Ikona Lono Abrahámovo a Vyhnanie z Raja (diakonské dvere)

Rusko; asi 18. storočie; 75,3 x 39,7 cm

Sviatok ikony: nie je určený

Modlitebná tradícia: Pred ikonou Lono Abrahámovo prosíme Boha o posilu do rodiny. Pred ikonou Vyhnanie z raja sa modlíme za odpustenie vedomých aj nevedomých hriechov.

Diakonské dvere, bočné dvere na severnej strane ikonostasu, ktorými sa vchádza k protésis (žertveníku) – stolčeku na prípravu obetných darov. Na diakonských dverách bývajú najčastejšie zobrazenia Archanjelov Michala a Gabriela, diakonov Vavrinca a Štefana, Veľkňaza Árona a proroka Mojžiša. V Chráme svätého Jána Predchodcu v Roščeme vo Vologde bola ikona s podobným námetom, ktorá sa v súčasnosti nachádza v Múzeu vo Vologde (470 km severne od Moskvy) a pochádza z konca 16. storočia.

Popis ikony

Námet ikony je rozložený do troch registrov na zelenom pozadí, čo naznačuje duchovný svet a duchovnú hĺbku. Vo vrchnej časti je v kruhu zobrazený námet Lono Abrahámovo. V raji sedia praotcovia Abrahám, Izák a Jakub. V lone držia duše spravodlivých a za nimi je zástup spravodlivých svätých. Po pravej strane od Abraháma je s krížom v ruke Dismas, kajúci lotor. V pozadí sa nachádza rajská záhrada, so „stromom života, ktorý prináša dvanásť ráz ovocie: každý mesiac dáva svoje ovocie a lístie stromu je na uzdravenie národov.“ (Zj 22, 2) Ovocie trhajú štyri postavy spravodlivých, ktorí symbolizujú štyri cnosti: múdrosť, striedmosť, odvahu a spravodlivosť. Nad výjavom sú dvaja modliaci sa anjeli. Rastliny v leme obrazu sú listy vinnej révy. Navrchu ikony je nápis Obraz svätých praotcov. Po bokoch kruhu môžeme čítať podobenstvo o Lazárovi a boháčovi: „Bol istý bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň prepychovo hodoval. Pri jeho bráne líhal akýsi žobrák, menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa z toho, čo padalo z boháčovho stola, a len psy prichádzali a lízali mu vredy. Keď žobrák umrel, anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. A keď v pekle v mukách pozdvihol oči, zďaleka videl Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: „Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň koniec prsta vo vode a zvlaží mi jazyk, lebo sa hrozne trápim v tomto plameni!” No Abrahám povedal: „Synu, spomeň si, že si dostal všetko dobré za svojho života a Lazár zasa iba zlé. Teraz sa on tu teší a ty sa trápiš. A okrem toho je medzi nami a vami veľká priepasť, takže nik - čo ako by chcel - nemôže prejsť odtiaľto k vám ani odtiaľ prekročiť k nám.” Tu povedal: „Prosím ťa, Otče, pošli ho do domu môjho otca. Mám totiž piatich bratov; nech ich zaprisahá, aby sa nedostali aj oni na toto miesto múk.” Abrahám mu odpovedal: „Majú Mojžiša a Prorokov, nech ich počúvajú.” Ale on vravel: „Nie, otec Abrahám. Ak príde k nim niekto z mŕtvych, budú robiť pokánie.” Odpovedal mu: „Ak nepočúvajú Mojžiša a Prorokov, neuveria, ani keby niekto z mŕtvych vstal.” (Lk 16, 19 - 31)

V strednej časti v kruhu sú dve scény. Navádzanie Adama a Evy na hriech a ich vyhnanie z raja. Bránu do raja stráži šesťkrídly cherubín. Pred zatvárajúcou sa bránou stojí Pánov anjel v purpurovej tunike (vyjadrujúcej Božiu moc) s vytaseným mečom v pravej ruke (symbol Božieho hnevu). Rastlinstvo v raji je rovnaké ako v hornom kruhu. Pred bránou raja, na ceste, po ktorej kráčajú vyhnaní prarodičia, sú hôrky. Tie symbolicky naznačujú pozemský svet a tiež duchový boj, vzostup a pád. Pšenica poukazuje na získavanie obživy v pote tváre. Nad obrazom sú dvaja plačúci anjeli. Táto časť má názov Vyhnanie z raja. Po okrajoch je doplňujúci text z knihy Genezis: „A Pán, Boh, prikázal človekovi: „Zo všetkých stromov raja môžeš jesť. Zo stromu poznania dobra a zla však nejedz! Lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš.” (Gn 2, 16 - 17) „A žena videla, že strom je na jedenie chutný, na pohľad krásny a na poznanie vábivý, nuž vzala z jeho ovocia a jedla, dala aj svojmu mužovi, čo bol s ňou, a on tiež jedol.“ (Gn 3, 6) „Potom im Pán, Boh, povedal: „Hľa, človek sa stal ako jeden z nás! Poznal dobro i zlo. Len aby teraz nenačiahol svoju ruku po strome života a nejedol a nežil naveky!” A Pán, Boh, ho vykázal z raja Edenu, aby obrábal zem, z ktorej bol vzatý. Ba vyhnal človeka a na východ od raja Edenu postavil cherubov a vytasený ohňový meč, aby strážili cestu k stromu života.“ (Gn 3, 22 - 24)

V treťom registri sú dve scény. Ich názvy sú Napomínanie hriešnika a Smrť človeka. Na pravej strane je Lazár a oproti päť boháčových bratov. Pozerajú sa, ako ich brat padá do pekelného pažeráka. Nad scénou sú dvaja Pánovi anjeli. Jeden kopijou zaháňa diabla, v ľavej ruke drží šatku a plače nad padlým človekom. Druhý anjel mu letí na pomoc. Lazár je vyobrazený v postoji prosebníka, avšak v oslávenom tele.

Oproti je scéna ľudskej smrti. V rakve leží ľudská mŕtvola a nad ňou stoja plačúci pozostalí. Fyzický koniec bytia je varovaním pred duchovným zatratením a zároveň výzvou konať pokánie a skutky lásky počas života. Obidve scény sa odohrávajú na pozadí pahorkov symbolizujúcich pozemský duchovný boj a boj anjelov o dušu.

Duchovný odkaz

Ikona je sled udalostí. Pri pohľade zhora dole sledujeme dejiny spásy, ako sa z raja človek svojim odklonom od Boha dostal k smrti. Opačný smer ukazuje cestu rastu človeka od hriechu do Abrahámovho lona.

Hriech je strašná vec a hriešnosť je ťažká choroba duše, pretože oslabuje jej silu a stáva sa príčinou jej mučenia vo večnom ohni. Je to samostatné zlo, výhonok odhodlania. A že skutočne hrešíme zo svojej vôle, o tom jasne hovorí prorok: „Ja som ťa však zasadil sťa vinič šľachtený, ako samé pravé semä. Ako si sa mi zmenil! Vinič spotvorený, cudzí!“ (Jer 2, 21) Vinohrad je dobrý, ale plod z odhodlania je zlý, preto ten, kto ho zasadil, je bez viny. Vinica zhorí, pretože, hoci bola zasadená dobrá, vydala zlé plody zo svojho odhodlania. „Boh stvoril človeka priameho,“ (Kaz 7, 29) avšak ľudia sa uchýlili k mnohým zlým myšlienkam. Lebo apoštol Pavol hovorí: „Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi pre dobré skutky.“ (Ef 2, 10)

Dobrý Stvoriteľ stvoril človeka, aby konal dobré skutky, ale Jeho stvorenie sa zo svojho odhodlania obrátilo k chytráctvu. Nuž, hriech je strašné zlo, ako sme povedali, ale nie nevyliečiteľné. Strašné pre toho, koho ovláda, ale ľahko vyliečiteľné pre toho, kto sa ho zbaví pokáním. Predpokladajme, že niekto drží v ruke oheň. Keď drží ohnivý uhlík, určite ho páli, ale keď uhlík odhodí, odstraňuje to, čo ho páli. Tomu, kto si myslí, že hriech ho nepáli, Sväté Písmo hovorí: „Či môže človek oheň vo svojom lone prenášať, a nespáliť si odev?!“ (Prísl 6, 27) Lebo hriech spaľuje, oslabuje duševné nervy, ničí pomyselné kosti rozumovej schopnosti a zatemňuje svetlosť srdca. Vďaka Ti, Kriste, za Tvoje milosrdenstvo!