Vladimírska ikona presvätej Bohorodičky

IKONA MESIACA 

Vladimírska ikona presvätej Bohorodičky

Pôvod ikony: Rusko, Palech; koniec 18. storočia; 31,2 x 26,3 cm

Sviatok: 21. máj, 23. jún a 26. august

V čom Bohorodička pomáha tým, ktorí sa modlia pred jej Vladimírskou ikonou

Pred ikonou sa modlia za ochranu a oslobodenie od nepriateľov, o poučenie v pravej viere, za ochranu pred herézami a rozkolmi, za zmierenie sa s nepriateľmi a ochranu Rusi a všetkých kresťanských krajín.

História pôvodnej ikony:

Na základe ruských letopisov sa dozvedáme, že ikona Božej Matky v ikonografickom type Eleusy – Nežnej a milujúcej Matky objímajúcej svojho Syna, bola namaľovaná začiatkom 12. storočia v Konštantínopole. V roku 1131 Konštantínopolský patriarcha Lukáš Chrizoverg daroval ikonu kyjevskému veľkokniežaťu Jurajovi Vladimírovičovi Dlhorukému, ktorý ju umiestnil v monastieri mesta Vyšgorod, starobylom sídle kňažnej Oľgy.

Tento dar divotvornej ikony Bohorodičky, ktorá sa preslávila v novej krajine mnohými zázrakmi a znameniami, sa stala „palladiom“ – veľkolepou posvätnou ikonou (svätyňou) ruského národa. V roku 1155 Juraj Dlhoruký daroval Vyšgorod svojmu synovi, kniežaťu Andrejovi. V tomto čase začala ikona konať divy a pritiahla mnohých veriacich. Istého dňa, keď bratia vyšgorodského monastiera vstúpili do cerkvi zbadali, že ikona Bohorodičky sa nenachádza na svojom mieste, ale vznáša sa vo vzduchu, uprostred cekvi. Keď ju postavili na pôvodné miesto, na druhý deň sa situácia znova zopakovala. Knieža Andrej, horlivý ctiteľ Božej Matky, dozvediac sa o zázraku v monastieri, začal uvažovať, či nie je vôľou Bohorodičky, aby sa jej ikona nachádzala na inom mieste. Keďže už dlhší čas premýšľal, že sa z juhu Rusi presídli na sever a na územiach Suzdale založí nové kniežatstvo, nezávislé od vplyvu Kyjeva, v noci, bez upovedomenia svojho otca sa vybral na sever, aj s divotvornou ikonou Bohorodičky. Keď sa priblížil k brehom rieky Kľazmy pokračoval v ceste do Vladimíra nad Kľazmou, kde bol knieža Andrej vrúcne a s radosťou prijatý miestnymi obyvateľmi. Z Vladimíra smeroval na sever k Suzdali, avšak asi po desiatich kilometroch kone z ničoho nič zastali a odmietli pokračovať v ceste. Napriek všemožnému úsiliu, ani po výmene záprahu, nebolo možné dostať kone z tohto miesta. Dlho a horlivo sa knieža modlilo pred divotvornou ikonou Božej Matky. V tú noc (18. júna 1157) mal knieža Andrej sen, v ktorom videl Božiu Matku s rozvinutým zvitkom v ruke, ktorá mu nariadila, aby ikonu z Vyšgorodu neniesol do Rostova, ale nechal ju v susednom Vladimíre. Zároveň mu prikázala, aby na mieste nocľahu, kde sa neplánovane zastavili, postavil cerkev zasvätenú jej narodeniu a zároveň pri chráme založil aj monastier. Knieža počúvlo prosby Bohorodičky a na mieste zjavenia, ktoré nazvali rus. „Боголюбивим – Bohumilým“, pretože si Boh zamiloval toto miesto, postavili tak cerkev, ako aj monastier. V cerkvi bola umiestnená divotvorná ikona Bohorodičky. Osada, ktorá tu bola na začiatku založená bola nazvaná Bohoľubovo (v súčasnosti obec, ktorá podľa údajov z roku 2021 mala 4.729 obyvateľov). V roku 1160 bola vo Vladimíre dokončená Uspenská cerkev presvätej Bohorodičky, kde bola divotvorná ikona prenesená, pričom samotné knieža Andrej sa postaralo o jej pozlátenú rizu, drahé kamene a perly, ako aj o výzdobu celej cerkvi. Od tých čias sa ikona začala nazývať Vladimírska. Zázraky, ktoré sa diali priamo pred divotvornou Vladimírskou ikonou Bohorodičky rozšírili jej úctu a slávu a mesto Vladimír, bolo v tom čase najväčším na Rusi.

Prešlo pár rokov a Bohorodička preukázala ochranu krajine, ktorú si vyvolila. V roku 1164 bol knieža Andrej Bohoľubský vo vojnovom ťažení proti Bulharom z Volgy, ktorého sprevádzala aj divotvorná Vladimírska ikona Bohorodičky, pred ktorou sa večer, stojac pred rozhodujúcou bitkou sklonilo celé vojsko, vyprosujúc si jej ochranu. Keď sa vojaci zoradili do šíkov, videli kríž a ikonu v žiarivom svetle. Toto znamenie ich povzbudilo do zanieteného boja, v ktorom nepriateľa porazili.

V nasledujúcich storočiach bola Vladimírska Panna svedkom vojen a iných nebezpečných nájazdov proti Rusku. Knieža Andrej Bohoľubský, ktorý priniesol ikonu divotvornú ikonu Bohorodičky z Vyšgorodu do Vladimíra, za svoju úctu k ikone, bohumilý život v pravde a láske zaplatil životom. V noci z 29. na 30. júna roku 1174, bol zavraždený bojarmi v obci Bohoľubovo. Po smrti dňa 4. júla bolo jeho telo prenesené na pochovanie do Vladimíra, pričom jeho uctievanie miestnymi obyvateľmi začalo hneď po pohrebe. Na istý čas bola úcta k ruskému veľkokniežaťu Andrejovi prerušená, ktorá bolo oficiálne cirkvou ustanovená v roku 1702, kedy boli jeho telesné pozostatky objavené neporušené vo Vladimírskom sobore, kde sa nachádzajú aj v súčasnosti. Jeho liturgická pamiatka sa slávi 4. júla. Ako uvádzajú ruské letopisy po tom, čo sa správa o úmrtí kniežaťa v Bohoľubove dostala do Vladimíra, začali v meste nepokoje a rabovanie, ktoré ustalo v momente, kedy kňaz Mikuláš (v roku 1155 prišiel spoločne s kniežaťom Andrejom z Vyšgorodu) odetý v bohoslužobnom rúchu prechádzal s divotvornou Vladimírskou ikonou po meste. Po pár dňoch sa vladimírčania obrátila na kňaza s prosbou, aby s ikonou Bohorodičky a všetkým duchovenstvom mesta vyšli naproti procesii idúcej z Bohoľubova, nesúcej mŕtve telo kniežaťa. Týmto bola ikona priamo účastná smútku z tejto tragickej udalosti, ktorá zasiahla nielen obyvateľov mesta, ale aj široké okolie, ktorej milosrdný a láskavý pohľad na ikone bol v ostrom protiklade s hnevom a nenávisťou s akou bolo zavraždené zbožné knieža Andrej Bohoľubský.

V roku 1176 boli na kniežací trón po smrti Andreja dosadení jeho príbuzní Jaropolk a Mstislav Rostislavovičovci, ktorí z divotvornej Vladimírskej ikony ukradli drahocennú rizu s výzdobou, pričom samotnú ikonu daroval Jaropolk svojmu zaťovi, kniežaťu Glebovi z Riazane. Okrem toho si privlastnili cennosti Vladimírskeho soboru a prepísali na seba aj všetky finančné výhody a dane, ktoré boli soboru určené za panovania kniežaťa Andreja. Keď sa o tom dozvedeli rozhorčení obyvatelia Vladimíra, povstali na čele s Michalom Vsevolodovičom, mladším bratom Andreja Bohoľubského, proti Jaropolkovi a vojsku kniežaťa Gleba z Riazane, ktorý bol prinútený ikonu vrátiť a priznať svoju porážku v tomto povstaní.

V roku 1185 zasiahol Vladimír veľký požiar, ktorému sa nevyhol ani Vladimírsky sobor o ktorom letopisy uvádzajú, že mnohé divotvorné ikony zdobené zlatými rizami, drahými kameňmi a perlami boli zničené, avšak nespomínajú divotvornú Vladimírsku ikonu, ktorú mnísi pravdepodobne vyniesli zo soboru ako prvú, nakoľko cerkev začal horieť zhora. Iná situácia nastala pri požiari Uspenského soboru v roku 1237, kedy mesto Vladimír obsadili Tatári vedený Batu Chánom, vodcom Zlatej hordy. Z Vladimírskej ikony Bohorodičky strhli  rizu zdobenú zlatom, striebrom a vzácnymi kameňmi. V monastieri zo všetkých ikon strhli rizi, pričom niektoré rozsekali a iné vzali so sebou. Božím riadením divotvorná ikona Božej Matky z Vladimíra bola zachránená, nakoľko mala zohrať ešte dôležitú úlohu pri záchrane Moskvy.

Prešlo zhruba dva a pol storočia od chvíle, kedy z Konštantínopolu na územie Rusi prišla divotvorná ikona Božej Matky do Vyšgorodu a odtiaľ do Vladimíra – nazývaná Vladimírska, ktorá sa s týmto mestom musela v roku 1395 rozlúčiť, pretože Tamerlán (Temir Aksak) stredoázijský dobyvateľ so svojou armádou napadol Rusko a prišiel až k bránam Riazane. Práve dobyl Eletz a obrátil sa proti Moskve. Pred nastávajúcim nebezpečenstvom veľké knieža Vasilij Dimitrievič zoskupil svoje vojsko a vyšiel oproti nepriateľovi k brehom rieky Oka. Bol si vedomý, že nevydrží vzdorovať početnému vojsku Tamerlána, preto celú svoju dôveru vložil do príhovoru Božej Matky. Nevedno, či to urobil z vlastného rozhodnutia, alebo na radu metropolitu Cypriána, ale dôležité je, že nariadil tak vojakom, ako aj ľudu, aby sa modlili a do Vladimíra vyslal poslov so žiadosťou o divotvornú Vladimírsku ikonu Bohorodičky. Po desiatich dňoch putovania prišla do Moskvy, ktorú na okrajoch ciest vítal kľačiaci zbožní ľud so slovami: „Božia Matka, zachráň ruskú zem.“ Letopisy uvádzajú, že počas cesty ikony z Vladimíra do Moskvy mal Tamerlán sen: v noci videl Božiu Matku v žiarivom svetle uprostred nebeského vojska. Pochopil, že by nič nezmohol proti podobnej sile a tak nariadil svojmu vojsku ustúpiť a to na veľké prekvapenie tak Tatárov, ako aj Rusov. Mesto vďaka ochrane a príhovoru Božej Matky bolo zachránené. Na pamiatku tejto udalosti bol v Moskve na mieste zvanom „Kulikovo pole“ postavený Sretenský monastier (monastier zasvätený sviatku Stretnutiu Pána – 2.2.).

Na začiatku 15. storočia boli z divotvornej Vladimírskej ikony Bohorodičky vyhotovené dve kópie: jedna pre Uspenský sobor vo Vladimíre a druhá pre Uspenský sobor moskovského Kremľa.

To, že sa Vladimírska ikona po záchrane Moskvy v roku 1395 opäť vrátila do Vladimíra, potvrdzuje udalosť z roku 1480, kedy Tatári znova napadli Rusko a z Vladimíra bola 23. júna prinesená divotvorná ikona do Moskvy. To, že sa ikona nachádzala vo Vladimíre a nie v Moskve potvrdzujú aj letopisy, v ktorých sa píše, že v roku 1410 napadli Tatári Vladimír, rozsekali dvere Uspenského soboru a zo všetkých ikon vrátane divotvornej Vladimírskej ikony postrhávali drahocenné rizi.

Ahmet, chán Zlatej hordy s veľkým  vojskom dorazil k rieke Ugra, kde veľkoknieža Ivan III. Vasilievič zhromaždil svoje vojská. Ani jedna z armád nechcela prvá vstúpiť do rieky a začať útok. Nakoniec, po dni čakania veľkoknieža dalo svojmu vojsku príkaz na ústup, aby týmto manévrom donútil Tatárov, aby oni ako prví začali s brodením rieky. Tatári vytušili podvod a začali pomaly ustupovať, avšak keď nastala noc, prepadol ich strach a utiekli. Božia Matka zas zachránila Rusko a opadlo tatárske jarmo, ktoré gniavilo Rusko dve a pol storočia. Na znak vďačnosti ustanovili dva sviatky v roku na oslavu Vladimírskej ikony: jeden 26. augusta – ako pamiatku za záchranu Moskvy pred Tamerlánom v roku 1395 a druhý 23. júna na pamiatku oslobodenia po vpáde Zlatej hordy vedenej Ahmetom v roku 1480. V tento deň sa koná v Moskve procesia s divotvornou Vladimírskou ikonou do Sretenského monastiera.

Tretí sviatok bol ustanovený na 21. máj ako pamiatku na obnovenie divotvornej ikony, z príkazu veľkokniežaťa Vasilija Ivanoviča. Bol to deň, kedy Bohorodička znova ochránila Moskvu, a to pred krymským chánom Mehmedom I. Girayom, v roku 1521.

Divotvorná Vladimírska ikona Bohorodičky sa až do roku 1918 nachádzala v Uspenskom sobore v Moskve, odkiaľ ju vzali na reštaurovanie. V rokoch 1926 – 1930 sa nachádzala v Štátnom historickom múzeu a následne bola prenesená do Štátnej Tretiakovskej galérie, v ktorej sa nachádzala niekoľko desaťročí, kým ju nevrátili moskovskému patriarchovi na základe dekrétu o náboženskej slobode z roku 1990. V súčasnosti sa divotvorná ikona Bohorodičky nachádza v cerkvi sv. Mikuláša v Tolmačoch zo 17. storočia, ktorý je súčasťou Tretiakovskej galérie.

Vladimírska ikona Bohorodičky zobrazuje Božiu Matku po pás, v ikonografickom type Eleusy – nežnej, milujúcej Matky, ktorá si pravicou pridržiava dieťa Krista. Bohorodička sa jemne skláňa ku Kristovi, ktorý ľavou rukou objíma krk Matky a tvárou sa túli k jej pravému lícu. Dôvernosť medzi Matkou a Synom je často poznačená istým smútkom, ktorý prekvapuje ak v tomto type chceme vidieť iba vyjadrenie materinských radostí. Je dôležité poznamenať, že gesto líca na líce sa objavuje v 12. storočí na dvoch výjavoch, ktoré majú vzťah s utrpením Krista. Tým prvým je freska Stretnutia Pána, nachádzajúca sa v bulharskom monastieri v Bačkove, kde starec Simeon nesie Dieťaťko (Krista) v náručí dotýkajúc sa vzájomne lícami. Tým druhým je freska  zobrazujúca Oplakávanie Krista (okolo r. 1164) v pravoslávnej cerkvi sv. Pantelejmóna, v macedónskom Nerezi. Na tomto výjave Matka objíma ležiaceho mŕtveho Syna, dotýkajúc sa svojim pravým lícom jeho ľavej časti tváre. Aj keď v súvislosti s týmito freskami sú okolnosti rozličné, v oboch prípadoch ide o vyjadrenie hlbokej dôvernosti: pohladenie dané dieťaťu sa obnovuje pri poslednej rozlúčke so zosnulým. Pri oplakávaní Krista sa uskutočňuje Simeonovo proroctvo: „...a tvoju vlastnú dušu prenikne meč, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc.“ (Lk 2, 35). Matka drží v náručí Syna, sňatého z kríža, z tváre ktorej sa dá vyčítať bolesť, nielen bolesť matky, ktorá oplakáva svojho mŕtveho syna, ale tiež bolesť tej, ktorá pozná tajomstvo zla a trápenia všetkých ľudí. Preto sa s Vladimírskou ikonou Bohorodičky – Eleusy, nielen milujúcej a nežnej Matky, ale aj Matky bolesti spája námet utrpenia, vyjadrený na rube ikony symbolickým zobrazením Kristovej smrti na kríži.

Na karmínovo červenom a bohato zdobenom prestole (liturgický stôl – v západnom prostredí oltár) je položená zatvorená kniha, nad ktorou sa vznáša holubica Sv. Ducha. Naľavo od knihy sú štyri klince, napravo tŕňová koruna a za prestolom vztýčený veľký trojramenný kríž po stranách ktorého sú kopija a yzop (trstina) so špongiou. Nad najdlhším horizontálnym ramenom kríža a pod ním je nápis IC XC HIKA – Ježiš Kristus Víťaz.

Takto stvárnený prestol, s nástrojmi umučenia, sa často objavuje na ikonách Posledného súdu a nazýva sa hetoimasia symbolizujúc neviditeľnú prítomnosť Boha, ktorá sa vysvetľuje na základe textov Sv. písma a komentárov sv. Otcov cirkvi v závislosti od toho, s akým zobrazením sa ikonograficky spája. Zobrazenie hetoimasie v nástenných maľbách sa často umiestňovalo v apside (polkruhový výklenok vo východnej časti chrámu, kde sa nachádza prestol – svätyňa), ktoré bolo zvlášť rozšírené v 12. storočí a odhaľovalo zmysel eucharistickej obety. Prestol symbolicky zobrazuje aj Poslednú večeru, ako aj Kristov hrob, jeho vzkriesenie, či druhý príchod v deň Posledného (Strašného) súdu. Kríž, yzop, kópia a klince, ako nástroje jeho utrpenia, spojeného s vykúpením hriešneho ľudského pokolenia. Prestol s Evanjeliárom a holubom spoločne s krížom a nástrojmi umučenia symbolicky zobrazujú Sv. Trojicu. V tomto kontexte rub a líce Vladimírskej ikony majú spoločný symbolicko – dogmatický zmysel. Kríž a nástroje utrpenia odhaľujú smútok a bolesť obrazu Bohorodičky, poukazujúc na utrpenie Krista, ktoré podstúpi pre spásu sveta. Takto sa Božia Matka na Vladimírskej ikone stáva obetným prestolom, pričom gesto jej ruky sa mení na gesto obetovania. V úplnej jednote so Synom sa zjavuje ako žena, ktorej je známe, čo je byť chudobným, odstrčeným a stáť na nohách pod krížom. Tieto utrpenia sa premietajú v pohľade jej očí a gesto jej ruky sa stáva úplným darom. A tak nie je len Matkou ukrižovaného Syna, ale každého človeka, ktorý trpí na tomto svete.

Zobrazenie je datované do začiatku 15. storočia, ktorého autorom je pravdepodobne Andrej Rubľov. Je však potrebné poznamenať, že hoc zachovaný výjav pochádza z uvedeného obdobia, je možné predpokladať, že ikona už v 12. storočí bola obojstranná, čo potvrdzuje identický kovčeg – vyhĺbenina vnútra dosky ikony, (vlastný rám ikony), na ktorej je stvárnená kompozícia, aký sa nachádza na líci, s Vladimírskou ikonou Bohorodičky. Skutočnosť, že sa toto zobrazenie nachádza na opačnej strane Vladimírskej ikony, ukazuje, že sa používala ako prenosná ikona počas bohoslužieb utrpenia. Takáto kombinácia ikony Božej Matky so zobrazením Kristovho utrpenia nie je ojedinelá, nakoľko sú známe početné príklady dávnych zobrazení kríža na rube ikon Bohorodičky. Predpokladáme, že od samého začiatku bol na rube Vladimírskej ikony Bohorodičky zobrazený prestol s Evanjeliárom, krížom a nástrojmi umučenia, ktoré sa obnovovali pri neskorších reštaurovaniach. Zhodná ikonografia sa objavuje v byzantskom umení 12. storočia.

Popis ikony:

Ruská ikona z konca 18. storočia zobrazuje Božiu Matku po pás, s dieťaťom Kristom na pravej ruke v ikonografickom type Eleusy. Kompozícia je podobne ako originál umiestnená v kovčegu, ktorého pozadie bolo vyplnené plátkovým zlatom, zachované fragmentovo, na ktorom sú v kruhoch bielou farbou uvedené skratky mien Krista IC XC a Bohorodičky MP ΘY. Božia Matka je odetá v tmavočervenom (bordovom) maforiu zdobenom na čele a ľavom ramene panenskými hviezdami a po okraji lemovaním. Pod maforiom  má tmavomodrú tuniku a na hlave čepiec, v tom istom odtieni. Dieťa Kristus je v materinskom objatí, dotýkajúc sa svojou ľavou časťou tváre, Matkinho pravého líca, čím sa nádherne vyjadruje tajomstvo zjednotenie Boha s človekom, prostredníctvom Kristovho vtelenia v lone Božej Matky, načo symbolicky poukazujú aj vzájomne spojené nimby Matky a Syna. Kristus je pridržiavaný pravicou Bohorodičky, ktorá naň ukazuje ľavicou. Odetý je v svetločervenom chitóne, ktorého drapéria je zvýraznená zlatistými líniami tzv. asistom. V páse a cez ramená je prepásaný modrým pásom látky.

Duchovné posolstvo:

„V tvári každej matky môžeme nájsť odblesk Máriinej sladkosti, intuície a šľachetnosti. Ak si budete vážiť svoju matku, budete si uctievať aj tú, ktorá je Kristovou matkou a súčasne Matkou každého z nás.“ (sv. Ján Pavol II.),

Modlitba:

„Dnes veselo plesá najslávnejšie mesto Moskva, lebo sťa slnečnú žiaru prijalo tvoju divotvornú ikonu, Vládkyňa, ku ktorej sa teraz ponáhľame, pred ktorou prosíme a cez ktorú voláme: Ó predivná Vládkyňa, Bohorodička, pros Krista, nášho Boha, ktorý z teba prijal telo, aby zachoval toto mesto a všetky kresťanské mestá i krajiny bez ujmy pred všetkými nástrahami nepriateľa a spasil naše duše, lebo je milosrdný.“ (Tropár Vladimírskej ikony Bohorodičky)