, ktorého očakávali národy – Spasiteľa ľudského pokolenia. Spoznali ho len spravodlivý Simeon a prorokyňa Anna. V evanjeliu sa nič nehovorí o pôvode, či postavení Simeona, avšak v bohoslužobných textoch sviatku sa spomína ako kňaz, ktorý prinášal zákonné obety: „Matka, ktorá muža nepoznala, prináša na rukách Toho, čo pred vekmi vyžiaril z Otca a v poslednej dobe sa narodil z Panny, aby sa podrobil predpisu Zákona daného Ním samým na hore Sinaj. Tak Ho odovzdáva staručkému a spravodlivému kňazovi, ktorému bolo sľúbené, že uvidí Pomazaného Božieho...“ „Panenská Bohorodička Mária nesie na rukách Zákonodarcu tróniaceho nad cherubínmi, ktorého hymnami ospevujú serafíni. Plní predpis Zákona a podáva ho kňazovi, starcovi...“ (Stichiry z Veľkej večierne sviatku)
Podľa tradície bol Simeon jedným zo sedemdesiatich prekladateľov Septuaginty, t.j. gréckeho prekladu textov Starého zákona, ktorí na želanie egyptského kráľa Ptolemaia II. Filadelfa ( 284 – 246 pr. n. l.) zakladateľa slávnej alexandrijskej knižnice prekladali knihy Starého zákona z hebrejského jazyka do všeobecne užívaného gréckeho jazyka. Simeon prekladal knihu proroka Izaiáša. Keď došiel na miesto, kde bolo uvedené: „Hľa, panna počne a porodí syna...“ (Iz 7, 14), nebol schopný to pochopiť, mysliac si, že je to omyl prepisovateľa a tak to zamýšľal preložiť inak, a slovo panna zameniť výrazom žena, alebo vydatá žena. V tom sa mu zjavil Pánov anjel, zadržal jeho ruku a objasnil mu, že proroctvo Izaiáša je pravdivé a sľúbil mu že na vlastné oči uvidí splnenie tohto proroctva a neumrie dovtedy, kým sa to všetko nestane. V očakávaní príchodu Spasiteľa sa staručký Simeon dožil 360 rokov. Keď bol Ježiš prostredníctvom Márie prinesený do jeruzalemského chrámu, vedený Božím Duchom prišiel do chrámu aj Simeon, ktorý v dieťati spoznal sľúbeného Mesiáša a s radosťou ho zobral do náručia a v chválospeve ktorý zaspieval vyjadril radosť z naplnenia prorockých slov a túžbu odísť v pokoji z tohto života.
Svedkom tejto udalosti bola spoločne so starcom Simeonom aj 84 ročná vdova Anna, ktorá pochádzala z Aserovho kmeňa a bola dcérou Fanuela. Ako 14 ročná sa vydala, no po 7 rokoch sa stala vdovou. Od toho času slúžila Bohu v chráme a žila prísnym asketickým životom v pôste a modlitbe, začo ju Boh učinil hodnou daru proroctva. Aj ona spoznala v chráme Božie dieťa, oslavovala Boha, ktorý uskutočnil svoj prísľub o príchode Mesiáša a hovorila o ňom všetkým, ktorí „očakávali vykúpenie Jeruzalema“ (Lk 2, 38), t.j. iba tím, zbožným ľuďom, ktorí očakávali skorí príchod Spasiteľa a ktorí boli na základe svojej nábožnosti hodní tejto radostnej zvesti.
Historické pozadie sviatku:
Prvé svedectvo o slávení tohto sviatku v Jeruzaleme pochádza od pútničky Eterie, ktorá v svojom denníku pútnika opisuje pobyt v Jeruzaleme v období rokov 381 – 384. Tu uvádza, že tento sviatok s tam oslavuje na štyridsiaty deň po sviatku Zjavenia Pána – Epifánii s rovnakou slávnosťou ako Pascha. Následne, keď bol sviatok Narodenia Krista ustanovený na 25. december sa sviatok slávil 2. februára pod gr. názvom Ή Yπαπαντή (Hypapanté), csl. Cретение – Stretnutie, stretnutie sa Božieho Syna so svojim ľudom.
V 5. storočí sa v Jeruzaleme sviatok Stretnutia Pána slávil sprievodom, počas ktorého ľudia niesli zažaté sviece, ako symbolické vyjadrenie Simeonovho chválospevu, kde je Kristus nazvaný „svetlo na zjavenie pre pohanov“ (Lk 2, 32) ako aj slov Jánovho evanjelia, kde sa o ňom hovorí ako o „pravom svetle, ktoré prichádzalo do sveta“ (Jn 1, 9). Túto skutočnosť potvrdzuje aj sv. Cyril Alexandrijský († 444), ktorý vo sviatok Stretnutia Pána píše: „...so zapálenými pochodňami oslavujeme tajomstvo tohto dňa“. A u akéhosi neznámeho jeruzalemského svedka a účastníka oslavy sviatku čítame: „Dnes, osvietení svetlom slávime naše bohoslužby. Ako synovia svetla pozdvihujeme sviece pravému svetlu, Kristovi!“
Z Jeruzalema sa sviatok rozšíril na celý kresťanský Východ, ale až v 6. storočí za cisára Justiniána (527 – 565) nadobudol sviatok osobitný význam. Cisár nariadil, aby sa Stretnutie Pána považovalo za veľký sviatok a zaviedol ho v celom cisárstve. Preto sa Cirkev v bohoslužobných textoch tohto sviatku viackrát modlí za vládcu (cisára). Dôvodom slávnostného charakteru slávenia sviatku bolo veľké zemetrasenie v Antiochii a morová epidémia, ktorá vyčíňala v Konštantínopole, keď cisár Justinián nariadil sprievod so zažatými sviecami dňa 2. februára roku 542 na záchranu hlavného mesta, epidémia ustala.
V 5. storočí sa sviatok Stretnutia Pána rozšíril z Východu najprv do Ríma a odtiaľ v 7. storočí do Francúzska a Španielska a v 8. storočí do Nemecka. Ustanovenie sviatku na Západe niektorí pripisujú pápežovi sv. Gelázovi I. († 496), a iní pápežovi sv. Gregorovi Veľkému(† 604). Pápež sv. Sergej († 701) mal vo sviatok Stretnutia zaviesť obyčaj slávnostnej procesie so zažatými sviecami.
Sviatok Stretnutia Pána bol na Západe pôvodne Kristologickým (Pánovým) sviatkom, avšak až oveľa neskôr v období 8. – 9. storočia nadobudol mariánsky charakter a nazýval sa „Očisťovanie Panny Márie“, alebo „Obetovanie Pána v chráme“. V novom liturgickom kalendári (r. 1969) latinskej Cirkvi, zavedeným po Druhom Vatikánskom koncile, dostal názov „Praesentatio Domini – Obetovanie Pána“, čím sa mu vrátil jeho kristologický charakter a bol opäť zaradený medzi Pánove sviatky. Vo východnej Cirkvi patrí sviatok Stretnutie Pána medzi Bohorodičné (Mariánske) sviatky a niekde sa tiež volá Stretnutie Presvätej Bohorodičky.
Teologická podstata sviatku:
V prostredí kresťanského východu v cirkvách grécko-slovanského obradu patrí sviatok Stretnutia Pána medzi dvanásť veľkých sviatkov liturgického roka. Udalosť sa slávi 2. februára pretože tento deň je štyridsiatym dňom po 25. decembri – sviatku Kristovho narodenia. Slávením tohto sviatku Cirkev vyznáva a potvrdzuje, že „...Kristus sa nezjavil tomuto svetu zdanlivo, ani domnelo, ale opravdivo...“ (stichira z Veľkej večierne sviatku) a zároveň týmto usvedčuje dávnych falošných učiteľov, ktorí odmietali v Ježišovi Kristovi ľudskú prirodzenosť, považujúc ju za nehodnú a nepravdivú Boha. Spolu s týmto príkladom Spasiteľa a jeho Prečistej Matky, ktorí splnili všetko to, čo si vyžadoval zákon, nás toto ich konanie povzbudzuje k tomu, aby sme napĺňali predpisy a zúčastňovali sa obradov bohoslužieb Cirkvi a zároveň pripomína naše začlenenie do Kristovej Cirkvi, zasvätenie sa Bohu, ktorému sme povinní prinášať naše duše i telá ako živú, čistú a požehnanú obetu. Okrem toho, Cirkev v tomto sviatku ospevujúc sv. Simeona a sv. Annu nás povzbudzuje k tomu, aby sme podľa príkladu spravodlivého Simeona nachádzali v Kristovi požehnanú útechu a spásu, dôverujúc jeho Božskej prozreteľnosti a starostlivosti o svet. A podľa príkladu sv. prorokyne Anny by sme mali podľa možností čo najčastejšie navštevovať Boží chrám a páčiť sa Bohu pôstom a modlitbami. Nakoniec sviatok Stretnutia Pána nás poúča, aby sme sa v ťažkostiach a trápeniach, ktoré na nás doliehajú obracali k Bohu, ktorý je pomocníkom a ochrancom pre tých, ktorí sa k nemu s dôverou a úprimným pokáním obracajú.
Istým spôsobom tento sviatok môžeme priradiť aj k „sviatkom svetiel“. Kristus pri svojom narodení zažiaril nad ľudstvom zorou nového svetla, avšak Cirkev zostávala dosť pasívnou: nakoľko v tom čase nik, okrem pastierov a mágov z Perzie nespoznal v narodenom dieťati Spasiteľa sveta. Pri krste Krista v Jordáne došlo k Epifánii – zjaveniu, kedy sa Kristus zjavil svetu, avšak pri tejto udalosti došlo aj k Teofánii – zjaveniu Svätej Trojice, pretože Boh Otec nazval Krista milovaným Synom a taktiež sa prvý krát na Jordáne zjavil Svätý Duch v podobe holubice. V tom čase Cirkev oslavovala radosť zo „Svetla pre svet“. A v tomto treťom sviatku prináša Cirkev svetlo Kristovi, ktorého prinášajú do chrámu. Sv. Sofronios, jeruzalemský patriarcha († 641, alebo 644) v homílii sviatku Stretnutia Pána píše takto: „Nech sa nik nevzďaľuje od svetla, pretože používame svetlo sviec preto, aby sme ním poukázali na svetlo toho, ktorý prišiel na svet a osvecuje celý svet a ktorý po tom, čo zahnal zlého žiari v plnosti večného svetla...“
Toto stretnutie sa Krista so Simeonom v chráme nadobudlo symbolický význam, totiž stretnutie sa Božieho Syna s Jeruzalemom, ako predobraz stretnutia sa Krista s Cirkvou. Vyjadrujú to aj stichiry z bohoslužby sviatku: „U prorokov ťa videli, Ježiš, ako bolo kedysi možné hľadieť na teba. No teraz, Božie Slovo, dobrovoľne si sa ukázal telom celému svetu z Márie Panny, Kriste, a zjavil si svoju spásu všetkým, čo sú z Adama, veď ty miluješ človeka.“ (Stichira z večierne 3.2.)
Ikonografia:
Ikona Stretnutia Pána reprodukuje opis udalosti, tak ako ju uvádza sv. apoštol a evanjelista Lukáš (Lk 2, 22 – 39). V jeruzalemskom chráme pod baldachýnom, nad ktorým sa vypína kupola, je prestol a na ňom zlatá kadidelnica, ktorá symbolizuje starozákonné obety prinášané Bohu. Avšak na väčšine ikone tohto sviatku sa stretávame s tým, že na prestole, ktorý je v centre kompozície sa nachádza zatvorený Evanjeliár, ako symbolické vyjadrenie nastupujúcej novozákonnej éry charakterizovanej príchodom Spasiteľa na svet, ktorý sa stal Božím chrámom uprostred ľudí. Sv. Simeon Bohopríjemca drží na rukách nemluvňa Krista, ktorý žehná starca. Oproti, pri prestole stojí Bohorodička, ktorá k nemu vystiera ruky. Za ňou stojí sv. Jozef, ktorý drží v náručí dva holúbky a vedľa neho sv. prorokyňa Anna. Na niektorých ikonách sa stretávame s tým, že sv. prorokyňa Anna jednou rukou ukazuje na Krista a v druhej drží rozvinutý zvitok s textom. „Toto nemluvňa stvorilo nebo a zem.“
Kompozícia tohto sviatku sa vyvinula už na začiatku kresťanskej éry. Najstarším zobrazením datovaným do obdobia okolo roku 440 je mozaika, ktorá sa nachádza na víťaznom oblúku Baziliky Santa Maria Maggiore v Ríme. V tomto prípade sa nejedná o jednoduchú ilustráciu evanjeliového textu sv. Lukáša, ale o vysvetlenie, ktoré tvorí súčasť všeobecnej témy tohto víťazného oblúka: Syn večného Otca je predstavený národom sveta. Pokresťančený Rím slávnostne prijíma „ochrancu mesta“ conservator urbis, s ktorým sa začína nové storočie (seculum novum). Napravo je stvárnená Matka s Dieťaťom, oddelená od Simeona skupinou, ktorú tvoria Jozef, anjel a prorokyňa Anna.
Ikonografia sviatku Stretnutia Pána nadobudla definitívnu podobu v 9. storočí a od tohto obdobia sa prakticky nemení. V 17. storočí pribúda v ruských ikonách zobrazenie Novozákonnej Svätej Trojice – Otcovstvo, v hornej časti ikony, ako aj výjav v ktorom anjel oznamuje Simeonovi, že neumrie dovtedy, kým na vlastné oči neuvidí naplnenie proroctva.
Bohorodička
Bohorodička sa zobrazuje tradične v tmavočervenom (bordovom) plášti maforiu, sklonená, s vystretými zahalenými rukami. Nesie Dieťa, ale už jej v tej chvíli nepatrí, spočíva v náručí Simeona. Toto gesto vystretých rúk Bohorodičky vo chvíli odovzdania symbolizuje to, že Matka zverila svojho Syna starcovi Simeonovi. On zastupuje celé ľudstvo, ktoré túžobne očakáva príchod Mesiáša. Jej tvár a vystreté ruky (stále akoby nesúce Krista) predstavujú nevysloviteľnú bolesť. Je to predpoveď materskej bolesti Bohorodičky, predpovedanej Simeonom: „A tvoju vlastnú dušu prenikne meč, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“ (LK 2, 35). V tomto geste rúk a v samotnom zobrazení Božej Matky je akoby obsiahnutá predpoveď straty Syna. Straty, ktorú pocíti najprv, keď jej dvanásťročný Ježiš zostane v jeruzalemskom chráme, a neskôr pod krížom.
Bohorodička odovzdala Ježiša Simeonovi tak, ako to môžeme vidieť v tradícii byzantskej Cirkvi, kde matka dieťa, ktoré prijalo obrady tajomstva krstu a myropomazania odovzdáva kňazovi, aby zavŕšil obrad uvedenia pokrsteného a myrompomazaného do cirkevného spoločenstva.
Dieťa Kristus a Simeon
Ikona zobrazuje starca Simeona s dieťaťom Kristom na rukách. Do ikonoboreckého obdobia sa v ikonografii sviatku Stretnutia Pána Kristus ako dieťa zobrazoval v náručí Márie, avšak od 9. storočia sa zobrazuje v náručí Simeona, ktorý naň upiera dojatý pohľad.
Spasiteľ nesedí v náručí Simeona, ako obyčajné nemluvňa, ale ako štyridsaťdňový Kráľ oblečený v zlatistej tunike, sediaci na tróne. Pravou rukou žehná Simeona, ktorý sa pred ním skláňa, v ľavej ruke drží zvitok – znak odpustenia hriechov. Hlava Spasiteľa sa na ikonách Stretnutia neobracia k Bohorodičke (mame), ale k Simeonovi. Táto poloha Kristovej hlavy poukazuje na znak jeho poslania, ktorý sa zopakoval v udalosti, keď Ježiš ako dvanásťročný, akoby zabudol na Matku, ktorá ho s bolesťou v srdci hľadala. Toto odvrátenie sa od svojej rodiny zvýrazňuje celú kompozíciu ikony.
Starec Simeon na ikone zastupuje celý starozákonný ľud, ktorý prišiel na stretnutie so Spasiteľom sveta. V tento deň sa zatvorili posledné starozákonné knihy a Starý zákon prepustil miesto Novému. Čoskoro bude zničený Jeruzalemský chrám, avšak z jeho základov a ruín, ako mladé výhonky z koreňa sa po celom svete rozrastajú kresťanské spoločenstvá.
Centrom ikony je prestol, nad ktorým sa týči baldachýn, podopretý stĺpmi, ponad ktorý visí červený závoj umiestnený na budovách sprava i zľava. Červený závoj, s ktorým sa stretávame aj pri ikonách Narodenia Bohorodičky, či Zvestovania, je vždy symbolom výjavu, ktorý sa odohráva vnútri stavby (v interiéri). Je všeobecne zaužívaným motívom v byzantskej ikonografii, ktorý sa veľmi často objavuje ako symbol poukazujúci na Božie milosrdenstvo, ktoré sprevádza ľudstvo v celej jeho histórii. Tak prestol, ako aj stĺpy, na ktorých spočíva baldachýn rozdeľujú ikonu akoby na dve polovice. Na jednej strane je zobrazená Bohorodička a sv. Jozef a na druhej strane Simeon a prorokyňa Anna, ktorí prišli na stretnutie s Kristom. V tejto chvíli dochádza k symbolickému stretnutiu sa dvoch zákonov – Starého a Nového, ktoré zjednocuje a spája Kristus uprostred.
Teológovia vidia v starcovi Simeonovi a prorokyni Anne zástupcov židovského národa, ktorý uzná Ježiša Krista za Mesiáša a prizná sa k nemu ako celok až vo vysokom veku, t.j. až na konci sveta.
Prorokyňa Anna
Na ikonách sa Anna zväčša zobrazuje v pozadí – za Simeonom. Jej postava zodpovedá evanjeliovému rozprávaniu. „Vtedy žila aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra z Ašérovho kmeňa. Mala už pokročilý vek. Keď sa vydala, žila s mužom sedem rokov, potom do osemdesiatich štyroch rokov ako vdova. Neodchádzala z chrámu, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. Práve v tej chvíli prišla aj ona, velebila Boha a všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema, rozprávala o dieťati.“ (Lk 2, 36 – 38).
Na niektorých ikonách Stretnutia Pána je Anna zobrazená s pozdvihnutou pravicou, čo symbolizuje moment, keď prorokyňa prorokuje o Ježišovi. Jej slová určené tým, čo „očakávali vykúpenie Jeruzalema“, sú zhrnuté na zvitku, ktorý drží v svojej ruke: „Toto dieťa stvorilo nebo i zem“.
Jozef
Jozef je zobrazený podobne ako Simeon, či Bohorodička, v pokornom geste v rukách zahalených plášťom prináša obetu chudobných: dve hrdličky – tak, ako to predpisoval Zákon. Cirkev tieto dve hrdličky chápe ako symbolické zobrazenie židovského a pohanského sveta, podľa niektorých komentátorov sú dve hrdličky symbolmi Starej a Novej zmluvy.
Celá ikona Stretnutia Pána odráža dvojitú prirodzenosť sviatku – na jednej strane radosť zo stretnutia s Pánom, na druhej strane bolesť budúceho utrpenia, teda všetko to, čo bolo obsiahnuté v Simeonových prorockých slovách: „Tento je určený mnohým v Izraeli na pád a povstanie i na znamenie, ktorému budú odporovať“ (Lk 2, 34). Tieto slová sú plné eschatologického významu, vzťahujúce sa na celé vykupiteľské poslanie, predtuchu konca vekov a očakávaniu nadchádzajúceho súdu a budúceho veku.
Popis ikony:
Táto paležská ruská ikona z obdobia okolo roku 1800 stvárňuje ikonu Stretnutia Pána v dvoch rovinách. V hornej je tradičná kompozícia sviatku, kde je v pravej časti na pozadí Jeruzalemského chrámu, pred svätyňou svätých s odtiahnutým bordovým závesom sklonený starec Simeon, ktorý na svojich zahalených rukách drží dieťa Krista – Spasiteľa sveta. Je odetý v zelenom plášti – himatione, ako symbol nádeje, s akou nielen staručký Simeon očakával splnenie proroctva o príchode Mesiáša, ale celé ľudstvo, ktoré v tej chvíli zastupuje. Žiarivá biela farba odevu Krista symbolizuje svetlo viery a Božského poznania, ktoré svojim príchodom prináša Spasiteľ do tmy pohanské sveta. Simeon drží dieťa nad prestolom – liturgickým stolom na ktorom sa prináša nekrvavá Eucharistická obeta, ktorú symbolicky sprítomňuje Boží Baránok – Kristus, v podobe dieťaťa. Oproti, v ľavej časti ikony stojí Presvätá Bohorodička so zahalenými pozdvihnutými rukami bordového maforia, akoby ešte stále držala v náručí svojho Syna. Za Božou Matkou stojí sv. prorokyňa Anna odetá v sýtočervenom maforiu, ako symbolické vyjadrenie Božského daru proroctva, ktorým bola osvietená. Svoj pohľad upriamuje do náruče Simeona stojaceho za ňou, držiac v rukách dva biele holúbky. Podobne ako pri narodení Krista aj tu je s Jozefom anjel, ktorý sa za ním vznáša, pričom sa pravicou dotýka jeho pravého ramena. Týmto gestom akoby ho chcel posilniť a uistiť o pravdivosti všetkého toho, čo sa v tejto chvíli odohráva. Zvlášť v kontexte prorockých slov Simeona adresovaných Kristovi i Bohorodičke, čo zvýrazňuje aj scéna v ľavom hornom rohu ikony, kde sa vo veži chrámu nachádza Božia Matka s dieťaťom Kristom v náručí, ktorého si pridržiava ľavicou, ako to môžeme vidieť na ikonách Bohorodičky – Hodigitrie. Pohľady oboch tak Matky, ako aj Syna sa sústreďujú k anjelovi, ktorí v rukách drží nástroje Kristovho umučenia, ako symbolické zvýraznenie toho, čo príde v živote jej Syna v čase jeho dospelosti, kedy svojim utrpením a smrťou naplní poslanie pre ktoré sa Boh stal človekom a jej – matke, to prinesie zármutok: „tvoju vlastnú dušu prenikne meč...“ (Lk 2, 35)
V dolnej rovine ikony sa nachádzajú scény, ktoré dopĺňajú udalosť sviatku na základe tradície, homílii sv. Otcov cirkvi a bohoslužobných textov. Centrálne je zobrazené podsvetie, kde naši prarodičia Adam a Eva, ako aj spravodliví Starého zákona vstávajú a vychádzajú von. Iní zasa padajú do tmy, čo je naplnením proroctva: „Hľa, tento (Kristus) je určený mnohým v Izraeli na pád a na povstanie i na znamenie, ktorému budú odporovať...“ (Lk 2, 34) Po stranách sú zobrazené dve epizódy zo života Simeona. Vľavo sedí nad zvitkom prekladajúc knihu sv. proroka Izaiáša. Scéna vpravo zobrazuje anjela, ktorý objasňuje Simeonovi pravdivosť prorockých slov: „...panna počne a porodí syna...“ (Iz 7, 14) a že neumrie, kým na vlastné oči neuvidí naplnenie tohto proroctva.
V hornej časti sa uprostred csl. názvu ikony: Образ Сретение Госода нашего Іисуса Христа – Obraz (ikona) Stretnutia nášho Pána Ježiša Krista nachádza Novozákonná Trojica nazývaná aj Otcovstvo. Na mohutnom zlatistom tróne sedí Boh Otec, ako Pán zástupov – Sabaot. Odetý je v červenej tunike chitóne, ako symbole Božstva a v žiarivom svetlom himatione zobrazujúc žiaru Božského nestvoreného svetla a večného života. Má rozpažené ruky v žehnajúcom geste. V lone sedí Boží Syn a predpokladáme, že na hrudi sa pôvodne nachádzal medailón so zobrazením Svätého Ducha v podobe holubice, tak ako to môžeme vidieť aj na iných ikonách Novozákonnej Trojice. Celé stvárnenie obklopuje mandorla v modrastých odtieňoch, ako symbolické zobrazenie nebeských sfér, v ktorých vládne a prebýva večný Boh. Po stranách sú uprostred hnedastých kopovitých oblakoch zobrazení dvaja anjeli.
Duchovné posolstvo:
„Predvečný – malé dieťa a starý dňami je Boh. Dieťa v náručí a tvorca vekov. Vidím dieťa a spoznávam Boha. Dieťa sa kŕmi a udržiava svet. Dieťa plače a svetu dáva život a radosť. Dieťa povité v plienkach ma oslobodzuje od pút hriechu... Toto dieťa oslavujú anjeli, jemu sa klaňajú archanjeli, pred ním sa chvejú mocnosti, jeho chvália sily, jemu slúžia cherubíni, jeho žehnajú serafíni, jeho oslavuje slnko, jemu slúži mesiac, jeho počúva príroda, jemu sa podriaďujú pramene a moria... Toto dieťa zvíťazilo nad smrťou, porazilo diabla. Zničilo kliatbu... zotrelo hriechy, odsúdilo herézy, ozdobilo všetko tvorstvo, spasilo Adama, obnovilo Evu, povolalo národy, osvietilo svet... A tak všetci s radosťou vyjdime v ústrety Stretnutiu Pána... Tento deň ozdobme sviecami, ako sa patrí pre synov svetla a pravému Svetlu – Kristovi prinesme sviece s duchovným svetlom.“ (Sv. Cyril Alexandrijský)
Modlitba:
Povedz nám, Simeon, koho to s takou radosťou držíš v chráme na rukách? S kým sa to rozprávaš? Komu hovoríš: ‚Teraz som slobodný, lebo som videl svojho Spasiteľa!‘ Je to Boh z Boha, večné Slovo. Porodila ho panenská Matka. Z lásky k nám prijal telo, aby spasil človeka. Jemu sa klaňajme.“ (stichira Veľkej večierne sviatku)
„Nech sa dnes otvorí nebeská brána, lebo večné Slovo Otcovo v čase telo prijalo, hoci svojho božstva sa nezrieklo. Jeho na štyridsiaty deň po narodení prinášajú do chrámu ako malé dieťa. Starček ho prijíma na ruky a volá: ‚Prepusť, Vládca, sluhu, lebo moje oči videli tvoju spásu.‘ Prišiel si, Pane, zachrániť ľudské pokolenie. Nech ti je večná sláva.“ (stichira Veľkej večierne sviatku)
