Ikona Zvestovanie a výjavy z Akatistu

Zvestovanie s akatistom

Pôvod ikony: Grécko, Kréta; 17. storočie; 64 x 55 cm

Sviatok: 25. marec

Historické pozadie sviatku:

Slávenie tejto udalosti je späté už s počiatkami Cirkvi, aj keď presne nevieme, kedy Cirkev začala tento sviatok oslavovať. Môžeme predpokladať, že to tak bolo ešte pred Efezským snemom (431), na ktorom bola definovaná dogma o božskom materstve. Na Východe sa tento sviatok slávil od 5. storočia, ale od prvých storočí sa považoval tak na Východe, ako aj na Západe za sviatok Ježiša Krista. Potvrdzujú to aj názvy sviatku ako napr. Počatie Ježiša Krista, Zvestovanie o Kristovi, či Začiatok Vykúpenia. V 7. storočí je už ustálený súčasný názov sviatku pre celú Východnú cirkev Zvestovanie našej presvätej Vládkyni, Bohorodičke Márii, vždy Panne. Čo sa týka samotného dátumu, ten bol v jednotlivých cirkvách Východu i Západu, ktoré sa opierali o viaceré tradície rozmanitý. Najstaršia z nich pochádzajúca z 3. storočia považuje zvestovanie, ukrižovanie a stvorenie sveta za tri momenty zjednotené v dejinách spásy so slávením 25. marca. Iná tradícia, ktorá je svojou koncepciou historickejšia upravuje dátum podľa mesiacov Máriinho tehotenstva a spája Zvestovanie s Bohozjavením (6. január), na základe čoho sviatok vychádza na 7. apríl. V tento deň slávi sviatok Zvestovania Arménska cirkev. V súvislosti s týmto je dôležité podotknúť, že pôvodne sa 6. januára spoločne s Bohozjavením slávilo aj Kristovo narodenie, čo bolo zhruba do polovice 4. storočia, keď sa vytvoril samostatný sviatok Narodenia Krista. Ak podobným spôsobom odrátame dni od Narodenia Krista, vychádza nám 25. marec – dátum, ktorý si osvojila tak Byzancia, ako aj Západ. Jedno z prvých svedectiev a slávení Zvestovania v tento deň sa nachádza v homílii Abraháma, efezského biskupa zo 6. storočia, ktorú ako predpokladáme predniesol 25. marca. Je potrebné zdôrazniť, že už svätý Proklos, konštantinopolský arcibiskup († 446) predniesol homíliu na sviatok Zvestovania, avšak bez toho, aby bol uvedený deň slávenia. „Bratia a sestry, dnešný sviatok Bohorodičky nás vyzýva k oslave, ktorý slúži dobru veriacich... Pretože podstatou sviatku je nepoškvrnenosť tej, ktorá je Matkou a zároveň aj Pannou.“

Ďalšia tradícia sa objavila v súvislosti s liturgickým problémom spájajúcim sa s dátumom 25. marca, ktorý pripadá na obdobie Veľkého pôstu, čo je v rozpore s liturgickým slávením keďže Cirkev v Zvestovaní vyjadruje radosť a vďačnosť Bohu za jeho vtelenie. A tak niektoré cirkvi presunuli toto slávenie do obdobia pred narodením Krista, čo na Západe potvrdzuje aj Ildelfonz Toledský († 667), ktorý je autorom liturgických textov sviatku sláveného 18. decembra. S týmto sa stretávame aj na Východe (myslí sa kresťanský Východ iného než grécko-slovanského obradu), kde sa v niektorých cirkvách, napr. Sýrskej, či Chaldejskej, slávi pred narodením Krista.

Na západe sa prvýkrát spomína v Ríme v spise Liber pontificalis pápeža Sergeja (687 – 701) ktorý stanovil dátum slávenia na 25. marca. V Byzancii dilemu ako skĺbiť slávenie tohto sviatku v čase Veľkého pôstu vyriešil Trullský snem (692), ktorý nariadil, aby sa slávil počas pôstu a to aj vtedy ak pripadne na Veľký piatok, alebo Nedeľu Paschy.

Teologická podstata sviatku:

Celá teologická podstata sviatku je v krátkosti obsiahnutá v tropári: „Dnes je začiatok našej spásy. Dnes sa uskutočňuje večné tajomstvo, Syn Boží sa stáva Synom Panny...“ Týmto tropárom Cirkev ospevuje túto udalosť, hovoriac o nej ako o začiatku našej spásy. Sv. Atanáz Veľký († 373) nazýva vo svojej homílii tento sviatok prvým v poradí sviatkov, pretože ním sa začína dielo spásy ľudského pokolenia. Základom sviatku je radostná udalosť Zvestovania uvedená v Lukášovom evanjeliu 1, 26 – 38, kde sa Boh prostredníctvom Archanjela Gabriela prihovára Bohorodičke – zástupkyni celého ľudského pokolenia. Oznamuje jej radostnú zvesť: „Hľa, počneš, porodíš syna a dáš mu meno Ježiš“ (Lk 1,30). Ale aby sa tento Boží prísľub o spáse uskutočnil, bol potrebný súhlas Bohorodičky Márie. Z evanjelia vieme, akú odpoveď dala Bohu aj napriek tomu, že nerozumela, ako sa daná udalosť uskutoční. To potvrdzuje aj otázka Gabrielovi: „Ako sa to stane? Veď ja nepoznám muža.“ (Lk 1, 34). Bez tohto súhlasu by sa Boh nestal človekom, nemohol by sa vteliť, pretože Boh nikdy nekoná proti vôli človeka, ale vždy čaká, že sa človek rozhodne podľa slobodnej vôle. „Prečo,“ pýta sa sv. Ján Zlatoústy, „nepočala Panna pred zasnúbením?“ A odpovedá: „preto, aby bola udalosť ukrytá a Panna sa vyhla akýmkoľvek podozreniam.“ V podobnom duchu sa vyjadruje aj sv. Atanáz Alexandrijský, „zasnúbenie Panny bolo nevyhnutné, aby sa tajomstvo vtelenia neodhalilo pred diablom, ktorý keď ju videl zasnúbenú, prestal sa o ňu zaujímať.“ „To, že prostredníctvom Panny mal prísť Kráľ“, objasňuje sv. Gregor Divotvorca, „ vedel o tom aj zlý, pretože aj on počul slová proroka Izaiáša: ‚Hľa, panna počne a porodí syna‘ (Iz 7, 14), a tak vytrvalo sliedil, za tým, čo hovorilo v prospech Panny, aby bola ukrytá pre hanbou do času, kedy sa malo naplniť toto tajomstvo. S týmto úmyslom, aby to Vládca ukryl pred zlým, prišiel na svet prostredníctvom zasnúbenej, ktorá bola následne darovaná ženíchovi.“

Bohoslužby sviatku Zvestovania sú plné povznášajúcich, veľkolepých a radostných hymnov. Mnohokrát sa tu opakuje nám dobre známy pozdrav anjela: „Raduj sa!“ Hlavným poslaním tejto svätej a nadpozemskej radosti je vtelenie Božieho syna, výsada Božieho materstva a zároveň panenstva a spása ľudského pokolenia. Anjel začína svoje poslanie pozdravom, ktorý mal nič netušiacu Máriu naladiť, aby dala svoj súhlas k vznešenému a dôležitému tajomstvu Božieho vtelenia. Gabriel je opakom hada v raji, ktorý komunikujúc s pramatkou Evou sa stal pre svet nešťastím, tu rozpráva archanjel s Máriou o spáse ľudského pokolenia. „Služobnica Pánova, zjavil sa ti Gabriel a zvestoval ti odveký zámer. Pozdravil ťa a povedal: ‚Raduj sa, panenská zem, nezhárajúci ker, raduj sa, nepreniknuteľná hlbina, most vedúci k nebesiam. Buď pozdravený, svätostánok s Božou mannou, vysloboditeľka z rajskej kliatby. Raduj sa, túžba Adamova, Pán je s tebou.‘“ (stichira z Veľkej večierne sviatku)

Na túto radostnú zvesť Archanjela o vtelení Božieho Syna čakalo ľudstvo dlhé stáročia. Na túto zvesť čakalo nebo, čakala zem, čakali duše spravodlivých v podsvetí. V tejto udalosti sa naplnil Boží prísľub o príchode Mesiáša lebo v tento deň „To Slovo sa stalo telom a prebývalo medzi nami.“ (Jn 1, 14)

Ikonografia:

Aj napriek tomu, že sa sviatok Zvestovania slávil už oveľa skôr, než bol v 5. storočí oficiálne zavedený, predsa sa v prvokresťanskom umení katakomb výjav tejto udalosti nenachádza. Je však dôležité poznamenať, že v Priscilliných katakombách z 3. storočia sa nachádza výjav vzdialene pripomínajúci kompozíciu ikony sviatku, kde je zobrazená mladá žena v tunike sediaca na tróne s chlapčekom na kolenách, pred ktorou stojí mladík.

V 5. storočí po Efezskom sneme je ikonografia sviatku už ustálená aj vďaka apokryfným textom z Jakubovho protoevanjelia aj Pseudo-Matúša, ktoré boli svojimi detailmi obohatením kompozície. Najstarší zachovaný výjav ustálenej formy ikonografie sviatku sa nachádza na mozaike víťazného oblúku v bazilike Santa Maria Maggiore v Ríme, ktorému sa aj hovorí „efezskí oblúk“. Pochádza z obdobia rokov 432 – 440, bezprostredne po Efezskom sneme. Mozaika zobrazuje Božiu Matku v majestátnej póze, sediacu na tróne a odetú ako cisárovnú, ktorú obklopujú anjeli a ženy. Avšak ich symbolický význam historici neobjasnili. Osobne sa však domnievam, že prítomnosť žien je umeleckým stvárnením pozdravu akým privítala Alžbeta, Bohorodičku Máriu: „Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho lona!“ (Lk 1, 42), čo je zároveň aj súčasťou modlitby k Bohorodičke (Bohorodice Divo, radujsja), ktorá aj vďaka svojmu pôvodu v Písme bola sformulovaná oveľa skôr než samotná mozaika. Nad touto scénou je umiestnená postava bohyne víťazstva Niké, archanjel Gabriel a holubica. Pri nohách Božej Matky sa nachádza kôš plný purpurovej vlny, z ktorej – tak ako uvádzajú apokryfy – tkala oponu pre Jeruzalemský chrám. Je dôležité poznamenať, že tento motív služobnice chrámu bude v ikonografii Zvestovania ešte dlho pretrvávať, zatiaľ čo zobrazenie zostupujúceho archanjela pomaly ustúpi.

Niekoľko zachovaných zobrazení z obdobia do ikonoborectva, ako napr. stolček z katedrály sv. Maximiána v Ravenne (obdobie okolo r. 556), nádobka z Monzy (6. – 7. stor.), či Evanjeliár zo Sinopy (6. stor.) nám už ukazujú klasický typ Zvestovania, postavený na báze dialógu. Zľava sa približuje archanjel s palicou v ruke a gestom žehnajúcej pravice vyjadruje posolstvo. Mária stojí pred trónom, nehybne a dôstojne. Na pozadí sa objavujú jednoduché architektonické stavby so stĺporadím.

Zobrazenie Bohorodičky sediacej na tróne, alebo stojacej s vretenom a klbkom purpurovej nite v ruke bol rozšírený v byzantskej a ruskej ikonografii 11. a 12. storočia. Mnohé zmeny v ikonografii postbyzantského obdobia spôsobil najmä vplyv umenia renesancie a baroka, čo sa samozrejme, prejavilo v stvárnení odevu archanjela Gabriela, ktorý je odetý v bielom stichare (v západnom prostredí alba) a cez ramená mu visí, alebo má prepásaný orárion (v západnom prostredí štóla), ako aj atribútov, kde sa začal zobrazovať s ľaliami a rozkvitnutými ratolesťami v rukách. Tieto zmeny sa dotkli celej ikonografie od zobrazovania postáv, krajiny, či architektúry, kde sa objavujú realistické prvky z bežného života.

Na ikonách Zvestovania sa zvyčajne nachádzajú iba dve postavy – archanjel Gabriel a Bohorodička, pričom sú zobrazení vo vzájomnom dialógu, tak ako ho opisuje evanjelista svätý Lukáš (1, 26 – 38).

Duchovné posolstvo:

„Gabriel bol poslaný, aby oznámil spásu celého sveta. Gabriel bol poslaný, aby priniesol Adamovi prísľub o návrate do raja. Gabriel bol poslaný k Panne, aby neúctivosť k ženskému pokoleniu zamenil za úctu. Gabriel bol poslaný, aby nepoškvrnenému Ženíchovi pripravil dôstojnú svadobnú sieň. Gabriel bol poslaný, aby stvorenie bolo zasnúbené so Stvoriteľom. Gabriel bol poslaný k živej komnate Kráľa anjelov. Gabriel bol poslaný k Panne zasnúbenej Jozefovi, ale vybranej pre Syna. Bol poslaný beztelesný služobník k čistej Panne. Bol poslaný ten, kto nepadol do hriechu, k vyňatej z porušiteľnosti. Bol poslaný svietnik, aby poukázal na Slnko pravdy. Bol poslaný ako ranná zora, ktorá ustupuje svetlu dňa. Bol poslaný Gabriel ukazujúci na toho, kto sa nachádza v lone Otca a v objatí Matky. Bol poslaný Gabriel prinášajúci zvesť o tom, kto sa nachádza na tróne aj v jaskyni.“ (Sv. Ján Zlatoústy)

Modlitba:

"Dnes sa odhaľuje predvečné tajomstvo a Syn Boha stáva sa Synom človeka, aby prijal horšie a daroval mi lepšie. Kedysi dávno sa nechal Adam oklamať a zatúžil byť Bohom, ale nebol. Boh sa stáva človekom, aby z Adama urobil boha. Nech sa veselí stvorenie, nech jasá bytnosť, lebo archanjel stojí so strachom pred Pannou a nesie jej ‚Raduj sa!‘, ktoré je opakom smútku! Sláva tebe, Bože náš, ktorý si sa pre milosrdenstvo zľutovania stal človekom!“ (Stichira z utierne sviatku)