Ikona diakonských dverí

Ikona diakonských dverí

 Pôvod ikony: Rusko; 18. storočie; 75,3 x 39,7 cm

Sviatok: Mäsopôstna nedeľa – (druhá nedeľa pred Svätou štyridsiatnicou – Veľkým pôstom)

Popis ikony:

Pod pojmom diakonské dvere sa chápu dvere, ktoré sú súčasťou ikonostasu. Svoje pomenovanie nesú od diakonov, ktorí nimi počas slávenia bohoslužieb vstupujú do oltára (svätyne). V rámci skladby ikonostasu poznáme dvoje diakonských dverí – severné (vľavo z pohľadu diváka) a južné (vpravo z pohľadu diváka). 

V postbyzantskom období sa archanjeli na diakonských dverách objavujú od 17. storočia. Môžeme sa stretnúť aj so zobrazeniami starozákonných veľkňazov Árona a Melchizedecha či svätých diakonov Štefana a Vavrinca s kadidelnicami v rukách. V niektorých prípadoch sa na nich nachádzajú aj svätí hierarchovia Ján Zlatoústy a Bazil Veľký – autori liturgií sláviacich sa za ikonostasom v oltári. Zobrazenie archanjelov Michala a Gabriela sa spája so symbolickým vyjadrením ich služby ako diakonov „nebeskej liturgie“. Ich prítomnosť na diakonských dverách nám pripomína, že do svätyne, kde Boh prebýva na svojom tróne, máme vstupovať s anjelskou nevinnosťou a zbožnosťou. Umiestnenie anjelov na diakonských dverách, ktorými sa vstupuje do svätyne, sa spája s knihou Genezis, s udalosťou vyhnania Adama a Evy z raja. Anjel poslaný Bohom, ktorý ich vyhnal, bol postavený s mečom v ruke k bránam Edenu, aby ich strážil (porov. Gn 3, 24).

V kontexte svätyne ako symbolu raja a neba sú stvárnené aj tieto diakonské dvere z ruského ikonostasu z 18. storočia. Kompozícia ikony je rozdelená do troch rovín so štyrmi výjavmi. Pri pohľade zhora nadol sledujeme dejiny spásy a pád človeka, ktorý sa svojim odklonom od Boha dostal až k smrti. Opačný smer ukazuje cestu rastu človeka od hriechu až do Abrahámovho lona. 

Centrálne je v okrúhlom medailóne, zdobenom po okraji stromami, stvárnený raj – rajská záhrada. Je tu mnoho stromov, krov a rastlín s červeným ovocím. Jedno takéto ovocie ponúka had pramatke Eve, ktorá sa díva na Adama stojaceho pred ňou. Paradoxom stvárnenia hada je fakt, že namiesto hadej hlavy je zobrazený človek, ktorý pravou rukou vkladá ovocie do pozdvihnutej pravice Evy. Obaja prarodičia sú nahí – čo vyjadruje ich duchovný stav pred hriechom. Uprostred raja je zobrazená zatvárajúca sa zlatistá dvojkrídlová brána raja. Pred ňou stojí sv. archanjel Michal s pozdvihnutým, vytaseným mečom v pravici. Díva sa na Adama a Evu, ktorí s pohľadom upretým k Michalovi opúšťajú raj, po spáchaní hriechu. Na rozdiel od výjavu v ľavej časti, kde sú nahí, tu majú obaja okolo pásu tmavé prikrývadlá – zásterky. Tento aspekt je dôsledkom jedenia ovocia za zakázaného stromu poznania dobra a zla. Obaja po hriechu spoznali, že sú nahí (porov. Gn 3, 7). Pri rajskej bráne sa vznáša ohnivý serafín s vytaseným mečom v pravici, „aby strážil cestu k stromu života“ (Gn 3, 24). Túto skutočnosť potvrdzuje aj csl. nápis po stranách výjavu: Образъ изгнание изъ рая (Obraz izhnanije iz raja) – Obraz vyhnanie z raja. Po stranách medailónu sa nachádza csl. text popisujúci to, čo sa stalo v raji a viedlo až k vyhnaniu našich prarodičov z raja (Gn 3, 22 – 24): „И сказав Бог вотъ, Адамъ ставъ какъ одинъ изъ насъ, зная добро и зло, и непростеръ руки свои и взяв древо жизни и снисть, и живъ вечни. И выслъ Господь изъ сада Едмь когда чтобы взделять землю, изъ которой взятъ. И изгналъ Адама и поставилъ на востоке у саду Едему. Херувимъ и пламеный мечь чтоби охранить древо жизни.“ (I skazav Boh, Adam stav kak odin iz nas, znaja dobro i zlo, i neproster ruki svoji i vzjav drevo žizni i snisť, i živ vični. I vysľ Hospoď iz sada Edm kohda čtoby vzdeljať zemľu, iz kotoroj vzjať. I izhnal Adama i postaviľ na vosotke u sadu Edemu. Cheruvim i plamennyj meč čtoby ochraniť drevo žizni) – „Hľa, človek sa stal ako jeden z nás: Pozná dobro i zlo. Len aby teraz nesiahol rukou na strom života, nejedol z neho a nežil naveky! Hospodin, Boh, ho vyhnal zo záhrady Eden, aby obrábal pôdu, z ktorej bol vzatý. Odohnal človeka a na východ od záhrady Eden postavil cherubov a blýskavý plamenný meč, aby strážili cestu k stromu života.“

To, čo spôsobil hriech našich prarodičov – že sme sa stali smrteľnými, že je naša vôľa oslabená a že žijeme v stave hriechu – vyjadrujú dve scény v spodnej časti diakonských dverí. Obraz naľavo stvárňuje pažerák pekla v podobe červeného zvieraťa uprostred priepasti, ktoré požiera hriešnika. Na okraji pekelnej priepasti sedí Lazár z podobenstva O boháčovi a Lazárovi (porov. Lk 16, 19 – 31). Zobrazený je v postoji prosebníka, avšak v oslávenom, svetlom tele. Nad priepasťou kľačí päť boháčových bratov, ktorí sa zarmútene dívajú, ako ich brat padá do pekelného pažeráka. Nad scénou sú zobrazení dvaja Pánovi anjeli. Jeden kopijou zaháňa diabla, v ľavej ruke drží šatku a plače nad padlým človekom. Druhý anjel mu letí na pomoc. Csl. text pod obrazom na ráme ikony len potvrdzuje význam výjavu: Образъ наказание грешныхъ (Obraz nakazanije hrišnych) – Obraz potrestanie hriešnikov. Oproti – v pravej časti ikony – sa nachádza scéna ľudskej smrti. V rakve leží ľudská mŕtvola a nad ňou stoja plačúci pozostalí, ktorí sa modlia a spomínajú na neho. Fyzický koniec bytia je výstrahou pred duchovným zatratením a zároveň výzvou konať pokánie a skutky lásky počas života. Obidve scény sa odohrávajú na pozadí pahorkov, ktoré symbolizujú pozemský duchovný boj a boj anjelov o ľudskú dušu. Csl. text pod obrazom na ráme ikony korešponduje s výjavom: Образъ поминовение усопшихъ (Obraz pominovenije uspošich) – Obraz spomínanie na zosnulých.

Posledný výjav Obraz svätých praotcov je symbolicky umiestený v hornej časti, ako protipól k výjavom pekla a pozemskej smrti človeka. Od momentu hriechu našich prarodičov sú celé dejiny ľudstva späté s námahou výstupu k Bohu – k nebeskému raju, k Abrahámovmu lonu. Kompozícia nápadne pripomína centrálne zobrazenie raja, s tým rozdielom, že namiesto prarodičov Adama a Evy tu trónia sv. patriarchovia a praotcovia Abrahám, Izák a Jakub. V ich lonách a za nimi sú stvárnené duše spravodlivých – tých, ktorí si svojim životom zaslúžili miesto v nebeskom raji. Súčasťou kompozície je aj kajúci lotor prepásaný svetlým bedrovým rúškom a krížom, na ktorom pri smrti činil pokánie za svoje hriechy (porov. Lk 23, 42 – 43). V pozadí sa nachádza rajská záhrada, so „stromom života, ktorý prináša dvanásť ráz ovocie: každý mesiac dáva svoje ovocie a lístie stromu je na uzdravenie národov.“ (Zj 22, 2). Ovocie zo stromu trhajú štyri postavy spravodlivých, ktoré symbolizujú štyri cnosti: múdrosť, striedmosť, odvahu a spravodlivosť. Nad výjavom sa skláňajú dvaja modliaci sa anjeli. Na ráme ikony sa nachádza csl. názov scény: Образъ святыхъ праотецъ (Obraz svjatych praotec) – Obraz svätých praotcov. Po stranách výjavu je uvedený fragment csl. textu Podobenstva o boháčovi a Lazárovi (Lk 16, 19 – 25): „Былъ нищий именемъ Лазарь, котори лежалъ у воротъ в струхъ и желалъ напится кршими падающими со стола богача и псы лизали струпя его. Умеръ нищий и отнесенъ ангелы на лоно Авраамово. Умеръ богачь и в аде возопивъ сказалъ отче Авраамий умилосердись надъ мною пошли Лазаря чтобы смачал перста свои пряхлъ язикъ мой ибо мучусь в пламени сим. Авраамъ сказавъ, чадо вспомни что ты получилъ добре в жизни твоей.“ (Byl niščij imenem Lazar, kotori ležal u vorot v struch i želal napitsja kršimi padajuščimi zo stola bohača i psy lizali strupja jeho. Umer niščij i otnese anhely na lono Avraamovo. Umer bohač i v ade vozopiv skazal otče Avraamij umiloserdis nad mnoju pošli Lazarja štoby smačal persta svoj prjachl jazyk moji bo mučus v plameni sim. Avraam skazav, čado vspomni čto ty polučil dobre v žizni tvojej) – „Bol bohatý človek. Obliekal sa do purpuru a kmentu a deň čo deň skvostne hodoval. Pri jeho bráne líhaval akýsi žobrák menom Lazár, plný vredov. Túžil nasýtiť sa odpadkami z boháčovho stola, ale iba psy prichádzali a lízali mu vredy. Ten žobrák umrel a anjeli ho zaniesli do Abrahámovho lona. Zomrel aj boháč a pochovali ho. Potom v pekle v mukách pozdvihol oči a zďaleka uzrel Abraháma a Lazára v jeho lone. I zvolal: ‚Otec Abrahám, zľutuj sa nado mnou a pošli Lazára, nech si namočí aspoň konček prsta vo vode a ovlaží mi jazyk, lebo sa v tomto plameni hrozne trápim.‘ No Abrahám odpovedal: ‚Syn môj, rozpomeň sa, že ty si za svojho života dostával všetko dobré“.

Klejmá:

1. Obraz svätých praotcov
2. Obraz vyhnanie z raja
3. Obraz potrestanie hriešnikov
4. Obraz spomínanie na zosnulých

Duchovné posolstvo:

„Bratia a otcovia! Podľa zaužívaného poriadku majú teraz svetskí ľudia odložiť požívanie mäsa. No každý môže vidieť, ako veľmi sú oddaní starostiam o hostiny, o víno, o rôzne hry a nerestné divadlá, o ktorých – ako hovorí sv. apoštol Pavol – ‚je hanba aj hovoriť‘ (Ef 5, 12). A pritom by mali aj tento deň prežiť so zbožnosťou a dôstojnosťou: oslavovať Boha, ďakovať mu za dobrodenia, ktoré nám zosiela, a pripravovať sa na príchod Svätej štyridsiatnice. No namiesto toho, podľa diablovej náuky, robia opak a dopúšťajú sa vecí celkom nepatričných. Podriaďujú sa tomu preto, lebo nepočúvajú Božie Slovo a ani učenie Cirkvi. Hovoríme o tom preto, aby sme nedovolili svojej mysli blúdiť za svetskými žiadosťami, po ktorých by nemal túžiť nikto. Skôr sa od nich treba odvrátiť s odporom, vykoreniť ich a smútiť i plakať nad tými, ktorí sa im oddali. Predstavme si veľký a strašný deň druhého príchodu nášho Pána Ježiša Krista, keď on zasadne v nesmiernej sláve na svoj hrozný trón. Aká bázeň a hrôza vtedy zachváti všetkých, keď sa budú chvieť nebeské mocnosti – ako hovorí Evanjelium (Lk 21, 26)! V ten deň nebudú posudzované len naše skutky, ale aj slová, myšlienky i úmysly srdca. Veľký Sudca postaví spravodlivých po pravici a hriešnych po ľavici. Tým po svojej pravici sa obráti s tichými a blaženými slovami: ‚Poďte, požehnaní môjho Otca, zaujmite kráľovstvo, ktoré je pre vás pripravené od stvorenia sveta.‘ (Mt 25, 34). A tým po ľavici povie s hnevom strašné slová: ‚Odíďte odo mňa, zlorečení, do večného ohňa, ktorý je pripravený diablovi a jeho anjelom.‘ (Mt 25, 41) O čom teda máme stále premýšľať? K čomu máme skloniť svoje srdcia? K pokániu, k slzám, k úprimnej prosbe, aby nám Boh odpustil naše hriechy skôr, než príde koniec a zbavil nás budúceho strašného rozsudku. Prosím vás – obráťme sa k Evanjeliu, aby sme premohli slasti a zaslepenosť, a pripravme sa slúžiť Pánovi s bázňou a úctou. Zaháňajme od seba každý hriešny skutok, každú zlú myšlienku. Prijímajme v sebe každý dobrý skutok a každú cnosť. Buďme milosrdní a súcitní k bratom. Buďme ľuďmi bez pokrytectva a zloby. Buďme dobrotiví, úctiví, pokorní, veľkodušní a trpezliví. Nezápasme len duchovne, ale bez reptania prijímajme aj telesné námahy. Vedzme, že poslušnosť a služba, ktorou vynikáme, nemá pôvod v človeku, ale v Bohu. Túžim po tom, aby žiaden skutok našich rúk nebol poškvrnený neporiadnosťou či pýchou, aby sa tak nestal našej duši na škodu. Preto, kým ešte máme čas, nadobúdajme každý skutok dobrý a Bohu milý, aby sme – žijúc podľa Kristových evanjeliových prikázaní – dosiahli dedičstvo Nebeského Kráľovstva v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi, ktorému patrí sláva i vláda s Otcom i Svätým Duchom, teraz i vždycky, i na veky vekov. Amen.“ (prepodobný Teodor Studitský, † 826)

Modlitba:

Beda mi, temná duša! Dokedy sa nevzdiališ od zloby?! Dokedy budeš ľahkovážne a lenivo ležať?! Prečo neuvažuješ nad hroznou hodinou smrti?! Prečo sa celá netrasieš pred hrozným súdom Spasiteľa?! Čím sa budeš brániť a čo odpovieš?! Tvoje skutky stoja pri tebe, aby ťa obvinili, diela ťa obviňujú a žalujú. Ďalší čas ti bol dopriaty, duša. Utekaj, predstúp a s vierou volaj: Zhrešil som, Pane, zhrešil som. Poznám však tvoju dobrotivosť, Milujúci človeka. Dobrý Pastier, nevzdiaľ ma od tých, čo budú stáť po tvojej pravici pre svoje veľké milosrdenstvo.“ (stichira z Veľkej večierne Mäsopôstnej nedele)