Prepodobná Mária Egyptská

 Pôvod ikony: Centrálne Rusko; okolo roku 1800; 30,8 x 26,5 cm

 Sviatok: V prostredí kresťanského východu, v cirkvách grécko-slovanského obradu slávi prepodobná Mária Egyptská svoj sviatok 1. apríla a jej pamiatke je zasvätená aj piata nedeľa Veľkého pôstu. V západnom prostredí slávi svoju liturgickú pamiatku 8. apríla.

Patrón: patrónka kajúcnikov a orodovnica pri zápase s vášňami

Zo života svätice:

Prepodobnými sú nazývaní tí svätí Boží služobníci Nového zákona, ktorí sa v boji s telesnými vášňami, pokušením a hriechom pre svoje duchovné zdokonalenie Božieho obrazu a pripodobnenie sa Bohu posväcujú prísnym napĺňaním Kristových prikázaní, prikazujúci tým, ktorí ho nasledujú nielen slovom, ale aj životom, ukrižovať svoje telo s vášňami a žiadosťami (Gal 5, 24), aby nevládol hriech v našom smrteľnom tele, ale oddali sa Bohu (Rim 6, 12 − 13). Niektorí z týchto askétov sa zvlášť v období prvých storočí kresťanstva nevyčleňovali zo spoločenstva s ostatnými ľuďmi, žijúc v mestách či dedinách, nevyhýbajúc sa ani povinnostiam vyplývajúcim z ich postavenia či úradu, tak svetského, ako aj duchovného. Mnohí opúšťali svet a odchádzali do púšte, hôr, pustovní či monastierov. Iní, hoc sa aj nevzdialili do pustovní či monastierov, predsa dobrovoľne podstupovali námahu poníženosti a chudoby.

V jednom z palestínskych monastierov žil už od detstva prepodobný mních Zosima. Odvtedy prešlo päťdesiattri rokov, keď ho do rozpakov priviedla myšlienka: „Nájde sa v ďalekej púšti svätý muž, ktorý by ma prevýšil v rozumnosti a činoch?“ Od Boha dostal odpoveď prostredníctvom anjela, ktorý mu prikázal, aby odišiel do monastiera pri Jordáne. Starec počúvol podobne ako Abrahám a usadil sa v jordánskom monastieri, kde mali zvyk, kvôli ktorému sem Boh v prozreteľnosti priviedol Zosimu. Každý rok počas sv. Štyridsiatnice odchádzali mnísi v prvú nedeľu Veľkého pôstu z monastiera do púšte a vracali sa späť na Kvetnú nedeľu s ovocím svojho konania. A tak sa vybral aj prepodobný otec Zosima, ktorý po dvadsiatich dňoch cesty púšťou zbadal neznámeho nahého človeka, ktorého telo bolo čierne od slnečných lúčov a obhorené krátke vlasy zbeleli ako ovčia vlna. Keď ho Zosima dostihol, delilo ich vyschnuté koryto rieky. Zosima zistil, že je to nahá žena, ktorej ponúkol svoj plášť, aby sa ním prikryla. Neznáma mu po dlhšom naliehaní rozpovedala svoj životný príbeh. Zosima sa dozvedel, že v mladosti sa v Alexandrii sedemnásť rokov oddávala hriechu prostitúcie, ale bezplatne, mysliac si, že zmysel života spočíva v uspokojení telesných žiadostí. Istého dňa sa pridala k davu pútnikov plaviacich sa loďou do Jeruzalema na sviatok Povýšenia úctyhodného a životodarného Kríža nad celým svetom, nie však kvôli Jeruzalemu či sviatku, ale aby sa oddávala nerestiam. „Čudujem sa, otče, že more znieslo moju nemravnosť, že zem neotvorila svoje útroby a zaživa ma nepohltila do pekla, mňa, ktorá som vtiahla do svojich sietí, oklamala a zahubila toľko duší. No, zrejme, Boh si želal moje pokánie, pretože nechce smrť hriešnika, ale s trpezlivosťou očakáva obrátenie.“ V Jeruzaleme ju akási tajomná Božia sila nevpustila do chrámu, aj keď sa o to niekoľkokrát pokúšala, aby sa s ostatnými poklonila životodarnému krížu. Až následne pochopila, že to, čo jej bráni vstúpiť do chrámu a vzdať úctu krížu, sú jej vlastné hriechy. Pred ikonou Bohorodičky dala sľub, „...že odteraz sa už viac nepoškvrní žiadnou telesnou škvrnou, no len čo uvidí drevo kríža jej Syna, zriekne sa sveta a hneď odíde tam, kam jej prikáže“. Po tomto sľube vstúpila do chrámu chvejúc sa po celom tele a keď zbadala životodarný Kríž, naplnila ju Božia milosť a spoznala, že Boh prijíma kajúcich sa. Keď sa pomodlila, odišla z chrámu a vydala sa na novú etapu života – cestu pokánia v púšti za Jordánom. Pri východe z chrámu jej ktosi podaroval tri medené mince, za ktoré si kúpila tri chleby na cestu. Kajúcnička došla k Chrámu sv. Jána Krstiteľa pri Jordáne, kde prijala tajomstvo pokánia a Eucharistie. Potom zjedla polovicu jedného zo svojich troch chlebov a napila sa vody z Jordánu. Následne sa preplavila na druhý, neobývaný a pustý breh rieky, kde prešla do púšte, v ktorej strávila v samote a prísnej askéze štyridsaťsedem rokov, až do stretnutia so starcom Zosimom. Na záver stretnutia kajúcnička Zosimu požiadala, aby na budúci rok v čase Veľkého pôstu neprešiel Jordán, ako je u nich v monastieri zvykom. Prorocky podotkla, že nebude môcť. Zosima v tom čase skutočne ochorel, a preto nemohol opustiť monastier. Požiadala ho, aby presne v deň „svätej večere Pána“ (Veľký štvrtok Strastného týždňa pred Paschou) v tú istú hodinu, v ktorej Pán „zhromaždil svojich učeníkov“ vzal v posvätených nádobách „telo a krv Kristovu“, počkal „na tom brehu Jordánu, ktorý je bližšie k osadám“ a umožnil jej prijať sväté dary. Od čias, ako opustila Monastier sv. Jána Krstiteľa, totiž neprijímala Eucharistiu. Po týchto slovách kajúcnička opäť odišla do púšte, neprezradiac mu ani svoje meno. Zosima jej prosbu naplnil. Rok po tomto stretnutí v súlade s proroctvom kajúcničky nemohol pre chorobu v čase Veľkého pôstu opustiť monastier. Keď sa ostatní mnísi vrátili z púšte a nadišiel deň „večere Pána“, urobil presne to, čo mu neznáma prikázala. Vzal Eucharistiu a neskoro večer opustil monastier a posadil sa na breh Jordánu, aby vyčkal na príchod svätice. Obával sa toho, ako svätica prejde rieku. Za jasnej noci ju zazrel na protiľahlom brehu. Kajúcnička urobila nad Jordánom znamenie kríža, vstúpila na hladinu a prešla po vode priamo k nemu. Starec si pri pohľade na ňu uvedomil, ako ďaleko má k dokonalosti on sám. Na jej výzvu sa pomodlili. Potom prijala Eucharistiu. Následne sa svätica obrátila na starca Zosimu s poslednou prosbou. Požiadala ho, aby budúci rok prišiel na to miesto v púšti, kde ju prvýkrát stretol. Zosima potom ľutoval, že sa jej neopýtal na meno. Prešiel rok a otec Zosima sa opäť vybral do púšte. Modliac sa došiel k vyschnutému potoku, na ktorého východnej strane uvidel svätú ženu. Ležala mŕtva s rukami zloženými na prsiach a tvárou obrátenou k východu. Pri hlave na zemi uvidel nápis: „Pochovaj, otče Zosima, na tomto mieste telo pokornej Márie. Modli sa k Bohu za mňa zosnulú v prvý deň mesiaca apríla, v noci spasiteľných utrpení Kristových, po prijatí Poslednej večere.“ Zosima vzal pohodené drevo a začal kopať hrob, ale vyprahnutá zem bola nepoddajná a drevom to nešlo. Vtedy pri tele prepodobnej Márie zbadal leva lížuceho jej nohy. S nádejou, že na príhovor svätice ho Boh ochráni, obrátil sa Zosima k levovi a prikázal mu vykopať hrob. Lev labami vyhrabal jamu, do ktorej bolo pochované telo prepodobnej. Splniac poslednú vôľu každý šiel svojou cestou: lev do púšte a otec Zosima do monastiera, velebiac a chváliac Boha. Stalo sa to okolo roku 521.

Telesné ostatky (hlava) Márie Egyptskej sa nachádzajú v katedrále Santa Maria del Fiorigoda vo Florencii. Údajne sa jej telesné ostatky nachádzajú aj v Ríme či Neapole.

Popis ikony:

Na ikone je centrálne zobrazená prepodobná Mária Egyptská v celej postave, stojaca na skale. Má hnedé, slnkom púšte spálené a vychudnuté telo, ktorého väčšia časť je zahalená tmavohnedým plášťom, ktorý jej pri prvom stretnutí v púšti podaroval prepodobný otec Zosima. Hruď má symbolicky odhalenú a v cudnom postoji si vlastnú nahotu chráni prekríženými rukami. Autor ikony zámerne nezahalil plášťom celé telo Márie, ale nechal ho čiastočne odhalené, aby tým poukázal na jej predchádzajúci život v Alexandrii, kde svoje telo odhaľovala pre pôžitok z hriechu. Kompozíciu ikony dotvárajú štyri výjavy zo stretnutia prepodobnej Márie Egyptskej so starcom Zosimom na púšti za Jordánom. Starec je zobrazený v mníšskom odeve, ale aby sa poukázalo na skutočnosť, že je aj kňazom, má na hrudi zavesený čierny epitrachil. Epitrachil, gr. επιτραχήλιον/ περιτραχήλιον, z gr. επί – na/περι – okolo, τράχελος – krk; rus. епитрахиль, je súčasťou bohoslužobného odevu tak kňaza, ako aj biskupa. Dávajú si ho okolo krku a cez hruď spadá až k nohám. Je vlastne obdobou západnej štóly. Bez tohto bohoslužobného odevu nemôže kňaz vykonávať nijaký bohoslužobný úkon ani obrad. Epitrachil symbolizuje Kristovo jarmo, ktoré svojou službou kňaz prijíma a berie na seba.

V hornej časti ikony je nad hlavou svätice v oblakoch tróniaci Kristus, žehnajúci oboma rukami. Je odetý v tradičnom odeve, a to červenom chitóne a tmavomodrom himatione, čo je symbolickým vyjadrením spojenia dvoch prirodzeností Ježiša Krista pri jeho vtelení, kde červená farba chitónu vyjadruje božskú prirodzenosť a modrá farba himationu ľudskú. Okolo hlavy má svetlý nimbus, po ktorého stranách je monogram IC XC – Ježiš Kristus. Atmosféru neba a božského sveta dotvára červené pozadie okolo Krista a zlatisté lúče. Na svetlom pozadí ikony sa po stranách nimbu prepodobnej Márie nachádza čiastočne zachovaný žltý nápis názvu ikony Prepodobná Mária Egyptská.

Na ikone sa stretávajú dve ľudské bytosti, muž a žena, mních Zosima a kajúcnica Mária, ktorí prezentujú dva životné príbehy a dva spôsoby cesty k duchovnej zrelosti a dokonalosti, na ceste k spáse a večnému životu. V prípade Zosimu je to cesta neustálej askézy, horlivosti a nadľudského úsilia a v prípade Márie je to milosť, dar hlbokej ľútosti, pravé pokánie a pokora, ktoré nech sa pre nás všetkých stanú inšpiratívnymi v našom putovaní týmto životom k spoločnému cieľu – večnému životu v kráľovstve nebeského Otca.

Klejmá:

1. Mních Zosima podáva Márii svoj plášť.
2. Prepodobná Mária Egyptská kráča po vode.
3. Mních Zosima podáva Márii sväté tajiny (Eucharistiu).
4. Lev vyhrabáva mŕtvej Márii jamu a spolu s mníchom ju pochovajú.

Duchovné posolstvo:

Bože, zmiluj sa nado mnou podľa svojej milosti! Pre svoje veľké milosrdenstvo zotri moje ťažké priestupky! Dôkladne zo mňa zmy moju vinu, očisti ma od môjho hriechu! Veď ja viem o svojich previneniach, svoj hriech mám stále na mysli. Proti tebe samému som zhrešil, urobil som, čo pokladáš za zlé. Preto si spravodlivý v tom, čo hovoríš, čistý, keď súdiš. Naozaj som sa narodil v neprávosti a matka ma počala v hriechu. Hľa, ty obľubuješ pravdu vnútri človeka, dávaš mi poznať hĺbku múdrosti. Zbav ma hriechu yzopom a budem čistý, umy ma a budem belší ako sneh! Daj mi počuť slová radosti a potešenia, nech zajasajú kosti, čo si zdrvil. Zakry si tvár pred mojimi hriechmi a zotri všetky moje viny! Stvor mi čisté srdce, Bože, obnov vo mne pevného ducha! Neodvrhni ma od seba, neodnímaj mi svojho Svätého Ducha! Vráť mi radosť z tvojej spásy a podopri ma duchom poslušnosti! Chcem učiť neverných tvojim cestám, aby sa hriešnici obrátili k tebe. Vytrhni ma z viny krviprelievania, Bože, Boh mojej spásy, nech zaplesá môj jazyk nad tvojou spravodlivosťou! Pane, otvor mi pery a moje ústa budú ohlasovať tvoju chválu. Veď nemáš záľubu v obete a keby som priniesol spaľovanú obetu, nepáčila by sa ti. Skrúšený duch, to je obeta Bohu; skrúšeným a zdrveným srdcom nepohŕdaš, Bože. Svojou priazňou preukáž dobro Sionu, vybuduj múry Jeruzalema! Potom si obľúbiš náležité obety, spaľované obety a celostné obety. Vtedy budú obetovať býčky na tvojom oltári. (Žalm 50)

Modlitba:

„Radostne si sa poklonila svätým miestam a tam si prijala spasiteľné znásobenie čností, preto si sa ponáhľala po veľmi dobrých cestách. Keď si prešla prúdom Jordánu, horlivo si sa usídlila v Krstiteľovom kraji a svojím životom si zničila krutosť vášní, umenšujúc telesné túžby zdržanlivosťou tela, matka hodná večnej pamiatky.“ (stichira večierne zo sviatku prepodobnej Márie Egyptskej)

„Matka nezapadajúceho Svetla ťa osvietila a rozviazala ťa zo zatemnenia vášní. Preto Mária, keď si vošla do duchovnej milosti, osvieť tých, ktorí ťa verne ospevujú.“

„Keď v tebe Boží Zosima uvidel nový zázrak, skutočne užasol. Videl totiž, matka, anjela v tele, celý sa naplnil úžasom a ospevoval Krista naveky.“ (piesne k prepodobnej Márii Egyptskej z Kajúceho kánona sv. Andreja Krétskeho s poklonami, ktorý sa modlí na utierni v noci zo stredy na štvrtok po nedeli štvrtého týždňa Veľkého pôstu)