Ikona svätého veľkomučeníka Demetra Myromvonného
Ikona svätého veľkomučeníka Demetra Myromvonného
Pôvod ikony: Grécko; 17. storočie; 103 x 61 cm
Sviatok: 26. október
Zo života svätca:
Svätý veľkomučeník Demeter sa narodil v druhej polovici 3. storočia v Solúne urodzeným a zbožným rodičom. Otec bol vysokým cisárskym hodnostárom a tajným kresťanom. Demetra si bezdetní rodičia vymodlili od Boha, ktorý bol ich jediným dieťaťom. Preto od útleho veku dbali pozorne na jeho kresťanskú výchovu. Pravidelne s ním prichádzali do izby, kde sa v dome nachádzali sv. ikony, pred ktorými horeli lampady. Tu ho učili modlitbám a poúčali o poslaní človeka na zemi. Keď chlapec začal chápať ich poučenia a samostatne nad nimi uvažovať, dali ho pokrstiť.
Keď sv. Demeter dospel zomreli mu obaja rodičia. O smrti jeho rodičov sa dozvedel cisár Maximián, ktorý ho pozval k sebe na cisársky dvor. Pri rozhovore s mládencom zistil, že Demeter je schopný a bystrý muž a tak ho vymenoval za prokonzula – vysokého rímskeho úradníka s civilnými i vojenskými povinnosťami, povereného spravovaním mesta Solún a celej provincie. V tejto novej úlohe mu cisár prikázal: „Ochraňuj svoje rodné mesto a vyčisti ho od bezbožných kresťanov. Odovzdaj smrti každého, kto čo i len vysloví meno Ukrižovaného a verí v neho.“
Po prijatí cisárskeho vymenovania sa sv. Demeter vrátil domov, ktorého obyvatelia mesta privítali so cťou. Už dávno si želal upevniť pravú vieru svetlom Kristovej viery v svojom rodnom meste. Videl totiž, že obyvatelia Solúna sa klaňajú bezduchým idolom. Teraz nastala jeho chvíľa, aby sa pre svojich spoluobčanov stal druhým Pavlom. Začal verejne vyznávať Spasiteľa a poúčať o jeho prikázaniach. Pohanov obracal k svätej viere a vykoreňoval nezmyselné pohanské mnohobožstvo. To, čo sa pôsobením sv. Demetra dialo v Solúne dostalo sa až k samotnému cisárovi Maximiánovi. Keď sa dozvedel, že ním ustanovený prokonzul je kresťanom, ktorý mnohých odvrátil od pohanstva a priviedol k svojej viere, veľmi sa rozhneval. Vracajúc sa zo Sarmatskej vojny rozhodol sa cisár, že sa zastaví v Solúne. Sv. Demeter vedel o jeho príchode a preto celý svoj majetok poručil svojmu vernému sluhovi Lupovi. Nariadil mu, aby to všetko rozdal chudobným so slovami: „Rozdeľ im toto pozemské bohatstvo, aby sme mohli získať bohatstvo nebeské“. Potom sa začal modliť a postiť, pripravujúc sa k mučeníctvu. Keď cisár slávnostne vstúpil do mesta, začal si overovať pravdivosť informácii o sv. Demetrovi. Ten nebojácne predstúpil pred cisára a verejne pred zástupom zhromaždených vyznal že je kresťanom. Za svoje vyznanie bol uväznený.
Medzitým cisár usporiadal hry. Jednou z veľkých atrakcií bol jeho vandalský zápasník menom Lius. Bol to muž neobyčajnej sily, ktorý každého premohol. K tomuto účele bolo postavené vysoké pódium, pod ktorým bolo miesto s nastoknutými kopijami. Mnoho ľudí muselo s Liom bojovať, zvlášť kresťania. Každý, kto padol z pódia nabodol sa na hroty a v mukách zomieral. Stonanie takto hynúcich kresťanov bolo pre Maximiána zábavné. V publiku stál aj kresťanský mladík menom Nestor. Keď videl, koľko kresťanov Lius zabil, rozhodol sa s ním bojovať. Prv než vstúpil do arény, šiel za sv. Demetrom do väznice. Tu mu Nestor vyrozprával všetko čo robí Lius s kresťanmi a prezradil mu, že aj on chce vstúpiť do boja s týmto nemilosrdným hubiteľom kresťanov. Svätca poprosil o požehnanie a modlitby. Učiniac nad Nestorom znak kríža vyprevadil ho sv. Demeter slovami: „Choď! Nad Liom zvíťazíš a za Krista zomrieš!“ Keď Nestor vstúpil do arény, prehlásil, že chce bojovať s Liom. Cisár ho od toho odhováral. Nebojácny mladík prehlásil, že je kresťanom a chce bojovať v Kristovom mene. Tu sa cisár rozhneval. Nariadil mu, aby šiel bojovať. Lius sa iba s opovrhnutím naňho pozrel a úškľabkom mu dával najavo, že je nerozvážny. „Demetrov Bože pomôž mi v boji s mojim protivníkom!“, zvolal Nestor a na pódiu začal boj. Aj keď bol malý vzrastom zhodil obra z mosta na kopije. A tak zomrel takou istou smrťou, akou zomierali kresťania, ktorých porážal.
Liova smrť veľmi zarmútila cisára. Okamžite prikázal sťať blaženého Nestora. Avšak táto smrť neuspokojila nahnevaného a rozľútosteného cisára nad stratou verného bojovníka Lia. Keď sa dozvedel, že na Liovej smrti má podiel viny aj sv. Demeter, dal ho vo väzení prebodnúť kopijami, aby zomrel takou istou smrťou, ako Lius. Obaja Kristovi vojaci boli umučení 26. októbra roku 306.
Telo sv. mučeníka Demetra bolo hodené divím zverom na zožratie. Avšak zbožní solúnski kresťania jeho telo zobrali a s úctou pochovali. Pri jeho smrti bol aj jeho verný sluhu Lupus, ktorý si zobral jeho plášť skropený krvou mučeníka. V krvi mučeníka namočil aj prsteň. Prostredníctvom plášťa a prsteňa konal Lupus na príhovor mučeníka sv. Demetra mnohé zázraky a uzdravenia. Keď sa o tom dozvedel cisár Maximián, vydal príkaz, aby Lupa sťali. Takto verný Demetrov sluha nasledoval svojho pána do nebeských príbytkov.
Zázraky sv. veľkomučeníka Demetra po jeho mučeníckej smrti:
Po ukončení prenasledovania kresťanov, počas vlády cisára Konštantína Veľkého (306 – 337) bola nad hrobom sv. mučeníka Demetra postavená neveľká cerkev. Mnohí, ktorí do cerkvi prichádzali a modlili sa pri telesných pozostatkoch svätca boli Bohom vypočutí a uzdravení.
1. zázrak
Asi po sto rokoch od mučeníckej smrti Demetra istý ilýrsky veľmož menom Leontij upadol do ťažkej a nevyliečiteľnej choroby. Počujúc o zázrakoch sv. mučeníka Demetra s vierou sa na neho obrátil. Keď ho priviedli do cerkvi na miesto, kde spočívali telesné pozostatky svätca, po vrúcnej modlitbe bol uzdravený. Dotknutý Božou milosťou oslavujúc božieho služobníka Demetra sa rozhodol, že na jeho pamiatku dá postaviť veľkolepú a nádhernú cerkev. V rokoch 412 – 413 začali s búracími prácami starej cerkvi. Počas výkopových prác pre stavbu novej cerkvi boli objavené neporušené telesné pozostatky, csl. святыя мощи (svjatyja mošči) – sväté mošči sv. veľkomučeníka Demetra, z ktorých vytekalo vonné myro. Táto ľúbezná vôňa sa šírila celým mestom. Na túto veľkolepú udalosť prišlo mnoho ľudí. S veľkou úctou a bázňou boli telesné pozostatky vybraté zo zeme. Pri dotyku a pomazaní sv. myrom boli mnohí z nich uzdravení. Nájdenie telesných pozostatkov svätca tešilo Leontija viac, ako výstavba cerkvi. Čoskoro bola dokončená veľkolepá Cerkev sv. veľkomučeníka Demetra. Tu sa v drahocennej kovanej schránke zdobenej zlatom, striebrom a vzácnymi kameňmi dodnes nachádzajú telesné pozostatky svätého mučeníka. Myro z nich vyteká do dnešných dní. Cirkev na základe tejto udalosti nazýva sv. veľkomučeníka Demetra Myromvonným.
2. zázrak
Keď sa ilýrsky veľmož Leontij chystal vrátiť do rodnej vlasti, zamýšľal vziať si so sebou niektorú časť telesných pozostatkov svätca. Pozostatky chcel uložiť do cerkvi, ktorú mal v úmysle postaviť v domovine a zasvätiť ju jeho pamiatke. Avšak svätec sa mu zjavil a prísne mu zakázal oddeľovať akúkoľvek časť z jeho pozostatkov. Vtedy Leontij zobral so sebou len plášť skropený jeho krvou. S úctou plášť vložil do zlatej schránky a vybral sa na cestu do Ilýrie. Ilýria bolo v staroveku územie nachádzajúce sa na západe dnešného Balkánskeho polostrova. Počas cesty sa prostredníctvom plášťa na príhovor sv. Demetra udialo množstvo zázrakov. Istého dňa sa počas putovania potreboval Leontij preplaviť cez širokú a rozbúrenú rieku. Napĺňal ho strach a beznádej. Vtedy sa mu zjavil sv. Demeter a povedal mu: „Vezmi do rúk schránku s mojim plášťom a prestaň sa báť.“ Leontij urobil tak, ako mu prikázal svätec a šťastlivo so sprievodom preplávali na druhý breh. Keď sa vrátil do rodného kraja vystavali nádhernú cerkev zasvätenú sv. veľkomučeníkovi Demetrovi. Tu sa Leontij s dôverou v modlitbách obracal k sv. Demetrovi, na príhovor ktorého Boh aj v Ilýrii učinil mnoho zázrakov.
Vládca Ilýrie bol vážne chorý, tak že hnis a chrasty pokrývali celé jeho telo od hlavy až po päty. Leontij však zbavil chorého od tejto ťažkej choroby, keď sa v modlitbe obrátil k sv. Demetrovi. Takto zázračne Boh uzdravil na príhovor svätca aj ženu trpiacu na krvotok. Uzdravil posadnutého zlým duchom. Mnoho iných zázrakov sa udialo po modlitbách svätého Demetra.
3. zázrak
Zvlášť mnoho zázrakov sa dialo v Solúne, kde spočívali telesné pozostatky tohto veľkomučeníka. Svätec ochraňoval svoje mesto od nepriateľov, hladu a iných nešťastí. Istého dňa v Cerkvi sv. veľkomučeníka Demetra vypukol požiar. Strieborný baldachýn nad telesnými pozostatkami Božieho služobníka bol obzvlášť poškodený, nakoľko sa pôsobením ohňa roztopil. Vtedajší arcibiskup Euzébius sa veľmi usiloval o opätovné zhotovenie baldachýnu. Avšak problém bol v tom, že nemal dostatok striebra. V cerkvi sa nachádzal strieborný trón, ktorý zostal počas požiaru nepoškodený. Arcibiskup zamýšľal roztaviť trón a striebro použiť na nový baldachýn, nad hrobom mučeníka. Avšak o svojom zámere ešte nestihol nikoho informovať. V tom čase pôsobil pri chráme istý zbožný kňaz menom Demeter, ktorému sa zjavil svätec a povedal mu: „Choď a povedz biskupovi mesta: ‚Neopováž sa roztápať trón, ktorý je v mojej cerkvi!‘“ Demeter šiel okamžite k Euzébiovi a povedal mu, aby upustil od svojho zámeru. Arcibiskup bol spočiatku slovami kňaza veľmi prekvapený, no potom, keď pochopil, že Demeter nijakým spôsobom nemohol vedieť o jeho zámere, prestal sa tomu čudovať a dokonca kňaza napomenul. O niekoľko dní arcibiskup už prikázal, aby prišli do cerkvi majstri. V tom čase prišiel k Euzébiovi už po druhý krát kňaz Demeter a povedal: „Svätý veľkomučeník Demeter sa mi opäť zjavil v sne a prikázal mi, aby som ti povedal: ‚z lásky ku mne neroztápaj trón‘. Arcibiskup ho stroho vyhnal, no predsa ešte nevydal príkaz na roztopenie trónu. Po nejakom čase sa arcibiskup znova rozhodol roztopiť trón, avšak sv. Demeter sa znova zjavil kňazovi a povedal: ‚neunúvajte sa, ja sám sa starám o svoju cerkev i mesto, nechajte to na mňa, ja sa o to postarám‘. Vtedy sa už arcibiskup neubránil slzám a všetkým naokolo povedal: „Ešte trochu vyčkajme bratia, pretože nám svoju pomoc prisľúbil samotný Kristov služobník.“ Skôr ako stihol arcibiskup dokončiť svoju reč, prišiel istý solúnsky občan menom Ménas a priniesol so sebou 75 libier striebra. „Svätý Demeter“, začal rozprávať Ménas, „ma často zachránil od nebezpečenstiev a dokonca ma zachránil pred smrťou. Už dlhší čas som chcel darovať milodar pre cerkev môjho milosrdného a zázračného ochrancu. Dnes od skorého rána ma akýsi hlas nabádal: ‚Choď a učiň to, čo si už dávno zamýšľal urobiť.‘“ Odovzdávajúc striebro, Ménas poprosil aby toto striebro bolo použité na baldachýn zdobiac hrob sv. veľkomučeníka Demetra. Následne prišli aj iní solúnski obyvatelia, ktorí tiež priniesli striebro. Z milodarov bol vyhotovený nádherný baldachýn nad hrobom sv. mučeníka.
4. zázrak
Počas vlády cisára Maurícia (582 – 602) Avari požadovali od obyvateľov Byzancie vyššie dane, avšak Maurícius odmietol splniť ich požiadavku. Vtedy zhromaždili obrovské vojsko, v ktorom boli najmä Slovania a zamýšľali dobiť mesto Solún. V tom čase mesto prekvitalo obchodom i bohatstvom. Desať dní predtým než dorazilo nepriateľské vojsko sa arcibiskupovi Euzébiovi zjavil sv. Demeter a povedal mu, že mestu hrozí veľké nebezpečenstvo. Avšak Solúnčania si mysleli, že nepriateľské vojsko sa k mestu tak skoro nepriblíži. Nepriateľ sa zrazu napriek očakávaniam objavil neďaleko mestských hradieb. Mohli nerušene vstúpiť do mesta aj v noci, ale mocná pravica Najvyššieho prostredníctvom modlitieb sv. Demetra zázračne zastavila strašných nepriateľov neďaleko od mesta. Nepriatelia si pomýlili jeden z opevnených monastierov ležiacich za mestom so samotným Solúnom a prestáli tam celú noc. Na druhý deň ráno si uvedomili svoj omyl a vrhli sa na samotné mesto. Nepriateľské vojská okamžite zaútočili, no v tom sa na mestských hradbách pred očami všetkých zjavil sv. Demeter v podobe ozbrojeného bojovníka. Svätec prvého z nepriateľov, ktorý vyliezol na hradby prepichol kopijou a zhodil z múru. Porazený nepriateľ padajúc z hradieb strhol so sebou ďalších vojakov, ktorí sa pokúšali vyliezť na hradby. Nepriateľského vojska sa zmocnila hrôza a okamžite ustúpili. Avšak obliehanie sa neskončilo, ale iba začínalo. Pri pohľade na početnosť nepriateľov zúfalstvo sa zmocnilo aj tých najodvážnejších. Najprv si všetci mysleli, že zničenie mesta je nezvratné. Ale potom, keď videli útek nepriateľov a ochranu zázračného zástancu, obyvatelia mesta sa vzchopili. Vtedy začali veriť, že ochranca Solúna, sv. Demeter neopustí svoje rodné mesto a nedopustí aby padlo do rúk nepriateľov. Medzitým začali nepriatelia obliehať mesto. Pritiahli zbrane a výstrelmi začali otriasať hradbami mesta. Mračná šípov a kameňov vystrelených z vrhacích zbraní zatemňovali denné svetlo. Všetka nádej zostala na pomoc zhora a tak zástupy zbožného ľudu naplnili cerkev sv. Demetra. V tom čase žil v meste jeden bohabojný a veľmi cnostný muž menom Illustrios. Keď v noci prišiel do Cerkvi sv. veľkomučeníka Demetra, vrúcne sa tu modlil k Bohu a jeho slávnemu služobníkovi, aby zbavil mesta nepriateľov. Zrazu sa stal hodným zázračného videnia. Zastali pred ním dvaja žiariaci anjeli, ktorí sa podobali na cisárskych telesných strážcov – boli to Boží anjeli. Dvere cerkvi sa sami pred nimi roztvorili a oni vošli do vnútra cerkvi. Illustrios ich nasledoval túžiac vidieť čo sa bude diať. Vstúpiac do cerkvi sa hromovými hlasmi spýtali: „Kde je pán, ktorý tu býva?“ Vtedy sa zjavil iný mladík, ktorý vyzeral ako sluha a spýtal sa ich: „Načo ho potrebujete?“ Pán nás poslal k nemu“, odpovedali oni, „aby sme mu niečo povedali.“ Mladík, sluha ukázal na hrob svätca a povedal: „Hľa, to je on!“ „Povedz mu o nás,“ odvetili. Vtedy mladík zdvihol záves a vyšiel odtiaľ svätý Demeter, aby privítal tých, ktorí prišli. Vyzeral rovnako, ako ho zobrazujú na ikonách. Vychádzalo z neho žiarivé svetlo podobné slnečnému. Od strachu a oslepujúcej žiary nemohol Illustrios hľadieť na svätého. Mladí muži ktorí prišli, pozdravili Demetra. „Milosť nech je s vami“, odvetil svätec, „čo vás podnietilo navštíviť ma?“ Oni mu odvetili: „Poslal nás Vládca a prikazuje ti opustiť mesto a prísť k nemu, lebo ho chce vydať do rúk nepriateľov.“ Keď to svätec počul, sklonil hlavu, mlčal a ronil horké slzy. Vtedy mladý sluha povedal tým, ktorí prišli: „ Keby som vedel, že váš príchod neprinesie radosť môjmu pánovi, nepovedal by som mu o vás.“ Vtedy začal hovoriť aj svätec: „Takto sa rozhodol môj Pán? Taká je vôľa Vládcu všetkých, aby mesto, vykúpené čestnou krvou bolo odovzdané do rúk nepriateľov, ktorí ho nepoznajú, neveria v neho a nectia si jeho sväté meno?“ Tí mu na to odvetili: „Ak by takto nerozhodol náš Vládca, neposlal by nás k tebe!“ Vtedy Demeter odvetil: „Choďte bratia, a povedzte môjmu Vládcovi, že jeho služobník Demeter hovorí toto: „Poznám tvoju štedrosť, Vládca a Pane, ktorý miluješ človeka. Ani neprávosti celého sveta nemôžu prevýšiť tvoje milosrdenstvo. Pre hriešnikov si vylial svoju svätú krv. Ty si za nás obetoval svoj život. Prejav teraz svoju milosť na tomto meste a neprikazuj mi opustiť ho. Ty sám si ma ustanovil strážcom tohto mesta. Dovoľ mi, aby som ťa mohol nasledovať, môj Vládca. Dovoľ mi položiť svoju dušu za obyvateľov tohto mesta. A ak mi je súdené zahynúť, zahyniem s nimi. Nenič Pane mesto, v ktorom každý vzýva tvoje meno. Ak aj títo obyvatelia zhrešili, oni ťa neopustili, veď ty si Boh kajúcich sa.“ Mládenci, ktorí prišli sa spýtali Demetra: „Takto máme odpovedať Vládcovi, ktorý nás poslal?“ „Áno, odpovedzte takto,“ povedal, „lebo viem, že Pán ‚nebude stále vyhľadávať spor, nebude sa večne hnevať‘ (Ž 102, 9). Keď dopovedal, svätec vošiel do hrobky, svätá schránka sa zatvorila a anjeli, ktorí s ním hovorili sa stali neviditeľnými. Hľa, akú česť mal Illustrios vidieť zázračné videnie. nakoniec, keď sa spamätal, padol na zem, ďakoval svätcovi za starostlivosť o mesto, vzdával mu chválu za to, že prosil Vládcu, aby nevydal obyvateľov mesta nepriateľom. Ráno Illustrios porozprával o všetkom tom čo videl obyvateľom a povzbudil ich k odvážnemu boju s nepriateľom. Keď si vypočuli Illustriovo rozprávanie, všetci so slzami prosili Pána, aby im zoslal svoju milosť a privolávali na pomoc sv. Demetra. Na príhovor svätého zostalo mesto nedotknuté. Nepriatelia sa čoskoro s veľkou hanbou stiahli z hradieb, pretože nemali síl dobyť mesto, chránené slávnym Božím služobníkom. Na siedmy deň obliehania sa nepriatelia bez zjavného dôvodu dali na chaotický ústup, opustiac stany a nechávajúc tu svoje zbrane. Nasledujúceho dňa sa niektorí z nepriateľov vrátili a povedali nasledovné: „Od prvého dňa obliehania sme medzi vami videli také množstvo obrancov, že ďaleko prevyšovali našu armádu. Mysleli sme si, že vaša armáda sa skrýva za vašimi múrmi. Včera sa to na nás nečakane vyrútilo a my sme sa dali na útek.“ Nato sa prekvapení obyvatelia spýtali: „Kto viedol armádu?“ „Videli sme,“ odpovedali nepriatelia, „ohňom žiariaceho muža na bielom koni v snehobielom odeve.“ Počujúc to solúnski obyvatelia pochopili, kto prinútil nepriateľov k úteku. Takto svätý Demeter zachránil mesto.
5. zázrak
Čoskoro potom ako nepriatelia opustili Solún, postihla toto mesto ďalšia nepriazeň. Nepriatelia vo veľkom počte počas obliehania zničili všetky zásoby obilia, takže v meste nastal veľký hlad. Ľudia vo veľkom počte začali umierať z nedostatku jedla. Keď svätec videl, že jeho rodné mesto hynie od hladu, niekoľkokrát sa objavil na lodiach plaviacich sa po mori, obchádzal prístavy a mnohé ostrovy, pričom prikazoval, aby sa všetky lode so pšenicou plavili do Solúna. Takýmto spôsobom zachránil mesto pred hladomorom.
6. zázrak
Keď sv. cisár Justinián (527 – 565) postavil v Konštantínopole nádhernú a veľkolepú Cerkev Svätej Múdrosti (gr. Hagia Sofia) poslal do Solúna vážených mužov, aby odtiaľ priniesli nejakú časť telesných pozostatkov svätého Demetra. Takto chcel cisár posvätiť novopostavenú cerkev. Keď cisárovi vyslanci prišli do Solúna a priblížili sa k čestnej schránke, v ktorej spočívali sväté mošči veľkomučeníka, chceli vyplniť cisárov rozkaz. V tej chvíli z hrobu vyšľahol plamenný stĺp, z ktorého prskajúce žeravé iskry zasypávali vyslancov. Z ohňa bolo počuť hlas: „Stojte a neopovážte sa!“ Všetci prítomní naplnení strachom padli na zem. Potom sa poslovia, ktorí z tohto miesta vzali iba trochu zeme vrátili k cisárovi a vyrozprávali mu všetko čo sa im prihodilo. Každý, kto si vypočul ich príbeh, bol ohromený. Jednu polovicu zeme z hrobu sv. Demetra odovzdali cisárovi a druhú vložili do schránky určenej pre cerkev.
7. zázrak
V cerkvi sv. Demetra v Solúne, bol do služby ponomara (zodpovedný za čistotu v cerkvi, zvonenie na bohoslužby, zapaľovanie sviec a podávanie kadidla) ustanovený istý mladík menom Onisifor. Tento mladík pokúšaný diablom začal kradnúť sviečky. Následne ich tajne predával a utŕžené peniaze si nechával pre seba. Svätý Demeter nestrpel takéto zlé konanie, ktoré sa dialo v jemu zasvätenej cerkvi. Vo sne sa zjavil Onisiforovi a s veľkou blahosklonnosťou ho napomínal: „Brat Onisifor, nie je mi milé, že kradneš sviece. Týmto spôsobuješ stratu tým, ktorí tieto sviece prinášajú a nie menej škodíš aj sám sebe. Pamätaj, že ľudia, ktorí konajú podobne ako ty, čaká odsúdenie. Zanechaj tento zlý skutok a čiň pokánie. Keď sa Onisifor prebudil zo sna, cítil hanbu a dostal strach. a na istý čas prestal kradnúť sviece. Avšak po čase zabudol na svätcovo napomenutie a opäť začal kradnúť sviece, tak ako to robil aj predtým. A tak ho trest čoskoro postihol. Jedného dňa istý zbožný muž skoro ráno vstal a prišiel do cerkvi sv. Demetra a priniesol niekoľko veľkých sviec. Zapálil ich, postavil pri hrobe sv. veľkomučeníka a pomodliac sa odišiel z cerkvi. Onisifor prišiel ku sviecam, natiahol svoju ruku, aby ich zobral. V tom začul hromový hlas z hrobu svätca: „Ty to robíš znova?!“ Zasiahnutý týmto hlasom, akoby bleskom, padol Onisifor na zem a ležal ako mŕtvy až do chvíle kým neprišiel jeden z kňazov. Duchovný zodvihol mladíka premoženého hrôzou. Len čo sa Onisifor spamätal, vyrozprával všetko. Aj svoju hriešnu vášeň, i prvé zjavenie sa svätca v jeho sne i druhé napomenutie Demetra. Všetci, čo to počuli boli ohromení a oslavovali Boha.“
8. zázrak
Svätý veľkomučeník Demeter oslobodil mnohých zajatcov spod jarma neveriacich. Istého biskupa zajali barbari a uväznili ho v reťaziach. Avšak zjavil sa mu svätec, oslobodil ho z reťazí a biskup strážený svätcom bezpečne došiel do Solúna.
Istého dňa barbari, ktorí sa rútili k hraniciam Solúna vtrhli do mesta a zajali mnoho obyvateľov. Medzi zajatcami boli dve krásne panny. Obe nádherne vyšívali na rámoch, zobrazujúc na plátne rôzne kvety, stromy, vtákov, zvieratá i ľudské tváre. Barbari ich odvliekli do svojej krajiny a podarovali svojmu kniežaťu. Keď sa o ich umení dozvedelo knieža, spýtal sa ich: „Je mi známe, že vo vašej krajine je veľký boh Demeter, ktorý koná veľké zázraky. Vyšite mi na plátne jeho obraz a ja sa mu pokloním. Panny mu odvetili: „Nie, knieža, Demeter nie je Boh, ale iba veľký boží služobník a pomocník kresťanov. Tvoju požiadavku nesplníme, pretože vieme, že ty sa mu nechceš klaňať, ale chceš hanobiť jeho obraz. „V mojej moci,“ odpovedalo im knieža, „je váš život i smrť, vyberte si čo chcete. Alebo spravíte to, o čo som vás požiadal a vtedy budete žiť. Alebo odopriete môj príkaz a budete popravené.“ V strachu zo smrti, začali zajatkyne vyšívať obraz svätého Demetra. Pred samotným dňom, kedy sa slávi pamiatka svätca, panny dokončili svoju prácu. V noci na 26. októbra sediac nad rámami skláňajúc sa nad vyšitým nimi obrazom začali plakať: „Nehnevaj sa na nás, Kristov mučeník,“ hovorili oni, „my vieme, že nehanebné knieža sa chce vysmiať tvojmu obrazu. Vzývame ťa ako svedka, že sme nechceli vyšívať tvoj obraz. Boli sme k tomu prinútené pod hrozbou smrti.“ Takto plačúc nad obrazom svätca zaspali. Počas spánku ich svätý Demeter zázračne preniesol aj s ich prácou do Solúna, ako kedysi anjel Habakuka. V tú noc svätec preniesol obe panny do cerkvi na slávenie svojho sviatku pri svojich svätých moščach v čase celonočného bdenia. Keď videli taký zázrak, všetci boli prekvapení a panny, ktoré sa v tej chvíli prebudili, zvolali: „Sláva Bohu. Kde sa nachádzame?“ Od údivu nemohli prísť k sebe a mysleli si, že to všetko sa odohráva v ich sne. Nakoniec sa presvedčili, že sú naozaj v Solúne. Videli pred sebou svätcov hrob, stáli v jeho cerkvi, kde sa nachádzalo množstvo modliaceho sa ľudu. Vtedy verejne začali ďakovať svojmu orodovníkovi, svätému Demetrovi a vyrozprávali všetko, čo zažili. Obyvatelia Solúna potešení týmto podivuhodným zázrakom, s veľkou radosťou oslavovali v ten deň pamiatku svätého Demetra. A vyšitý obraz umiestnili za prestolom, prostredníctvom ktorého sa diali mnohé zázraky na slávu Boha, Jediného v Trojici. Sláva, česť a poklona nech mu bude na veky od všetkého tvorstva, amen.“
9. zázrak
V jeseni roku 1208 obliehal Bulharský kráľ Kalojan so svojou armádou mesto Solún. Pri obrane mesta sa pred kráľom zázračne zjavil jeho verný zástanca a ochranca sv. Demeter. Ten kráľa udrel kopijou a čoskoro nato zomrel. Vojaci vidiac smrť svojho kráľa a neznámeho vojaka, ktorý ho zabil sa v strachu dali na útek a mesto bolo zachránené.
Úcta k sv. Demetrovi:
Dar konania zázrakov, neporušiteľné telesné pozostatky a myro vytekajúceho z tela sv. veľkomučeníka Demetra sa stali prameňom veľkej a širokej úcty k tomuto svätcovi, nielen v Grécku, ale aj medzi Slovanmi.
V starých ruských veršoch je sv. veľkomučeník Demeter prezentovaný ako pomocník Rusov v boji proti Chánovi Mamajovi. Nielen u Rusov, ale vo všeobecnosti u Slovanských národov je badať od dávnych čias zvláštnu úctu k sv. Demetrovi. Srbi a Bulhari ho uctievajú ako patróna slovanskej národnosti, nazývajúc ho „milovníkom vlasti“ slovanských národov. V ruských letopisoch sa meno Demeter nachádza hneď na prvých stranách, predtým ako by bolo spomenuté meno akéhokoľvek iného svätca. Spomína ho aj prepodobný Nestor v rozprávaní o obsadení Konštantínopola veľkým kniežaťom Olegom. Podľa slov ruského kronikára, svoju porážku Gréci nepripisovali udatnosti Slovanov, ale príhovoru sv. Demetra, ich ochrancu.
Cirkevná úcta k sv. veľkomučeníkovi Demetrovi sa na Rusi začala krátko po jej pokresťančení. V 60 – 70 rokoch 11. storočia knieža Izjaslav Dimitrij Jaroslavič začal v Kyjeve s výstavbou monastiera zasväteného sv. Demetrovi. V roku 1197 veľké knieža Vsevolod Dimitrij Jurijevič († 1212) dostal do daru zo Solúna dosku z truhly a tuniku sv. Demetra. Z dosky vytekalo myro, ktoré uzdravovalo chorých. Na pamiatku sv. Demetra dalo knieža postaviť na kniežacom dvore vo Vladimíre veľkolepú cerkev (1194 – 1197), kde boli uložené sv. mošči.
Ikonografia:
V prostredí kresťanského Východu v cirkvách grécko-slovanského obradu je po ikonách sv. veľkomučeníka a triumfátora Juraja zobrazenie sv. veľkomučeníka Demetra najrozšírenejším. V západoeurópskom umení sa so stvárnením sv. Demetra prakticky nestretávame.
Na najstarších zachovaných zobrazeniach sa sv. Demeter zobrazoval ako mučeník v patricijskom odeve, (v chitóne a plášti), čo potvrdzujú mozaiky v Bazilike sv. Demetra v Solúne z obdobia 5. – 7. storočia. S týmto zobrazením sa stretávame aj na relikviároch sv. Demetra v Solúne z obdobia 10. – 11. storočia. Obraz sv. Demetra v podobe vojaka vo vojenskej zbroji s kopijou, štítom a mečom je v byzantskom umení rozšírený v období 9. – 10. storočia, podľa iných autorov v 10. – 11. storočí. Potvrdzuje to aj zachovaná kyjevská mozaika z Cerkvi archanjela Michala (1108 – 1113) Michalovského monastiera v Kyjeve. Ikona sa od roku 1938 nachádza v Tretiakovskej galérii v Moskve.
Čo sa týka zobrazenia podoby sv. Demetera, podľa gréckeho ikonografického vzorníka pre maľovanie ikon έρμηνεία (Hermeneja) z 18. storočia sa stvárňuje ako mladík bez brady. Zriedkavo sa v byzantskom umení stretávame so zobrazením, kde má sv. Demeter jemné hnedé fúzy a briadku. Táto ikonografická osobitosť sa objavuje aj v ruských pamiatkach obdobia 12. – 13. storočia. Túto skutočnosť potvrdzuje najstaršia zachovaná ikona z konca 12. storočia z Cerkvi sv. Demetra Uspenského soboru v meste Dmitrov. Ikona zobrazuje sv. veľkomučeníka Demetra sediaceho na tróne. Odetý je vo vojenskej zbroji s diadémom na hlave. V rukách zložených v lone drží meč, ktorý vyťahuje z pošvy (puzdra). V pravom hornom rohu ikony je stvárnený anjel, ktorý prilieta k svätcovi s mučeníckou korunou v rukách. V ľavom hornom rohu ikony je v nebeskej sféry zobrazený Kristus po pás, ktorý žehná mučeníka. Ikona sa od roku 1930 nachádza v Tretiakovskej galérii v Moskve.
V súvislosti so zobrazením sv. veľkomučeníka Demetra je dôležité poznamenať, že okrem už spomenutých stvárnení sa stretávame aj s kompozíciou s názvom „Zázrak sv. Demetra o kráľovi Kolojanovi“ rus. „Чудо св. Димитрия о царе Калояне“ (Čudo sv. Dimitrija o care Kalojane). Ikona zachytáva sv. Demetra ako vojaka sediaceho na červenom (červenohnedom) koni. Pod kopytami koňa leží kráľ, ktorého svätec prebodáva kopijou. Tieto ikony sa objavujú v byzantskom umení v období 13. – 14. storočia. V súlade s tradíciou sa sv. Demeter zjavil pred kráľom Kalojanom, ktorého udrel kopijou a ten zakrátko zomrel. Námet vychádza z reálnej historickej udalosti, kedy bol v roku 1208 počas obliehania Solúna zabitý bulharský kráľ Kalojan. Tu sa sv. Demeter znova prejavil ako zástanca a ochranca svojho mesta Solún. Na ruských ikonách sa kráľ Kalojan môže nazývať aj cisárom Maximiánom, alebo Liom, či dokonca Mamajom.
Od obdobia 16. storočia sa na Rusi objavujú ikony sv. Demetra s klejmami, kde sa po stranách centrálneho zobrazenia svätca nachádzajú najdôležitejšie udalosti z jeho života a zázraky, ktoré sa udiali na jeho príhovor. S rozvojom úcty sv. Demetra ako svätého vojaka – ochrancu sa objavujú zobrazenia, kde je stvárnený spoločne so sv. Jurajom triumfátorom rus. Победоносцем (Pobedonoscem) a ostatnými svätými vojakmi, ako napr. sv. Teodorom Tyronom, alebo sv. Teodorom Stratilatom.
Popis ikony:
Grécka ikona zo 17. storočia stvárňuje na zlatom pozadí sv. Demetra ako vojaka sediaceho na červenom koni. Demeter je zobrazený ako mladík bez brady s uhladenými tmavými vlasmi, ktoré mu zdobí diadém. Okolo hlavy má reliéfny nimbus s rastlinným ornamentom. Svätec je odetý vo vojenskej zbroji, s tmavozeleným plášťom previazaným pod krkom, ktorý mu povieva v povetrí. Na ľavom ramene mu visí zlatistý štít so strieborným zdobením. V pozdvihnutej pravici má dlhú kopiju, ktorú vráža do kráľa Kolonaja, ležiaceho na zemi pod kopytami koňa. V pozadí sa čnejú sivasté hrady a veže mesta Solún. V pravom hornom rohu ikony sa z nebeských sfér v modrastých odtieňoch nakláňa Kristus. Je zobrazený po pás, ktorý vo vystretej pravici drží pre Demetra víťaznú korunu mučeníctva. V hornej časti sa po stranách nachádza grécky názov ikony Άγιος Δημήτριος (Hagios Demétrios) – Svätý Demeter.
Na ikone sa nachádza ešte jeden detail s akým sa pri ikonách sv. Demetra nestretávame. Na koni za sedlom je zobrazená zmenšená postava staršieho muža s bradou. Usudzujúc podľa odevu a čiapky sa môže jednať o neznámeho panovníka, alebo muža významného postavenia, či rodu. Ak si predmetnú ikonu porovnáme s inými ikonami sv. Demetra s analogickou kompozíciou žiadnu postavu tam nenachádzame. S postavou mládenca sediaceho za sedlom na koni sa stretávame pri ikonách sv. veľkomučeníka Juraja triumfátora. V tomto prípade sa domnievame, že došlo k zámene ikonografického prvku s ikonou sv. Juraja. Druhou hypotézou je, že na ikone sa nachádza ilýrsky veľmož menom Leontij. Ten sa po modlitbách pri hrobe sv. Demetra v cerkvi v Solúne zázračne uzdravil z ťažkej choroby. Z vďačnosti dal v 5. storočí na mieste starej cerkvi postaviť veľkolepú a nádhernú novú cerkev. Pri spiatočnej ceste do Ilýria, mu svätec pomohol zázračne sa preplaviť rozbúrenou riekou, keď v rukách držal schránku s jeho plášťom skropeného krvou.
Duchovné posolstvo:
„Hroby mučeníkov nie sú ničím iným ako bezpečným útočiskom, prameňmi duchovných vôd, nevyčerpateľnými pokladmi bohatstva. Tak ako prístavy prijímajúce lode zaplavované mnohými vlnami ich zakotvujú v bezpečí, tak isto aj hroby mučeníkov, prijímajúce naše duše zaplavované činnosťou života ich privádzajú do veľkého ticha a bezpečia. A tak ako pramene studených vôd oživujú telá vyčerpané námahou a teplom, tak isto aj tieto hroby ochladzujú duše pálené nevhodnými vášňami, a pri pohľade na ne hasia nevhodnú žiadostivosť, vädnúcu závisť, plamenný hnev a všetko ostatné, čo by nás znepokojovalo. A sú oveľa lepšie ako poklady, pretože peňažné poklady vystavujú tých, ktorí ich nachádzajú mnohým nebezpečenstvám. A keďže sú rozdelené na mnohé časti, týmto delením sa zmenšujú. Tu však nič také nie je, ale na rozdiel od pozemských pokladov je získavanie bezpečné a delenie nespôsobuje zmenšenie. Tak, ako som teraz povedal sú rozdelené na časti a zmenšujú sa, ale tieto, keď sa rozdelia medzi mnohých, potom ešte viac ukazujú svoje bohatstvo. Taká je podstata duchovných predmetov: oni sa delením zväčšujú a množia sa rozdelením. Lúky, ktoré ponúkajú pri pohľade na ne ruže a fialky nie sú tak príjemné, ako hroby mučeníkov, ktoré prinášajú do duší tých, ktorí k nim prichádzajú nevädnúce a nevyčerpateľné potešenie. A tak sa s vierou dotknime týchto hrobov, nech vzplanú naše duše a plačme. Učinili sme mnohé a veľké hriechy. Preto túžime po veľkom uzdravení, prostredníctvom vrúcneho vyznania. Svätí mučeníci preliali svoju krv, tvoje oči nech ronia slzy, pretože slzy môžu uhasiť oheň hriechov. Trhali im rebrá a okolo seba videli katov, to isté urob aj ty so svojim svedomím. Posaď súdiaci rozum na trón nepodplatiteľného súdu, odkry všetky svoje hriechy, pripoj k priestupkom hrozné myšlienky, skroť neprístojné túžby, z ktorých vzišli hriechy a nech ich trhá obrovská sila. Ak sa postaráme o to, aby sme takýmto spôsobom súdili seba samých, potom sa vyhneme tomu strašnému súdu. A že ten, kto teraz podstupuje súd a vyžaduje od seba prísny súpis hriechov, nebude v budúcnosti odsúdený. Počúvaj, čo o tom hovorí sv. Pavol: ‚Keby sme však sami seba súdili, neboli by sme súdení‘ (1Kor 11, 31).“ (sv. Ján Zlatoústy, † 407)
Modlitba:
„Zíďme sa všetci s vierou i láskou, sviatočne volajme a tlieskajme rukami počas tejto slávnosti nášho hlavného vodcu. Nech sa veselia nebeské vojská vďaka tomu, čo sa nechal prebodnúť pre kopijou prebodnutého Kráľa i Pána a vďaka tomu, čo odvážne pýchu Lyaia ponížil. Zem a more nech žasnú nad preslávnymi znameniami žiarivého svietnika. Nech povinne chvália mladíci toho, čo dal zubadlo mladosti, žezlo staroby a pomocníka v biedach, biedni toho, čo darúva bohatstvo, ochrancu na dobrej ceste, vojaci spolubojovníka, sprievodcu pri plavbe cez hlbinu. Spolu so všetkými, solúnske mesto, prosme svojho pevného ochrancu a takto vravme: Preslávny Demeter, predíď nás a vysloboď nás z každej tiesne a svojimi prosbami zachráň svojich služobníkov.“ (stichira z Veľkej večierne sv. veľkomučeníka Demetra Myromvonného)
