Ikona Ukrižovanie

Rusko; okolo 1800; 31,6x26,6 cm

Sviatok: vo Veľký piatok

Ikonografia:

V priebehu prvých troch storočí sa kríž nezobrazoval. Dôvody spočívali v problematike kríža, ktorý bol nástrojom popráv, ako aj v zápornom postoji Cirkvi prvých storočí voči obrazom. Tento problém mohol súvisieť aj s nedostatkom predlôh s danou tematikou. Prvé počiatky zobrazovania v Cirkvi nachádzame až po Milánskom edikte (313). Medzi najstaršie zobrazenia Ukrižovania patrí reliéf zo slonoviny, pochádzajúci z obdobia okolo rokov 420-430, ktorý sa v súčasnosti nachádza v Britskom múzeu v Londýne. Ide o zobrazenie Krista, zahaleného bedrovou zásterou „perizonou“, pribitého štyrmi klincami, bez brady, s doširoka otvorenými očami a nimbom okolo hlavy. Ďalším obrazom ukrižovania je reliéf na bráne chrámu svätej Sabíny v Ríme z roku 432. Tu je Kristus zobrazený s bradou, kde gesto jeho rúk, ktoré sú zopnuté smerom hore, je gestom modlitby.

Od konca 6. storočia je evidentná tendencia opustiť realistickú koncepciu. Túto skutočnosť potvrdzuje miniatúra zo sýrskeho evanjeliára z roku 586 v Rabbulovom kódexe. V tejto kompozícii sa nachádzajú nové motívy, napr. Kristus, ktorý má hlavu mierne sklonenú na ľavú stranu, nemá bedrovú zásteru, ale fialovú tuniku bez rukávov, tzv. kolobion. Podstatnú zmenu prináša byzantský stredovek ‒ najskôr od obdobia 9. storočia sa Kristus zobrazuje so zatvorenými očami a namiesto tuniky má bedrovú zásteru. Začínajúc 11. storočím zobrazuje byzantské umenie Krista mŕtveho s prehnutým telom, privretými očami a hlavou naklonenou na pravú stranu. Na rozdiel od západného spôsobu zobrazovania má Kristus nohy pribité dvomi klincami, nie jedným. Nanovo sa vracajú motívy známe už zo 6. storočia ako skala na Golgote s jaskyňou či Adamova lebka. V 13. storočí pozadie Ukrižovania vytvára vysoká stena, často zdobená rímsami a cimburiami, symbolizujúca hradby Jeruzalema.

V západnom prostredí sa od polovice 13. storočia začína na hlave Krista objavovať tŕňová koruna, ktorá sa pod týmto vplyvom od 17. storočia objavuje aj v prostredí Východu. Nohy sú pribité jedným klincom. Absentuje namaľovaná skala Golgoty s jaskyňou a Adamovou lebkou. Aj v zobrazení Bohorodičky sa prejavil vplyv západného umenia, ktorý je evidentný v polohe rúk, ktoré má spojené a zbožne zložené v lone. V kánonických zobrazeniach Bohorodička pravicou ukazuje na kríž a ľavicou si podopiera tvár, čo bolo už v staroveku gesto vyjadrujúce smútok. Ďalším prvkom ovplyvneným Západom je šatka na hlave Bohorodičky, ktorá nahrádza maforiontypický pre zobrazenie Bohorodičky v starších vzoroch. Aj pozadie v kompozícii Ukrižovania ovplyvnilo západné umenie. Stenu hradieb Jeruzalema nahradilo realistické zobrazenie prírody s kopcami, modrastou oblohou a kopovitými oblakmi.

Popis ikony:

Centrom výjavu a celej kompozície je kríž, ktorý má okrem vertikálneho a horizontálneho ramena aj nižšie rameno, tzv. podnožku, akýsi podstavec, na ktorom sú pribité Kristove nohy. Na mnohých ikonách je toto rameno zobrazené v šikmej polohe, čo je symbolickým vyjadrením osudu dvoch lotrov ukrižovaných po Kristovej pravici a ľavici, čo potvrdzujú aj slová evanjelia:

„A jeden zo zločincov, čo viseli na kríži, sa mu rúhal: ’Nie si ty Mesiáš?! Zachráň seba i nás!’ Ale druhý ho zahriakol: ’Ani ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.’ Potom povedal: ’Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.’ On mu odpovedal: ’Veru, hovorím ti: Dnes budeš so mnou v raji.’“  ( Lk 23,39-43)

Spasiteľ na kríži nie je obyčajným mŕtvym Kristom, píše P. Evdokimov, ale je Pán, Kyrios, Vládca nad svojou vlastnou smrťou a Pôvodca života, pričom ho utrpenie nijako nezmenilo a aj na kríži ostáva Slovom, večným Životom, podvoliac sa smrti, no zvíťaziac nad ňou. Práve preto ikony nezobrazujú, na rozdiel od západného realistického spôsobu zobrazenia, Ježišovo telo so znakmi utrpenia. Ikonopisec, ako píše T. Špidlík, zobrazuje Krista tak, aby ten, kto ho vidí, mohol v ňom začať kontemplovať Božieho Syna, hoci ukrižovaného, a nie stolára z Nazareta, pretože ak by ikona bola realistická, zopakovala by sa situácia z Golgoty, keď okoloidúci videli ukrižovaného Ježiša a urážali ho, ako uvádza evanjelium: „Aha, ten, čo zborí chrám a za tri dni ho postaví. Zachráň sám seba, zostúp z kríža!... Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť. Kristus, kráľ Izraela! Nech teraz zostúpi z kríža, aby sme videli a uverili.“ (porov. Mk 15,29-32)  

Kristovo telo je ohnuté v tvare písmena S, akoby v pohybe, s rukami obrátenými nahor, pričom sa zdá, akoby sa dvíhalo k nebesiam. Aj jeho tvár odráža nebeský pokoj. V tejto harmónii miznú všetky stopy utrpenia. Kristovo telo na kríži je mierne zohnuté, priklincované ruky má rozpažené a akoby zdvihnuté k modlitbe, akoby chcel objať každého človeka. Hlavu má naklonenú vľavo z pohľadu nazerajúceho k matke, presvätej Bohorodičke, stojacej pod krížom. Jeho telo nenesie známky úderov, bičovania a pádov z cesty na Golgotu, je to telo, ktoré už vyžaruje svetlo vzkriesenia. Čo objasňuje aj T. Špidlík takto: „podľa ikonopisca nie je potrebné zobraziť ukrižovanie tak, ako sa stalo, čo by na druhej strane pre neho nebolo problémom zobraziť scénu realisticky, ale takým spôsobom, aby ten, kto ho uvidí, mohol spoločne so stotník zvolať: „Tento človek bol naozaj Boží Syn.“ (porov. Mk 15,39)

Žiadna forma umenia nie je schopná vyjadriť skutočnosť Božieho Syna – Spasiteľa, zvlášť ak je zahalená utrpením a smrťou, a tak, píše E. Sendler, zostáva iba slovo, ktoré môže povedať, že On je Boh. Ide o meno, ktoré sa zjavilo Mojžišovi v horiacom kre a ktoré je neodmysliteľným atribútom pri zobrazovaní ikonografie Krista, vpísané po grécky do jeho nimbu: „Ja som ten, ktorý je“ (ό ών). Ďalším popisom ikony je meno Ježiša Krista, a to po oboch stranách nimbu, napísané po grécky, v skratke IC XC (Iésous Christos – Ježiš Kristus). Meno Ježiš pochádza z gréckeho mena Iésous(Ἰησοῦς), Iésús sa uvádza v gréckej Septuaginte ako prepis hebrejského mena Jehošua, alebo skrátene Ješua (Jahve je spasenie, Spasiteľ, Záchranca). Toto meno bolo v tej dobe, v oblasti, kde žil Ježiš, veľmi rozšírené.

Kristus (grécky Christos) nie je meno, ale titul, čo v preklade znamená Pomazaný. Toto slovo je prekladom hebrejského slova Mesiáš,čo znamená (pomazaný Jahvem; resp. pomazaný Bohom). Nad hlavou Krista je zvyčajne pripevnený titulus, nápis, ktorý dal pripevniť Pilát s udaním dôvodu Kristovho odsúdenia, „Ježiš Nazaretský, židovský kráľ; ... napísaný po hebrejsky, latinsky a grécky.“(porov. Jn 19,19-20) Po grécky - Iésous o Nazoraios o Basileous ton Ioudaion, skrátene: INBI; cirkevnoslovansky – ІИСУС НАЗОРЕЙ ЦАРЬ ІУДЕЙСКІ Iisus Nazorej Car Iudejski, skrátene: ІНЦІ a len pre porovnanie aj latinská verzia textu – Iesus Nazarenus Rex Iudeorum, skrátene: INRI. Na gréckych ikonách sa ešte pripája text O Basileous Tés Doxés, cirkevnoslovansky ЦАРЬ СЛАВЫ – Kráľ slávy, alebo tiež svedectvo stotníka: Uios Tou Theou – Boží Syn. V spodnej časti kríža po grécky NIKA – Víťazí. Tieto nápisy dávajú Ukrižovaniu jeho skutočný rozmer.

Matka – presvätá Bohorodička, sa vždy zobrazuje po pravici Krista, ktorého hlava je k nej mierne naklonená. Pravou rukou ukazuje na kríž, kde výraznosť tohto gesta sa zdôrazňuje nehybnosťou ľavej ruky, prsty ktorej akoby chceli uľaviť hrudi od ťažiaceho ju neznesiteľného zármutku. V polohe prstov zaznieva tragický hlas mlčania. Bohorodička ustrnula v svojom zármutku, jej dušu prebodol meč. Jej tradičný tmavý odev je v kontraste s bledým telom jej Syna. Nie je presne povedané, kto je druhá žena. Ona zastupuje, ako uvádzajú evanjelisti Máriu Magdalénu; alebo Máriu matku apoštola Jakuba a Jozesa a Salome, matku Zebedejových synov Jakuba a Jána či „mnohé iné, čo s ním prišli do Jeruzalema.“ (Mk 15,41) Zostali s Ježišovou matkou, podopierajú ju a potešujú.

Apoštol svätý Ján – milovaný Kristov učeník, ako jediný z apoštolov zostal pod krížom. Zvyčajne je zobrazený po ľavici Krista, najčastejšie v červenom, alebo tmavočervenom až bordovom vrchnom odeve, spodný odev má svetlý, zväčša modrý. Má mierne sklonenú hlavu a zopäté ruky, čo, ako píše T. Špidlík, vyjadruje kontemplatívny postoj človeka, ktorý z toho, čo vidí, prijíma myšlienku do svojho srdca. Je to postoj učeníka, ktorého hlava v predvečer Kristovej smrti spočívala na jeho hrudi a ktorý ho teraz kontempluje v tajomnej agónii. Je vhĺbený do svojho vnútra vnímajúc tajomstvo Kristových Strastí.

Po ľavici Krista, za apoštolom Jánom, je zobrazený stotník. Dôležitým detailom v postave stotníka je gesto jeho pravej ruky, v ktorej nie je kopija prebodávajúca Kristov bok, ako tomu bolo v prvopočiatkoch zobrazovania, ale rukou ukazuje na Krista a pred prítomnými vojakmi a ostatnými svedčí o ňom slovami: „Tento človek bol naozaj Boží Syn.“(porov. Mk 15,39) V niektorých zobrazeniach je hlava stotníka ovinutá akýmsi bielym plátnom. Tento ikonopisecký detail nie je náhodný. Biela farba, ako uvádza T. Špidlík, predstavuje v ikonopisectve duchovnú skutočnosť – poukazuje na to, že on má duchovnú myšlienku, čiže uprostred scény Golgoty dívajúc sa na ukrižovaného Krista dokáže vidieť duchovný zmysel, ktorý sa odohráva pred jeho očami, a tak z toho, čo vidí vonkajšími očami, dokáže vnútorne rozpoznať božskú dimenziu.

Golgota – Lebečné miesto – vertikálne rameno kríža osadené v zemi je miestom zostúpenia a povýšenia Božieho Slova, spojnicou medzi nebom a zemou, aby sa nebeské zjednotilo s tými, ktorí prebývajú na zemi a v podsvetí. Preto aj spodná časť kríža je vsadená do zeme, do skaly s tmavou jaskyňou, kde sa nachádza Adamova lebka. Podľa apokryfov mal byť na Golgote pochovaný Adam, ako predpoveď obety kríža. Z tohto dôvodu zakaždým nachádzame kríž vztýčený na skale nad jaskyňou, v ktorej leží Adamova lebka označená písmenami ΓΑ – Hlava Adamova. Ide o symbolizmus inšpirovaný listom svätého Pavla Rimanom:

„Teda ako previnenie jedného prinieslo odsúdenie všetkým ľuďom, tak spravodlivosť jedného priniesla všetkým ľuďom ospravedlnenie a život.“(Rim 5,18) Na niektorých ikonách je tento symbolizmus ešte zvýraznený, keď Adamovu lebku obmýva Kristova krv, stekajúca z Kristových rán. Tento symbolický detail poukazuje na to, že hlava prvého Adama, a v ňom celé ľudstvo je obmyté Kristovou krvou na znak odpustenia. Potvrdzujú to aj symbolické litery na kríži pod podnožkou Kristových nôh M Л Р Б – Misto Lobnoje Rájem Bysť – Miesto Lebečné sa stalo rajom. V niektorých ikonách sa pod Adamovou lebkou stretávame aj s literami Д Р - Derevo Rajskoje – Rajský strom. Adamovu lebku môžeme prirovnať k pšeničnému zrnku, ktoré vložené do zeme odumrie, ale vyrastá z neho nový život. (porov. Jn 12,24) Takto aj z Adamovej lebky vyrastá drevo života. A apoštol Pavol nás poúča takto: „Lebo ako je skrze človeka smrť, tak je skrze človeka zmŕtvychvstanie. Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi.“ (1Kor 15,21-22)

Hradby Jeruzalema – scéna Ukrižovania je situovaná tak, že v pozadí za krížom sa čnejú mestské hradby Jeruzalema. Aj tento symbolický prvok, ktorý nechýba v ikonografii Ukrižovania, sa opiera o Sväté Písmo, kde apoštol Pavol píše: „Máme oltár, z ktorého nemajú právo jesť tí, čo slúžia stánku. Veď telá zvierat, ktorých krv veľkňaz vnáša do Svätyne za hriech, sa spaľujú mimo tábora. Preto aj Ježiš, aby posvätil ľud svojou krvou, trpel za bránou. Vyjdime teda k nemu von z tábora a znášajme jeho pohanenie. Lebo tu nemáme trvalé miesto, ale hľadáme budúce.“ (Ef 13,10-14)

Svätý Ján Zlatoústy v homílii sviatku si kladie otázku: „Prečo trpel za mestom, na pahorku, a nie v nejakej krytej budove? Z prostého dôvodu. Aby očistil zamorené ovzdušie a preto na vyvýšenom mieste, pod nebom, aby sa ono očistilo skrze obetu, na kríži vyvýšeného Baránka. Týmto sa očistilo nebo a obnovila zem. Krv, ktorá vytiekla z Kristovho boku, zmyla akúkoľvek špinu a nečistotu. Prečo sa takáto veľká obeta neuskutočnila vo svätyni Židov? Aj toto sa nestalo náhodou, či bez príčiny. Ale, aby si Ho Židia neprivlastnili, že len za nich, bola prinesená táto obeta. Preto sa táto Kristova obeta na kríži uskutočnila za hradbami, aby sme videli, že Kristus priniesol obetu za celý svet a tak vykúpil celé ľudstvo.“

Ukrižovanie sa uskutočnilo za mestom, v ktorom žil vyvolený národ Starého Zákona. Je v tom symbol Kristovho vykúpenia pre všetky národy sveta. Cez Ježišovu smrť je možné vrátiť sa do života s Bohom. Len skrze Kríž sa človek môže dostať do Svätého Mesta – Osláveného Jeruzalema.

V hornej časti ikony sú zobrazené slnko a mesiac „nastalo veľké zemetrasenie; slnko sčernelo ako srstené vrece a mesiac bol celý ako krv.“ (Zjv 6,12) Slnko a mesiac reprezentujú Novozákonnú a Starozákonnú Cirkev, ale aj fyzický a duchovný svet.

Duchovný odkaz:

Od počiatkov kresťanstva je kríž symbolom, ktorý vyjadruje podstatu kresťanskej náuky a duchovný ideál veriacich všetkých čias. V ňom sa prejavuje zavŕšenie Božej lásky k ľuďom – lásky, ktorá sa daruje bezhranične, lebo „...Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil.“ (Jn 3,16-17)

Významný grécky liturgista Nikolaos Kabasilas (1320-1390) v svojom diele Život v Kristovio tejto Božej láske k človeku píše:  „Jedinou odpoveďou na panovanie zla, ktoré pôsobí vo svete, je životodarný kríž. Kristus ho prijal na seba z lásky a takto aj osud, (šťastie) človeka závisí od toho, či prijme kríž, pretože Boh očakáva, že človek sa pre kríž rozhodne slobodne, z vlastnej vôle. Boh zostupuje k človeku a zjavuje mu svoju lásku a prosí, aby Mu odpovedal... Stojí pred bránou... Za všetky blahá, akými od počiatku obdaroval ľudstvo, očakáva jedinú odmenu – lásku, a keď ju od nás dostáva, odpúšťa nám dlh.“

V Kristovej smrti na kríži sa prejavuje dobrota Otca, ktorý dáva svojho Syna ako obetu pre spásu ľudí a práve táto smrť sa mení pre celý svet na víťazstvo života. Takto sa kríž stáva vyjadrením kresťanskej viery. Dívajúc sa na ikonu ukrižovaného Krista môžeme spoločne s Nikolaosom Kabasilasom povedať, že v Kristovi bolo obnovené ľudské srdce, nevyčerpateľná pokladnica, schopná pojať samotného Boha. Oči boli stvorené pre svetlo, uši pre zvuk, všetko kvôli svojmu cieľu, avšak duša pre to, aby milovala Krista.